V posledných desaťročiach sa vo všeobecnosti v americkej spoločnosti šíri trend, ktorý smeruje k menšej nábožnosti ľudí. No zdá sa, že viera v posmrtný život tomuto trendu nepodlieha, pretože tá zdanlivo stále rastie.
Vzhľadom na to, že bol ateistický bloger Martin Hughes kedysi kresťanom, nebol ochudobnený o vieru v Boha alebo v peklo.
Ale chýbala mu viera v nebo.
„Je pravda, že by som si prial, aby existovalo a aby sme tam mohli ísť,“napísal Hughes vo svojom blogu. Dodal však, že jeho názor pravdepodobne nie je „ateisticky správny“. Podľa Hughesovej verzie neba by „všetkému rozumel“. Bolo by tam „úprimné, príjemné šťastie. Tento pocit by bol podobný maminmu sladkému zemiakovému koláču, ktorý pripravuje na Deň vďakyvzdania.“
Hughes nemusí byť jediný, kto stále verí vo verziu neba so svetským charakterom.
Nedávna analýza v časopise SAGE Open je založená na odpovediach z obdobia od roku 1973 do roku 2014, ktoré získal výskum General Social Survey (GSS). Podľa tejto analýzy vo všeobecnosti nastal počas posledných desaťročí trend nižšej nábožnosti (verejnej ako aj súkromnej). Avšak je tu jeden ukazovateľ, ktorý ako sa zdá, tomuto trendu nepodlieha. Je ním viera v posmrtný život. Za posledných pár rokov bol v tejto oblasti zaznamenaný mierny nárast. V roku 2013 podnikol konzervatívny kresťanský Austinský inštitút skúmania rodiny a kultúry (Austin Institute for the Study of Family and Culture) prieskum. V ňom sa zistilo, že až 32 percent zo skupiny ľudí, ktorú tvoria ateisti, agnostici a ľudia bez vyznania, tvrdí, že veria v existenciu života po smrti. Prečo nastal tento zdanlivý rozpor?
Spojené štáty nie sú prvým miestom, kde sa objavil tento jav. Britské noviny Daily Mail sa spýtali niekoľkých popredných mysliteľov, ako by vysvetlili nárast počtu ateistických Britov a zároveň nárast tých, ktorí veria v posmrtný život. Ponúknuté odpovede zahŕňali sebectvo, nedôveru v definitívu smrti, túžbu veriť v nekonečnú možnosť a nádej pre tých, ktorí nemajú hmotné bohatstvo.
Ale je vôbec niekto, kto verí v posmrtný život ešte ateista? Podľa Toma Flynna, redaktora časopisu Free Inquiry a zároveň Novej encyklopédie bezbožnosti (New Encyclopedia of Unbelief), to závisí od toho, ako niekto definuje „ateizmus“.
„Je jasne definované, že ‚ateista’ vôbec neverí v tradičné osobné božstvo aké praktizujú západné náboženstvá,“napísal v e-maile. „Taký ateista by mohol veriť len v neosobnú nadprirodzenú ríšu alebo posmrtný život, ale tie by iste neboli pod vedením nejakého boha. Z tohto pohľadu sú pravdepodobne niektoré budhistické poňatia karmy a reinkarnácie ateistické.“
Flynn dodáva, že podľa širšej definície ateista neverí „v žiadnu nadprirodzenú ríšu alebo iný jav“, ktorý by vylučoval vieru v posmrtný život.
Avšak prepojenie medzi vierou v posmrtný život a náboženskou dogmou môže byť skôr nejasné ako vo všeobecnosti predpokladané.
Nový austrálsky výskum sa podrobne zameral na skupinu Austrálčanov z rozmanitých etnických a náboženských prostredí. Andrew Singleton, náboženský sociológ na Unverzite Deakin v Melbourne, viedol rozhovory s 52 Austrálčanmi vo veku od 18 do 85. Závery, ktoré boli zverejnené vo štvrťročnom žurnáli Mortality naznačujú, že sa „viera v posmrtný život líši. Je teda individuálna a hlavne človek k nej dospeje len s malým alebo skoro žiadnym obrátením sa na ortodoxnú náboženskú výučbu.“
Ide tu o iný hromadný prieskum ako tie, ktoré majú tendenciu ponúknuť skupinám alebo účastníkom odpovede len s možnosťami „áno“alebo „nie“ako jedinú voľbu na otázky typu „Veríte v posmrtný život?“ Singleton sa snažil preskúmať obsah a charakter ich viery v existenciu života po smrti. Zistil však, že väčšina ľudí dospela k svojmu názoru bez toho, aby verili tradičným náboženským dogmám. Avšak do veľkej miery boli ovplyvnení spoločnosťou.
