Na Deň rodiny, ktorý sa uskutočnil 30. januára, sa Taliansko predviedlo v úplne inom svetle, než iba ako krajina pod vplyvom relativizmu a „pornománie“, ako nám ju neustále vykresľujú médiá.
Deň rodiny oslávilo oveľa viac Talianov, než by sme možno predpokladali; Talianov, ktorí verne zotrvávajú vo viere alebo ktorí sa nedávno vrátili, podľa definície Benedikta XVI, k „nespochybniteľným hodnotám“ – k životu, k rodine, k výchove a vzdelávaniu detí, s presvedčením, že iba na týchto pilieroch sa dá vybudovať dobre a zdravo fungujúca spoločnosť.
Taliansko na Deň rodiny je stelesneným protikladom „Talianskeho zákona Cirinnà“, pomenovaného podľa senátorky Moniky Cirinnà, ktorá predniesla vládny návrh zákona o zavedení homosexuálnych manželstiev a adopcií detí do takýchto manželstiev aj v Taliansku.
Taliansko na Deň rodiny nie je iba Talianskom, ktoré bráni inštitúciu rodiny, ale aj Talianskom, ktoré sa zjednocuje proti nepriateľom rodiny, z ktorých v prvom rade vynikajú aktivisti, obhajujúci zákon Cirinnà, prostredníctvom ktorého chcú krajine vnútiť svoju ideológiu a pansexuálne praktiky. Ide o menšinu, ktorú podporuje Európska únia, Marx-iluministická lobby, slobodomurárstvo na všetkých úrovniach a stupňoch a s ktorou, bohužiaľ, sympatizuje aj časť biskupov a niektoré katolícke hnutia.
Taliansko na Deň rodiny nie je v tomto zmysle Talianskom, ktoré by bolo po chuti monsignorovi Nunziovi Galatino, tajomníkovi Biskupskej konferencie Talianska (CEI), ako ani asociáciam Spoločenstvo a Sloboda, L´Agesci (Katolícka asociácia talianskych skautov), hnutiu Focolare a Charizmatické hnutie. Nikto z nich sa totiž Dňa rodiny, ktorý sa konal 30. januára v priestoroch Circo Massimo nezúčastnil. Monsignor Galatino sa usiloval tejto manifestácii všemožným spôsobom zabrániť, no keď videl, že sa to nedá, snažil sa jej nanútiť iný cieľ – „dospieť k zákonu o civilných zväzkoch, ktorý od týchto zväzkov jednoznačne odlíši rodinu, ktorej základom je manželstvo medzi mužom a ženou, a ktorý nedovolí, aby si ľudia v týchto zväzkoch adoptovali deti. Inými slovami, CEI chce legalizáciu civilných zväzkov (DICO), proti ktorej pred ôsmimi rokmi tak bojovala“ – poznamenáva 1. februára v „La Nuova Bussola Quotidiana“ Richard Cascioli. Prvá manifestácia na Deň rodiny v roku 2007 totiž propagovala a podporovala postoj talianskych biskupov, ktorí odmietali legalizáciu civilných zväzkov, správne označenú za otvorené dvere pre homosexuálne pseudomanželstvá. A dnes počúvame, že by sme, naopak, mali akceptovať tieto civilné zväzky práve preto, aby sme predišli takzvaným manželstvám gayov.
Monsignor Marcello Semeraro, biskup rímskej provincie Albano, v interview medzi iným povedal: „Principiálne nenamietam nič proti tomu, že sa tieto zväzky uznajú pred verejnosťou aj po právnej stránke. Mne sa však zdá, že tieto reakcie sa týkajú skôr problému generativity a adopcií, než verejného uznania týchto zväzkov. Dôležité je však to, že tieto zväzky nie sú skutočným manželstvom.“ A aby predišiel akémukoľvek nedorozumeniu, dodáva: „Nič nebráni tomu, aby zákon o civilných zväzkoch prešiel.“ („Corriere della Sera“ 31. januára). Stanovisko je teda jasné: nie adopciám pre homosexuálne zväzky, áno legalizácii homosexuálnych zväzkov, nakoľko nie sú oficiálne definované ako manželstvo. Ak sa z návrhu zákona Cirinnà odstránia prvky, ktoré stavajú na roveň homosexuálne civilné zväzky a manželstvo, potom s nimi môže súhlasiť aj katolík.
Monsignora Semerara, spolu s monsignorom Galatinom, považujú za pravú ruku pápeža Františka. Spontánne sa teda vynára otázka – aký postoj voči tomuto všetkému zaujíma pápež František?
Antonio Socci v denníku „Libero“ z 31. januára poznamenáva, že „pápežova zjavná neúčasť na Dni rodiny priam bila do očí“. Nijakým spôsobom toto podujatie nepozdravil, a o Dni rodiny sa vôbec nezmienil ani počas sobotňajšej generálnej audiencie, ani po modlitbe Anjel Pána. Čo si máme o jeho mlčaní myslieť, najmä teraz, keď sa talianska vláda a parlament chystajú našej krajine uštedriť hlbokú morálnu ranu?
