Prvý pokus o revolúciu (nemýľte si to s palácovým prevratom), ktorý sa uskutočnil v decembri v roku 1825, podnikli ruskí slobodomurári. Avšak ich "neznámy predstavený" zostal v anonymite až do dnešného dňa.
Autorom nasledujúceho článku je profesor humanitných vied z moskovskej univerzity Touro.
Podľa všetkého, ruské slobodomurárstvo siaha až do roku 1731, kedy bol za provinčného veľmajstra Ruska vymenovaný kapitán John Phillips. Vďaka vedeniu anglickej "Kráľovskej murárskej archy" bola každá činnosť slobodomurárov v Rusku dokonale organizovaná. Napomohla tomu "spolupráca" s mužom menom Anderson. Vďaka nemu boli sprostredkúvané (do Ruska) inštrukcie tohto elitného rádu.
Od samého začiatku sa ruskými slobodomurármi mohli stať len tí najlepší a najchytrejší. V tej dobe samozrejme išlo o zasvätených aristokratov. Oboznámili ich so základnou myšlienkou slobodomurárstva, ktorou bolo spraviť "dobrých ľudí" ešte lepšími. Potom by boli "dobré činy" týchto ľudí prospešné pre celú spoločnosť.
Avšak krátko potom, čo boli v Rusku vytvorené tieto lóže, vznikol problém: ruskí slobodomurári chceli poznať identitu "najvyššieho slobodomurára", ktorý v Anglicku dával rozkazy. Anderson im povedal len to, že inštrukcie pochádzali od "neznámeho predstaveného". Keďže to aristokrati nepovažovali za definitívnu a jasnú odpoveď, ostali sklamaní a slobodomurárstvo opustili. Prvé lóže sa teda jednoducho zavreli.
Záujem o slobodomurárstvo sa však neskôr vrátil, a to za vlády cára Alexandra I. Keďže tento cár bol hlboko duchovne a kontemplatívne založený, rád filozofoval s francúzskym senátorom, diplomatom a zároveň vedcom, Josephom de Maistre, ktorý bol ohľadom Škótskeho slobodomurárskeho rituálu vyškolený Jezuitom. De Maistre bol mystický "spiritualista" a ich spoločné súkromné rozhovory o slobodomurárstve vnímavého cára veľmi ovplyvnili.
Keď Alexandrove vojsko zvíťazilo nad Napoleonovou Veľkou Armádou a v roku 1815 vstúpilo do Paríža, Alexander dal svojím dôstojníkom jasné pokyny. Mali sa tam stretávať s francúzskymi slobodomurármi. Čo však cár nevedel bolo to, že konkrétne títo francúzski slobodomurári boli silne politicky založení. Obhajovali liberálne, proti-monarchistické názory a popri tom ako pili so svojimi novými zahraničnými priateľmi vykrikovali slová "Sloboda, rovnosť, bratstvo".
Krátko po návrate domov začali tí istí ruskí dôstojníci plánovať povstanie proti monarchii! Alexander I. tam už nebol, keďže ho pochovali v Katedrále svätých Petra a Pavla. No niektorí trvali na tom, že je ešte stále nažive a že jednoducho opustil svoje "pracovné povinnosti", aby sa stal samotárskym mníchom. (Je zaujímavé, že v roku 1920 sovietske úrady otvorili jeho rakvu a zistili, že je prázdna).
Nový cár, Mikuláš I., rozdrvil následnú vzburu, ktorá sa uskutočnila na Senátnom námestí v Petrohrade v roku 1825. Takmer všetci z týcho odvážnych a idealistických rebelov, ktorí sú tiež kolektívne známi ako dekabristi, boli slobodomurári. Každý z nich mal odhodlanie obetovať svoj život, aby zapálil "iskierku nádeje" a zmenil spoločnosť k lepšiemu.
Ruský básnik a dramatik Alexander Puškin bol tiež slobodomurárom, avšak jemu sa nepodarilo pripojiť k dekabristom a ich donkichotskému dobrodružstvu. No napriek tomu túto udalosť veľmi podporoval. V tomto ohľade rozhodne nebol sám. Konkrétne jeho však spomínam preto, lebo o osem rokov neskôr napísal poviedku s názvom "Piková dáma". Kritici dodnes veria, že toto dielo je nadprirodzenou fantáziou o lakomstve a hazardných hrách, ale v skutočnosti ide o oveľa viac.
"Piková dáma", (ktorá sa neskôr stala operou od Čajkovského), je šikovnou hádankou, v ktorej autor odhaľuje "tajomstvo slobodomurárskeho kódu". Ten sa používa na rozlúštenie pravého zmyslu posvätných textov ako je Biblia a Korán.
Toto sú moje osobné poznámky: zatiaľ čo som pred mnohými rokmi ako študent skúmal ruské slobodomurárstvo, cítil som silné nutkanie zistiť totožnosť "neznámeho predstaveného", o ktorom som sa už raz zmienil. "Prečo sa Anderson zdráhal prezradiť jeho meno?"
V tej dobe som teda kontaktoval Slobodomurárov škótskeho rituálu v Chicagu a začal som navštevovať ich miestnu lóžu, ktorá susedila s knižnicou Newberry. Bratia boli veľmi priateľskí a spoločenskí, avšak sami mi neboli schopní pomôcť v mojom hľadaní pravdy. Postupom času ma konečne predstavili niekomu, kto bol považovaný za odborníka v ruskom slobodomurárstve! Cítil som, že mám na dosah Svätý Grál.
Na rovinu som sa ho spýtal, či by bolo možné odhaliť mi totožnosť iluzórneho a tajomného "neznámeho vodcu". "Áno, ach áno," odpovedal a potom sa na napínavý okamih zastavil..."Vieš... dovoľ mi, aby som ti to povedal takto: buď to bol princ z Walesu alebo... mimozemšťan. Rozhodnutie o tom, ktorej z týchto dvoch možností budeš veriť nechám na tebe".
Toto samozrejme nebola definitívna a jasná odpoveď. Bola to azda ďalšia šikovná hádanka?
