muller-1-810x500.jpg

CELÝ TEXT: Homília kardinála Müllera pri príležitosti svätenia nových kňazov na latinskú omšu

24
Kultúra života
  • Kardinál Müller vysvätil kňazov pre Inštitút Dobrého pastiera.
  • Poukázal na postoj Vatikánu voči latinskej omši.
  • Müller slávi tradičnú omšu a vysväcuje nových kňazov.
  • Podporuje apoštolskú postupnosť biskupov a kňazov v Cirkvi.

Kardinál Gerhard Müller nedávno vysvätil kňazov pre&nbspInštitút Dobrého pastiera - tradičné spoločenstvo kňazov, ktorí slávia svätú omšu - v ich sídle v Courtalain vo Francúzsku.

Počas svojej homílie poukázal na postoj, ktorý možno nájsť vo&nbspVatikánskom liturgickom úrade: postoj tvrdého odporu a antagonizmu voči latinskej omši.

Per Mariam s&nbspláskavým dovolením Jeho Eminencie uverejňuje exkluzívny anglický preklad jeho homílie pri&nbspsvätení pre Inštitút Dobrého pastiera 29. júna. Jej plné znenie nájdete nižšie.

Kňaz Müller’slávi tradičnú svätú omšu a vysväcuje nových kňazov do tradičného obradu v poslednom čase čoraz pravidelnejšie. Nadviazal úzke priateľstvo s Inštitútom Dobrého pastiera a vykonal pre nich viacero svätení, pričom s nimi slávil aj omše v Ríme.

Najmä na Päťdesiatnicový pondelok obetoval záverečnú omšu v Chartres, na ktorej sa pri spoločnom slávení tradičnej omše zišlo viac ako 20 000 pútnikov z celého sveta. Túto skutočnosť Jeho Eminencia spomína nižšie.

V homílii sa bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery zmieňuje aj o fámach a očakávanom novom súbore obmedzení tradičnej omše – fámach, ktoré už analyzoval portál Per Mariam a následne ich rozvinula Diane Montagna, kolegyňa z rímskej katolíckej tlače.

ČÍTAJTE: Vatikánsky novinár tvrdí, že zdroje potvrdzujú, že dokument o ďalšom potláčaní latinskej omše je ‘vážny a reálny’

Cdl. Müller uvádza, že po svojej účasti na púti v Chartres diskutoval s “vysokým predstaviteľom Rímskeho dikastéria pre Boží kult.”Bývalý prefekt CDF poznamenáva:

Stále som bol dojatý vernosťou 20 000 mladých katolíkov, s ktorými som mohol na Zelený pondelok sláviť svätú omšu v nádhernej katedrále v Chartres, keď namietal, že to v žiadnom prípade nie je dôvod na radosť, pretože svätá omša sa slávi podľa starého mimoriadneho latinského obradu. Niektorí totiž považujú starý obrad svätej omše za väčšie nebezpečenstvo pre jednotu Cirkvi než reinterpretáciu Vyznania viery, či dokonca absenciu svätej omše. Uprednostňovanie starého obradu interpretujú ako prejav sterilného tradicionalizmu, ktorý sa viac zaujíma o teatrálnosť liturgie než o živé spoločenstvo s Bohom, ktoré sprostredkúva.

Má to byť prevládajúca mentalita medzi tými, ktorí vedú Kongregáciu (dikastérium) pre Boží kult – ako je známe, že je to tak v prípade Cdl. Rocheho a Abp. Violu – potom nie je prekvapujúce, že sa predstavitelia tohto úradu snažia obmedziť tradičnú liturgiu.

Domáci Cdl. Gerhard Müller v Courtalaine, 29. júna 2024

Dnes Katolícka cirkev s veľkou radosťou slávi slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Sám Pán buduje svoju Cirkev na skale v osobe svätého Petra, ktorý zjednocuje všetkých kresťanov vo vyznávaní Ježiša Krista, Syna živého Boha.

Toto spasiteľné vyznanie Božieho Slova, ktoré sa stalo telom v Kristovi, je možné len vtedy, ak božské poslanie apoštolov pokračuje aj po ich smrti a ak sa ich autorita naďalej vykonáva v mene Krista. O apoštolskej postupnosti biskupov svedčí list Rímskej cirkvi’kresťanom v Korinte, pripisovaný Klementovi, tretiemu biskupovi na Petrovom’stolci v Ríme.