Kongregácia pre náuku viery však jasne deklaruje, že homosexualita si nemôže nárokovať žiadne uznanie, pretože čo je v Božích očiach zlé, nemôže sa uznať ako sociálne právo. (List biskupom katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálov, z 1. októbra 1986, č. 17). Taliansko na Deň rodiny možno tomuto dokumentu nevenovalo pozornosť, no pápež ho ignorovať nemôže. 30. januára však Taliansko, vyzbrojené obyčajným zdravým sedliackym rozumom, povedalo jasné a definitívne nie, a to nielen spomínaným adopciám, ale aj celému návrhu zákona Cirinnà. O pocitoch a zmýšľaní veľkého zástupu ľudí, ktorí zaplnili Circo Massimo, sa nedalo pochybovať, najmä keď ohlušujúcim potleskom odmeňovali rečníkov, podávajúcich naozaj silné svedectvá – napríklad Seljka Marrkic, vedúca predstaviteľka Občianskej iniciatívy v Chorvátsku, ktorá sa zaslúžila o referendum, na základe ktorého sa zamietli civilné zväzky a o tri mesiace neskôr odstúpil aj premiér.
Objektívne musíme uznať, že ľady prelomil Pochod za život, ktorý sa v Taliansku uskutočňuje už od roku 2011 a to vďaka tomu, že odhalil bremeno, ktoré ťažilo talianske pro-life hnutie. Išlo o názor, že je nemožné, či dokonca v určitých prípadoch kontraproduktívne, poriadať veľké verejné demonštrácie na ochranu života. Deň rodiny teda vykročil v šľapajách Pochodu za život, ako aj ohromujúceho ´French Manif pour tous´ (Manifestácia pre všetkých); Deň rodiny, so svojou túžbou zhromaždiť čo najväčší počet ľudí, nekompromisných, ale aj tých, čo sa prikláňajú ku kompromisu. Počet účastníkov rástol aj vďaka tomu, že moderátori a účinkujúci hovorili k veci a mali jasnú perspektívu. Zápas, ktorý sa tu odohráva totiž nie je politickým bojom, ale kultúrnym, a ten nevyhráte až tak mobilizáciou más, ako silou svojich názorov a myšlienok, ktorými sa vzopriete protivníkovi. Ide o zápas medzi dvoma víziami sveta, pričom obe sú založené na určitých zásadných princípoch. Ak poznáme absolútnu pravdu a absolútne Dobro, ktorým je Boh, a sme o ňom presvedčení, nesmieme ustúpiť. Pravdu treba brániť až po mučenícku smrť. Slovo mučeník znamená svedok pravdy. Popri krvavom mučeníctve kresťanov, ktoré sa aj dnes vyskytuje v mnohých častiach sveta, existuje aj nekrvavé, o to však desivejšie mučeníctvo, ktorého príčinou sú zbrane v podobe médií, súdnictva a psychológie, so zámerom zosmiešniť, umlčať a pokiaľ sa dá (aj) uväzniť obhajcov kresťanského a prirodzeného poriadku.
Práve preto od „Výboru na ochranu našich detí“, usporiadateľa Dňa rodiny, očakávame, že bude pokračovať vo verejnom odsudzovaní zákona Cirinnà aj vtedy, ak by ho nejakou nešťastnou náhodou parlament schválil. 13. januára 2013, niekoľko týždňov pred parlamentnou rozpravou o zákone Taubira, vytiahol ´French Manif pour tous´ na námestie hneď na prvýkrát takmer milión ľudí, ktorí s o to väčším zanietením pokračovali v demonštráciách aj po schválení homosexuálnych pseudomanželstiev. ´French Manif pour tous´ bol povestnou iskrou, ktorá podnietila vznik podobných hnutí aj v ďalších európskych krajinách. Christiane Taubira, podľa ktorej je tento priam diabolský francúzsky zákon pomenovaný, sa nedávno stiahla zo scény a rezignovala na post ministerky spravodlivosti. V Taliansku preto očakávame novú vlnu demonštrácií, pod vedením pevných a rozhodných ľudí; počet demonštrantov zrejme klesne, no v tomto prípade nie je až tak podstatné množstvo, ako sila a obsah posolstva.
Pojem „Deň rodiny“ neslúži na bližšiu identifikáciu jeho organizátorov, ale na pomenovanie fenoménu, ktorý 30. januára fyzicky zhromaždil celé davy ľudí v Circo Massimo. Toto Taliansko nerezignuje, práve naopak, chce bojovať a potrebuje vodcov; vodcov, ktorým sa dá dôverovať, že majú správny zámer, názor, prejav i správanie. Taliansko na Deň rodiny je pripravené verejne odsúdiť falošných vodcov a s rovnakým zanietením bojovať proti svojmu skutočnému nepriateľovi.