Schönborn a pozadie „revolúcie“ exhortácie Amoris laetitia

Čo sa presne píše v posynodálnej exhortácii a čo sa prezentuje verejnosti sú dve odlišné veci. Zo skúsenosti vieme, že na dosiahnutie skutočného účinku by bolo lepšie viac sa pridŕžať komunikovaného obsahu. Prečítal vôbec niekto celý, takmer 200-stranový dokument Vatikánu?

Viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn svojím tenorom vyjadril postoj k exhortácii na tlačovej konferencii: „František chce Cirkev, v ktorej by mal každý svoje miesto, a v ktorej by svedomie hralo dôležitú úlohu.“ Tón je matkou hudby a v nej viazne, čo tým kardinál Schönborn myslel. Len v prvej vete, bez nejakého ďalšieho vysvetlenia, sa skrýva viac než dosť výbušných podnetov.

Schönborn bol určený za jedného z tých, ktorí v Ríme predstavili exhortáciu. Týmto poverením sa mu dostalo uznania zo strany pápeža Františka, ale šlo tiež o pokus ako uspokojiť najhlučnejšiu nemecky-hovoriacu časť Cirkvi. Hovorca Konferencie biskupov Nemecka, kardinál Reinhard Marx sa vopred a priamo vyhrážal, že sami zasiahnu v prípade, že sa ich očakávania nenaplnia. Tým narážal na de facto uznanie rozvodu a znovusobášenia povolením prijímania Eucharistie pre rozvedených a znovuzosobášených a akceptovanie „blúdivej sexuality“. V podstate už aj došlo k jednej situácii. Dňa 2. apríla sa uskutočnila „ekumenická rozlúčková bohoslužba“ za bývalého ministra zahraničných vecí, Guida Westerwelleho. Pohrebná svätá omša za zosnulého netajaceho sa homosexuála a protestanta sa konala v katolíckej bazilike v Kolíne nad Rýnom. Svedčí to tiež o tom, ako ľahko sa vie Katolícka cirkev v Nemecku pridať k politickému súhlasu s „blúdivou sexualitou“.

Hlavným odkazom tlačovej konferencie z 8. apríla pri príležitosti prezentácie Amoris laetitia, ktorý zverejnil kardinál Schönborn, bol fakt, že rozvedení a znovuzosobášení môžu „v istých prípadoch“ pristupovať k sviatostiam (samozrejme, ak by malo ísť o svätokrádež).

Táto skutočnosť stačí na to, aby sa zabránilo nevyslovenej otázke kolujúcej okolo schizmy v nemeckej Katolíckej cirkvi. Predsa je tu však snaha priviesť Katolícku cirkev na „nové pastoračné chodníčky“.

Hrozba schizmy v Nemecku zatienila posledné obdobie pontifikátu Benedikta XVI. Pozrieť sa bližšie na súvis medzi vtedajším tlakom a jeho vplyvom na nečakanú rezignáciu nemeckého pápeža necháme na historikov. Protestantská časť Nemecka oslávi v roku 2017 päťsté výročie reformácie, ktoré by sa malo konať takmer v rovnakom čase ako druhá schizma, čo by bolo nanajvýš „vhodné“. Možno by to bolo pre Katolícku cirkev najlepšie. Ale kto si to vezme na zodpovednosť? (Ja?) Ani Benedikt XVI. sa na to nepodujal.

Z teologického hľadiska, za posledné dva roky, odkedy pápež František nastavil nový kurz a povolil vstup „nemeckému vlaku“, vynaložili zástancovia kresťanského manželského zväzku a tradičnej morálky veľké úsilie, aby sa sviatosť manželstva a s tým súvisiaca nerozlučiteľnosť pochopila do hĺbky. Prinesie to určite bohaté ovocie.