Jich autoritu ako učiteľov a pastierov vykonávajú hlavy Cirkvi, ktoré boli vysvätené samotným Bohom za Kristových služobníkov v moci Ducha Svätého prostredníctvom vkladania rúk a modlitby apoštolov a ich nástupcov (Sk 20, 28). Nové služby biskupov a kňazov, už v prvotnej Cirkvi evokované popri apoštoloch (Sk 15, 6. 22; Sk 20, 17. 28; Tít 1, 6 - 9), ktorým pomáhajú diakoni (Sk 6, 2 - 6; Flp 1, 1; 1 Tim 3, 1 - 13; 5, 17 - 22), tvoria tri stupne jednej sviatosti, ako to jasne dosvedčuje apoštolská tradícia Hyppolita z Ríma z prelomu 3. a 4. storočia.

Svätý biskup Ignác z Antiochie, kde pôsobili Peter a Pavol (Gal 2, 11) a kde boli učeníci po prvýkrát nazvaní kresťanmi (Sk 11, 26), už na začiatku 2. storočia svedčil o nezvratnom vývoji trojstupňovej vysvätenej služby takto:

“Nasledujte každý biskupa, ako Ježiš Kristus nasleduje svojho Otca, a presbyterát ako apoštoli; čo sa týka diakonov, rešpektujte ich, ako to prikazuje Boh…Kde sa objaví biskup, tam bude spoločenstvo, tak ako tam, kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.” (List Smyrniotom 8, 1-2).

Podobne ako apoštoli, aj biskupi a ich nástupcovia vykonávajú v Cirkvi Kristovo’poslanie až do jeho návratu ako učitelia viery, rozdávatelia milosti vo sviatostiach a pastieri podľa Ježišovho srdca (1 Klementov list 42-44; Lumen gentium 28).

Biskupi, kňazi a diakoni sú vnútorne naplnení Božou’milosťou skrze Ducha Svätého, “aby boli dobrými Kristovými služobníkmi” (Florentský koncil, Dekrét pre Arménov. DH 13 26). A táto milosť svätenia sa odovzdáva prostredníctvom viditeľného a účinného znamenia. Svätý Pavol napomína svojho žiaka, spolupracovníka a nástupcu v apoštolskej službe (Timoteja) týmito slovami:

“Oživuj Božiu milosť, ktorá ti bola daná vkladaním mojich rúk” (2 Tim 1, 6; porov. 1 Tim 4, 14). Aby sa odstránili všetky pochybnosti o veci a forme sviatosti svätenia, pápež Pius XII. s “najvyššou apoštolskou autoritou” určil nasledovné: Jediná hmota sviatosti diakonátu, kňazstva a biskupstva spočíva vo vkladaní rúk, ale forma je modlitba posvätenia, ktorá túto hmotu určuje, ktorou sa uskutočňujú sviatostné účinky, totiž sila posvätenia a milosť Ducha Svätého.” (Apoštolská konštitúcia Sacramentum Ordinis: DH 3859).

Pápež výslovne dodáva, že to platí pre všetky obrady všeobecnej Cirkvi, t. j, samozrejme, aj pre západný latinský obrad v jeho vývojových štádiách pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu i po nej.

Týmto sa dostávam k rozhovoru s vysokým predstaviteľom Rímskeho dikastéria pre Boží kult. Ešte stále som bol dojatý vernosťou 20 000 mladých katolíkov, s ktorými som mohol na Zelený štvrtok sláviť svätú omšu v nádhernej katedrále v Chartres, keď namietal, že to v žiadnom prípade nie je dôvod na radosť, pretože svätá omša sa slávi podľa starého mimoriadneho latinského obradu. Niektorí totiž považujú starý obrad svätej omše za väčšie nebezpečenstvo pre jednotu Cirkvi než reinterpretáciu Vyznania viery, či dokonca absenciu svätej omše. Uprednostňovanie starého obradu interpretujú ako prejav sterilného tradicionalizmu, ktorý sa viac zaujíma o teatrálnosť liturgie než o živé spoločenstvo s Bohom, ktoré sprostredkúva.

Odpovedal som, že ako bývalému profesorovi dogmatiky je pre mňa dôležitejší obsah sviatostí, teda res sacramenti, než obradná forma, ktorá je pre ňu druhoradá, alebo presnejšie povedané: obrady, ktoré interpretujú viditeľné znamenie, ktoré sa skladá z formy a hmoty.

Zjavená náuka viery a podstata sviatostí sú totiž Cirkvi dané neodňateľným a nemenným spôsobom, pričom existuje legitímna rozmanitosť teologických škôl a liturgických obradov. Tí, ktorí sa radi odvolávajú na Druhý vatikánsky koncil, aby iných obvinili z predkoncilovej mentality, by mali najprv dbať na varovania koncilu, ktorý v Dekréte o ekumenizme hovorí:

“Zachovávajúc jednotu v tom, čo je nevyhnutné, nech si všetci v Cirkvi, každý podľa úradu, ktorý mu bol zverený, zachovávajú slobodu, ktorá im prináleží, či už v rôznych formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozpracovaní zjavenej pravdy; a nech vo všetkom praktizujú lásku. Takto budú stále plnšie prejavovať pravú katolicitu a apoštolskosť Cirkvi” (Unitatis redintegratio 4).

