Európsky súd pre ľudské práva vyniesol 12. júna 2014 rozhodnutie vo veľmi dôležitom prípade Fernández-Martíneza proti Španielsku (č 56030/07). