Dnes boli naprieč Talianskom pozvaní moslimovia do kostolov na znak „solidarity“ s mučeníctvom otca Jacquesa Hamela. V roku 1999 katolícky arcibiskup v Smyrne (Turecko), Giuseppe Germano Bernardini, vysvetlil v ráznom liste pápežovi a kardinálom, prečo nemôžu byť moslimovia pozvaní modliť sa do kostolov: v moslimskej mysli existujú právne dôsledky takéhoto skutku.
MOSLIMOM NESMIE BYŤ NIKDY DOVOLENÉ, ABY SA MODLILI V KOSTOLE. JE TO PRE NICH DÔKAZ NÁŠHO ODPADLÍCTVA.
Abp. Germano Bernardini, arcibiskup v tureckej Smyrne predniesol tento príhovor 13. októbra 1999 počas Druhej synody európskych biskupov. Písomná verzia textu o probléme Islamu bola daná sekretárovi synody. Toto je text v plnom znení:
„Svätý Otče, Vaše Eminencie,
V Turecku, 99,9% moslimskej krajine, žijem 42 rokov a 16 rokov som arcibiskupom v Izmir [Smyrna], v Malej Ázii. To, čo je predmetom môjho vstupu je teda očakávateľné: problém Islamu v Európe v súčasnosti a v blízkej budúcnosti. Ďakujem Bp. Patatre a tým, ktorí už hovorili o tejto téme na tomto významnom zhromaždení a preto nie je z mojej strany potrebné podať dlhé vysvetlenia a relevantné interpretácie.
Cieľom môjho vstupu je predovšetkým mať na Svätého Otca jednu pokornú požiadavku. Aby som bol stručný a jasný, najskôr sa zmienim o troch prípadoch, ktoré sa vzhľadom na ich zdroj skutočne stali.
1) Počas oficiálneho stretnutia islamsko-kresťanského dialógu sa jedna autoritatívna moslimská postava [podľa spoľahlivých zdrojov to bol Anwar Sadat (1918-1981), prezident Egyptskej republiky po smrti Nassera v 1970] obrátila ku kresťanom a pokojne a sebaisto povedala: „Vďaka vašim demokratickým zákonom vás napadneme; vďaka našim náboženským zákonom si vás podmaníme.“
Je možné veriť, že toto „podmanenie“ už začalo s „petrodollars“ [Pozn.prekladateľa: doláre zarobené za vývoz ropy], ktoré nie sú použité na vytvorenie práce pre chudobné krajiny v severnej Afrike a Strednom východe, ale na budovanie mešít a kultúrnych centier v kresťanských krajinách s islamskou imigráciou – vrátane Ríma, centra kresťanstva. Ako v tomto všetkom nemôžeme vidieť jasný plán expanzie a opätovného dobytia?
2) Z príležitosti ďalšieho islamsko-kresťanského stretnutia, ako zvyčajne organizovaného kresťanmi, sa jeden zúčastnený kresťan verejne spýtal prítomných moslimov, prečo aspoň raz nezorganizujú podobné stretnutie. Jeden neochvejný autoritatívny zúčastnený moslim doslovne odpovedal: „Prečo by sme mali? Vy nás nemáte čo naučiť a my sa od vás nemáme čomu naučiť.“
Dialóg medzi hluchými?
Faktom zostáva, že termíny ako „dialóg“, „spravodlivosť“, „vzájomnosť“ alebo pojmy ako „práva človeka“ a „demokracia“ majú úplne iný význam pre moslimov ako pre nás. Ale verím, že tento fakt už dnes uznáva a pripúšťa každý.
3) V jednom katolíckom kláštore v Jeruzaleme bol – a možno i stále je – istý arabsko-moslimský pomocník. Ako čestnému a milému človeku sa mu dostalo vysokého uznania od členov rádu a to isté si on myslel o nich. Jedného dňa, vyzerajúc smutne, im povedal: Moji vedúci predstavitelia sa stretli a rozhodli, že všetci „neverci“ musia byť zabití; ale vy sa nemusíte báť, pretože ja vás zabijem bez toho, aby ste trpeli.“
Všetci vieme, že musíme rozlišovať medzi fanatickými a násilnými menšinami a medzi čestnou, mierumilovnou väčšinou. Ale táto väčšina bude na rozkaz daný v mene Alaha alebo Koránu vždy pochodovať ucelene a bez zaváhania. Dejiny nás každopádne učia, že pevne odhodlané menšiny sú vždy schopné sa vnútiť tichým porazeneckým väčšinám.
Bolo by naivné podceňovať alebo, ešte horšie, smiať sa na týchto troch príkladoch, ktoré som uviedol; zdá sa mi, že nad ich dynamickým učením by sme sa mali vážne zamyslieť.
Ale i napriek tomuto dôkazu nie som pesimista. Kresťan nesmie byť pesimista, pretože Kristus vstal z mŕtvych a je stále živý; On je Boh – na rozdiel od hocijakých iných prorokov a podobných tvrdení. I keď konečné víťazstvo bude Kristovo, Božie časy môžu byť veľmi dlhé a zvyčajne aj sú. On je trpezlivý a čaká na obrátenie hriešnikov: medzičasom pozývam Cirkev, aby sa dokonca zorganizovala tak, aby pracovala na urýchlení príchodu Jeho Kráľovstva.
Teraz by som dal rád Svätému Otcovi jeden vážny návrh: zorganizujte tak rýchlo ako je to možné, ak nie synodu, tak aspoň sympózium biskupov a pastorálnych pracovníkov medzi imigrantmi so špeciálnym zameraním na moslimov, ktoré by bolo rozšírené smerom k zástupcom reformnej cirkvi a pravosláviu. Jeho zorganizovanie by bolo zverené Európskemu koncilu episkopálnych konferencii (ktorý má dlhú a overenú skúsenosť v tejto oblasti) v spolupráci s Európskou konferenciou cirkví.
Toto sympózium by malo slúžiť na hĺbkové štúdium problematiky moslimov v kresťanských krajinách a malo by nájsť spoločnú stratégiu na to, ako čeliť a vyriešiť tento problém kresťanským a objektívnym spôsobom. Je nevyhnutné, aby sme boli zajedno v princípoch, i keď ich aplikácia sa bude líšiť z miesta na miesto a v závislosti od ľudí. Nič nie je tak škodlivé ako nesúhlas v otázke princípov!
Zakončím svoj vstup s exhortáciou, ktorá vychádza z mojej skúsenosti: moslimom nesmie byť nikdy dovolené, aby sa modlili v katolíckom kostole, pretože toto je v ich očiach vnímané ako istý dôkaz nášho odpadlíctva. Ďakujem."
Abp. Germano Bernardini sa po synode vrátil do Smyrny. Vo veku 75 rokov sa utiahol do súkromného života.