V túto svätú hodinu, keď sa päť mladých ľudí vysväcuje za diakonov a dvaja diakoni za kňazov, zamyslime sa’nad tým podstatným.

Drahí kandidáti na sviatostné svätenie! Pozrime sa na samotného Ježiša, hlásateľa Božieho’kráľovstva, ktorý k nám prichádza, veľkňaza novej zmluvy, dobrého pastiera, ktorý položí svoj život za svoje ovce. Iba oslávený Pán v nebi vás môže urobiť svojimi zástupcami v moci svojho Ducha Svätého, aby ste – podľa svojich príslušných príkazov – mohli slúžiť spáse a vykúpeniu veriacich, s jeho autoritou, prostredníctvom božského slova a sviatostí jeho milosti.

Vzhľadom na obmedzené možnosti ľudskej prirodzenosti a nedostatky vo formovaní nášho charakteru by každý, kto je osobne a konkrétne povolaný Kristom do tejto vysokej služby, mohol chcieť zúfať alebo zbabelo utiecť.

Svätý Pavol, ktorého si pripomíname spolu so svätým Petrom, bojoval proti svojim ľudským slabostiam a stále znova prosil svojho Pána, aby odstránil tento tŕň z jeho tela. Jediná odpoveď, ktorú dostal, bola: “Moja milosť ti stačí, lebo v slabosti ukazuje svoju silu.” (2 Kor 12, 9) A preto’chceme nasledovať jeho apoštolský príklad a denne sa modliť spolu s ním: “Preto’mám radosť zo slabostí, pohoršení, útrap, prenasledovaní a úzkostí, ktoré znášam pre Krista”lebo keď som slabý, vtedy som silný” (2 Kor 12, 10).

Členovia Cirkvi, od laikov a rehoľníkov až po kňazov a biskupov, nás môžu sklamať, kým sú ešte’na púti svojho života. A na druhej strane, napriek našim najlepším úmyslom, aj my môžeme sklamať druhých a stať sa pre nich zdrojom podráždenia kvôli našim hriechom a nedbanlivosti. Zjavná prevaha zla vo svete, arogantné gesto nadradenosti modernej nevery, ľahostajnosť mnohých voči pokornej Ježišovej láske nás môžu obrať o mladícke nadšenie, ktoré nás poháňalo vykročiť k Božiemu’oltáru a povedať svoje Adsum. Ak nebudeme prosiť o dar vytrvalosti, o ktorom svätý Augustín napísal celú knihu proti polopelagiánom, naša oddanosť a ochota obetovať sa sa určite môže zmeniť na zatrpknutosť a cynizmus.

Uprostred nerónskeho prenasledovania, o ktorom nám s hroznými podrobnosťami rozpráva rímsky historik Tacitus, Peter písal z Ríma prenasledovaným cirkvám v Ázii. Ako ich brat v apoštolskej službe sa obrátil najmä na kňazov: “Starajte sa o zverené Božie stádo nie s nevôľou, ale ochotne, podľa Božieho ducha; nie pre mrzký zisk, ale z celého srdca; nie panovačne nad tými, ktorých ste zdedili, ale staňte sa vzorom pre stádo! Potom, keď sa zjaví zvrchovaný Pastier, dostanete veniec slávy, ktorý nikdy nezanikne” (1 Pt 5, 2-4).

A všetkým veriacim, ktorí sa vrátili ku Kristovi ako stratené ovce, “pastierovi a strážcovi ich duší” (1 Pt 2, 25), sv. Peter, na ktorom Pán neustále stavia svoju Cirkev, aby ju nepremohli pekelné brány, hovorí: “Od všetkých starostí sa mu odbremeňte, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi, buďte bdelí. Váš protivník, diabol, ako revúci lev obchádza a hľadá, koho by zožral. Odolajte mu, pevní vo viere, s vedomím, že je to’ten istý druh utrpenia, ktorý znáša spoločenstvo bratov roztrúsené po celom svete. A keď trochu potrpíte, Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal do svojej večnej slávy v Kristovi, vás sám obnoví, posilní a urobí pevnými. Jemu nech je moc na veky vekov! Amen” (1 Pt 5, 8-11).

Gerhard kardinál Müller, Rím

Preložené so súhlasom Per Mariam: Mater Dolorosa.