Hoci pápež František od svojho zvolenia poskytuje miestnosť novej pokrokovej „aliancii“ Rýna a Dunaja a otvoril tak dvere ich fungovaniu, nedá sa povedať, že ide ruka v ruke s nemeckými biskupmi. Pápežove sympatie ku kardinálovi Walterovi Kasperovi sú známe a pravdivé. Bývalému biskupovi diecézy Rottenburg-Stuttgart tak zaistili neskorý neočakávaný „návrat“. Pri volení pápeža, kedy sa ním stal kardinál Jorge Mario Bergoglio, bol aj najpravdepodobnejším kandidátom z radu nemeckých kardinálov. Mocnému mužovi nemeckej Katolíckej cirkvi, mníchovskému arcibiskupovi, kardinálovi Reinhardovi Marxovi nie je František až taký naklonený. Pravdepodobne kvôli rôznym iným zainteresovaným osobám. To zase vysvetľuje blízky vzťah pápeža a viedenského arcibiskupa, kardinála Schönborna.

Dominikán Schönborn pochádzajúci zo šľachtickej rodiny je rovnako predstaviteľom nemecky-hovoriaceho sveta, no vďaka svojím schopnostiam a diplomatickému správaniu si je s pápežom oveľa bližší. Na pochopenie kontextu „správy“ sa v rozhovore uvádza, že Schönborn už absolvoval tlačovú konferenciu pre rímsku tlač vo vlastnej tlačovej agentúre Kathpress. Záznam rozhovoru a tlačovej konferencie si treba prečítať ako celok.

V rozhovore sa uvádza nasledujúce programové vyhlásenie:

Na tejto „výnimočnej logike“ bol postavený celý pápežský dokument.

Schönborn v interview hovoril aj o svojej interpretácii listu. Amoris Laetitia považuje za potvrdenie viac ako 15-ročného fungovania pastoračnej praxe vo Viedni. To, čo Viedeň praktizuje už roky, pápež akceptuje v plnom rozsahu, čo sa uplatňuje na poslušnosti a nemeckom unilateralizme.

Podľa kardinála Schönborna by mala byť exhortácia uvedená výrokom „Miluj a rob čo chceš!“. Viedenský arcibiskup sa angažoval, aby sa vysvetlila táto dnes tak ľahko nesprávne chápaná veta svätého Augustína. Asi naozaj vyvoláva isté nepochopenie. Schönborn stručne a len inými slovami zopakoval, čo už raz odznelo z jeho úst na biskupskej synode v roku 2014: „Láska je láska“.

Kardinál varoval predovšetkým pred neuváženými úsudkami o tzv. „regulárnych“ či „neregulárnych“ situáciách. Slovo „neregulárny“ je takmer na každom mieste pápežského dokumentu uvedené v úvodzovkách, čo je „obzvlášť dôležité“. Schönborn v tejto súvislosti uviedol:

Pre viedenského arcibiskupa preto nejde o objektívny stav. „Vnútorný pohľad na situáciu manželstiev a rodín spočíva v tom, že všetci musíme čeliť ťažkostiam a sme odkázaní na Božie milosrdenstvo.“

Nijaký pár či rodina sa preto nevyjadria nasledovne: „My sme obyčajní a vy ste komplikovaní.“ Pre Schönborna to bola oslobodzujúca a prínosná správa, pretože sám sa pýtal: „Je to v skutočnosti naozaj také oslobodzujúce? Pre koho? Načo?“

Posynodálna exhortácia má 190 strán. Pápež odporúča nečítať ju rýchlo, ale pozorne. No i bez toho úplne ovplyvní 1,3 milióna katolíkov, ktorí ju budú čítať.

Práve sa ocitáme v čase, kedy je tu snaha prísť na to, či dokument vyhovie situácii každého jednotlivca alebo úplne ovplyvní všetkých bez rozdielu. Už celé desaťročia ide tiež o analógiu s frakciami protestantských zasadnutí o synode, dokonca v Katolíckej cirkvi sa hovorí o „konzervatívcoch“, „pokrokových“, „tradicionalistoch“, „modernistoch“ či „umiernených“. Ide o skreslený pohľad, lebo takto to v Katolíckej cirkvi nie je. Nejde však o to, ako by to nemalo byť. Nemali by sme sa pýtať, či jedna frakcia zvíťazila nad druhou, ale učiť sa pravde zjavenej Bohom. To je to, čomu zodpovedajú všetky frakcie, keď sa považujeme za katolíkov. Malo by to byť minimálne o tomto.

