Primárny cieľ svojho pontifikátu Pius X. oznámil vo svojom prvom encyklickom liste, a to, “obnoviť všetko v Kristovi”; Tu stačí spomenúť jeho dekrét o včasnom a častom prijímaní svätého prijímania; jeho Motu proprio o cirkevnej hudbe; jeho podporu každodenného čítania Biblie a zakladanie rôznych biblických inštitútov; jeho reorganizáciu rímskych cirkevných úradov; jeho prácu na kodifikácii kanonického práva; jeho rázny postoj proti modernizmu, tejto “syntéze všetkých heréz.”To všetko boli prostriedky smerujúce k uskutočneniu jeho hlavného cieľa, ktorým bola obnova všetkého v Kristovi.
Vypuknutie prvej svetovej vojny, prakticky v deň 11. výročia jeho zvolenia na Petrov stolec, bolo úderom, ktorý spôsobil jeho smrť. V priebehu niekoľkých dní sa rozvinul zápal priedušiek a 20. augusta 1914 Pius X. podľahol “poslednému utrpeniu, ktoré ma Pán navštívi”
V závete povedal: “Narodil som sa chudobný, žil som chudobne, chcem zomrieť chudobný” - a nikto nepochyboval o pravdivosti jeho slov. Jeho svätosť a moc konať zázraky už boli uznané. Pius X. bol prvým kanonizovaným pápežom od čias svätého Pia V. v roku 1672.
V roku 1672 sa uskutočnila Rímsky breviár má najstručnejšiu a najkrajšiu správu o živote tohto svätého pápeža’
Pápež Pius X., ktorého meno predtým bolo Jozef Sarto, sa narodil v dedinke Riese v Benátskej provincii skromným rodičom, ktorí sa vyznačovali zbožnosťou a zbožnosťou. Zapísal sa medzi študentov v padovskom seminári, kde prejavoval takú zbožnosť a učenosť, že bol príkladom pre svojich spolužiakov a zároveň obdivom svojich učiteľov.
Po vysvätení za kňaza pôsobil niekoľko rokov najprv ako vikár v mestečku Tombolo, potom ako farár v Salzane. Svoje povinnosti uplatňoval s takým neustálym prúdom lásky a takou kňazskou horlivosťou a tak sa vyznačoval svätosťou svojho života, že ho biskup z Trevisa vymenoval za kanonika katedrálneho kostola a ustanovil ho za kancelára biskupskej kúrie, ako aj za duchovného správcu diecézneho seminára. Jeho výkon v týchto povinnostiach bol taký vynikajúci a na Leva XIII. urobil taký veľký dojem, že ho vymenoval za biskupa cirkvi v Mantove.
Nechýbal mu nič, čo robí dobrého pastiera, usiloval sa najmä o výchovu mladých mužov povolaných ku kňazstvu, ako aj o podporu rastu zbožných združení a krásy a dôstojnosti bohoslužieb. Vždy potvrdzoval a podporoval zákony, od ktorých závisí kresťanská civilizácia, a hoci sám viedol chudobný život, nikdy nevynechal príležitosť zmierniť bremeno chudoby iných.
Za svoje veľké zásluhy bol vymenovaný za kardinála a ustanovený za benátskeho patriarchu. Po smrti pápeža Leva XIII. keď hlasy v kardinálskom kolégiu začali pribúdať v jeho prospech, márne sa snažil prosbami a slzami zbaviť takého ťažkého bremena. Nakoniec sa podvolil ich presviedčaniu a povedal: ‘Prijímam kríž.’ Takto prijal korunu najvyššieho pontifikátu ako kríž, obetoval sa Bohu s rezignovaným, ale pevným duchom.
Posadený na Petrov stolec sa nevzdal ničoho zo svojho doterajšieho spôsobu života. Žiaril najmä pokorou, jednoduchosťou a chudobou, takže vo svojom testamente mohol napísať: ‘Narodil som sa v chudobe, žil som v chudobe a v chudobe chcem aj zomrieť.’ Jeho pokora však živila jeho dušu silou, keď išlo o Božiu slávu, slobodu Svätej cirkvi a spásu duší.
Človek vášnivého temperamentu a pevného cieľa pevne riadil Cirkev, keď vstupovala do dvadsiateho storočia, a ozdobil ju brilantným učením. Obnovil pôvodnú slávu a dôstojnosť posvätnej hudby; ustanovil Rím za hlavné centrum štúdia Svätého písma; s veľkou múdrosťou nariadil reformu Rímskej kúrie; obnovil zákony týkajúce sa veriacich pre výučbu katechizmu; zaviedol zvyk častejšieho a dokonca každodenného prijímania svätej Eucharistie, ako aj povolenie jej prijímania deťom, len čo dosiahnu vek rozumu; horlivo podporoval rast Katolíckej akcie; postaral sa o dôkladné vzdelanie klerikov a zvýšil počet seminárov v ich rozličných regiónoch; povzbudzoval každého kňaza v praktizovaní vnútorného života; spojil zákony Cirkvi do jedného celku; odsúdil a potlačil tie najškodlivejšie omyly, ktoré sa súhrnne nazývajú modernizmus; zrušil zvyk občianskeho veta pri voľbe najvyššieho pápeža.
Konečne vyčerpaný svojou prácou a premožený smútkom z práve sa začínajúcej európskej vojny odišiel dvadsiateho augusta roku 1914 do nebeskej odmeny. Známy po celom svete pre slávu svojej svätosti a zázraky ho pápež Pius XII. s uznaním celého sveta zaradil medzi svätých.
Tento text je prevzatý z Liturgický rok, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.