Vznikli teda štyri kategórie viery:
1. „Život v nebi pokračuje“
Tento názor bol najpopulárnejší, keďže v neho verilo 20 ľudí. Podľa predchádzajúceho výskumu učencov, Colleena McDannella a Bernharda Langa, boli títo ľudia ďalej rozdelení na tých s „teocentrickým“pohľadom na nebo (večná samota so samotným Bohom) alebo „antropocentrickým“(veriaci sa opäť stretnú s priateľmi a rodinou). Všetci oddaní kresťania (bolo ich 16), ktorí sa zapojili do tohto prieskumu, verili v teocentrický pohľad na nebo. Singleton zistil, že starší účastníci svoje názory vyjadrili oveľa obsiahlejšie. Avšak vo svojom presvedčení nemali väčšiu istotu a ani neboli teologicky presnejší. Okrem toho, hlavný cieľ všetkých vekových kategórií bolo nebo: „Len niekoľko veľmi oddaných, ortodoxných evanjelikov a členov letničného hnutia zastávalo existenciu pekla.“
Pre Hughesa, ktorý vyrastal ako konzervatívny kresťan, bol práve tento tradičný pohľad na peklo dôvodom, prečo kresťanstvo úplne opustil. V rozhovore povedal, že to tvorilo „veľkú časť“jeho rozhodnutia: „Proste som sa necítil dobre pri Bohu, ktorý si myslel, že niektorí ľudia si zaslúžia peklo“. Na otázku, či bol niekedy v pokušení veriť v tú verziu, ktorú opísal, povedal, že sa o to pokúšal, ale nakoniec nemohol: „Nenašiel som o tom žiaden dôkaz.“
Ďalší štyria nekresťania verili v antropocentrickú verziu neba, ktorá nie je veľmi odlišná od Hughesovej verzie. Náboženské témy sa tam nenachádzajú v popredí alebo tam úplne chýbajú. „Nachádza sa tam Boh, ale nie je v centre riadenia.“Popularizovanie tejto verzie neba Singelton pripisuje Spiritualizmu, náboženskému hnutiu, ktoré začalo v Spojených štátoch v 19. storočí. Jeho prívrženci veria, že živí ľudia môžu komunikovať s dušami zomrelých. Tí, čo veria v nebo z teocentrického alebo antropocentrického pohľadu, boli jedinými účastníkmi prieskumu, ktorý dospeli k svojmu presvedčeniu skrze náboženstvo. Všetci ostatní účastníci si svoj názor formovali bez jeho pomoci.
2. „Pokračovanie...“
Názory piatich účastníkov spadajú do kategórie „Pokračovanie...“Títo ľudia nepatria k tým pobožným a ani k tým, ktorí boli k pobožnosti vedení. Neverili ani, že ich skutočné vedomie žije aj po smrti. Avšak podľa nich „istá stránka nášho bytia nejakým spôsobom stále pokračuje v existencii.“ Ako príklad môže byť svedectvo jedného účastníka, ktorý mal podľa svojich vlastných slov „veľmi chaotický systém viery“ . Jeho opis stavu smrti je nasledovný: „Samotný jednotlivec sa už do toho vedome nezapája, avšak jeho existencia, existencia toho, čo jedinca tvorí nezaniká. Človek je toho súčasťou, či už si je toho vedomý, alebo nie. Koniec koncov, nezáleží na tom.“
3. Viera v reinkarnáciu
Deväť z opýtaných verí v reinkarnáciu, raz do iného človeka a inokedy do iných rastlinných alebo živočíšnych druhov. Niektorí z opýtaných boli v tejto oblasti ovplyvnení budhistickým alebo hinduistickým učením. Avšak opýtaní v skutočnosti nikdy neboli účastníkmi žiadnej z náboženských komunít, ani sa nepovažovali za ich prívržencov. Títo účastníci sa vo všeobecnosti považovali za „duchovne založených“ .
Zatiaľ čo Singleton objavil rôzne úrovne rozmanitosti v ponímaní posmrtného života, zistil aj, že tu chýba istota. V skutočnosti o tom mnohí nikdy nediskutovali. Výnimkou bol silno veriaci Kresťan. Z väčšej časti mali účastníci, ktorí poskytovali informácie vo svojich náboženských názoroch „hmlisto a nejasno“ . Zistil aj, že medzi názormi neprevládal žiaden „všeobecne akceptovaný náboženský model“ presvedčenia o posmrtnom živote.
Ak to nemajú na svedomí náboženské učenia, tak ako potom ľudia dospeli k svojim názorom? Niektorí z nich boli nábožensky vychovaní. Boli tam aj takí, ktorí boli presvedčení, že videli duchov alebo s mŕtvymi komunikovali cez médium. Singleton predpokladá, že je to pravdepodobne spôsobené značným posunom v modernej kultúre, v ktorej si jednotlivci vyberajú z rôznych náboženstiev a filozofií: „Zistil som, že ľudia kladú veľmi silný dôraz na právo prejaviť svoje vlastné názory. Je to typické pre náboženský individualizmus, ktorý charakterizuje súčasnú západnú spoločnosť.“
4. Smrť znamená koniec
Je samozrejmé, že nie každý verí v posmrtný život. Zvyšných 16 opýtaných bolo presvedčených, že smrťou sa to končí (dvaja účastníci sa úplne vyhli diskusii o svojich osobných názoroch). Singleton z nich mal pocit, že so svojim presvedčením boli „úplne spokojní“ . Zároveň sa vyjadrili, že nikdy nemali túžbu špekulovať o živote po smrti. Jedného z účastníkov sa však spýtal, či „tajne dúfa,“ že po smrti existuje život. Na rozdiel od Hughes, povedal, že nie.
Keď sa po prvýkrát v roku 1973 pýtali respondentov v GSS na ich vieru v posmrtný život, USA bolo viac nábožensky homogénnou krajinou. Viera v posmrtný život bola do značnej miery synonymom kresťanských predstáv o nebi a pekle. V dnešnej spoločnosti, ktorá je oveľa rozmanitejšia, už nemusí stačiť ľudí sa len pýtať, či veria v posmrtný život.