Očakával sa takýto bizarný výsledok synody? V zásade, áno. Pár vysokých cirkevných predstaviteľov, vrátane kuriálneho arcibiskupa Georga Gänsweina, ho aj zaručovali, aby potom nedošlo k prekvapivému zlomu. Napriek tomu, ak by sme sa bližšie pozreli na detaily, trhliny by sme si vedeli jasne vyvodiť. Práve v detailoch sa očakávania potvrdili. Výrazy „revolúcia“ a „revolučná zmena“ (slová kardinála Kaspera) sa často bez uváženia nesprávne zamieňajú, aj keď ide len o nepatrný rozdiel. Z tohto hľadiska preto nejde o nič nové pod slnkom. Metóda z Druhého vatikánskeho koncilu na vyrovnanie akýchkoľvek nejasností s formuláciou slov sa bude používať aj naďalej. Jezuita Karl Rahner, ktorého bratom jezuitom je súčasný pápež, zistil, že jazyková metodológia je úplne úžasná, pretože koniec koncov každý raz pomohla docieliť želaný výklad či interpretáciu.

Ide o metódu, ktorou revolucionári s nedostatkom väčšiny alebo armády radi dosahujú svoju vôľu, a to priamo a rýchlo. Dokonca ide o techniku pseudo-revolucionárov s radikálnymi názormi, ktorí potrebujú nakopnúť, aby sa otvorene prihlásili k revolúcii. Všeobecne rozšírená teológia, ktorú predstavil Jorge Mario Bergoglio z Argentíny a jeho odmietnutie ozbrojeného boja svojich spolubratov za teológiu marxistického oslobodenia, poskytuje niekoľko prístupov na pochopenie tohto pontifikátu.

Je absolútne iritujúce, že pápež František vyslovil prevažne nekritické „áno sexuálnej výchove“, hoci to spomenul len tak mimochodom. Ak vezmeme do úvahy skúsenosť so sexuálnou výchovou na školách a vládnymi „vzdelávacími kampaňami“, fakt, že gender ideológia chce masívne rozšíriť sexuálnu výchovu na školách, a náležité „učebné plány“ Bádenska-Württemberska, Viedne či Bavorska (aby sme uviedli aspoň niektoré), je udivujúce, akú skutočnosť má v tejto veci na mysli pápež a jeho pisateľský duch.

Kam dovedie „pastoračné preorientovanie“ cirkev v západnej Európe je naozaj len vo hviezdach. Jedno je však isté. Systém cirkevnej dane v Nemecku pretrvá, aj napriek svojím zlým stránkam, čo bude mať nepomerne zlý vplyv na celú Katolícku cirkev. Aspoň pre niektorých prelátov to bude zaiste útechou, ktorá môže byť v prípade pochybností dôležitejšou než boj za „liberálne“ príležitosti.

A na záver otázka: Oplatilo sa, že pápež František vybral manželstvo a rodinu ako hlavnú tému biskupskej synody v roku 2013, aby obnovil tému posynodálnej exhortácie Familiaris Consortio (Rodinné spoločenstvo) z roku 1981? Ak by sa nám chronológia predošlých troch rokov rýchlo premietla pred očami, ani tak by nám to nešlo do hlavy. Na jednej strane, František vyvolal hádku vo všeobecnej Katolíckej cirkvi, ktorá úplne bezvýznamne dala prehnanú slobodu netolerantnej nemeckej cirkvi. Teraz sa však ešte nedá povedať koľko škody to prinesie. V tom istom čase sa spúšťačom stala dvojitá synoda vnímaná (a pár dôkazmi aj potvrdená) ako revolúcia. Katolícka cirkev hovorí jednotným hlasom menej než kedykoľvek predtým. Františkov pontifikát podporuje nezhody. Skutočné vnútorné obnovenie Katolíckej cirkvi neprechádza skutočnými impulzmi. Musíme si na to počkať.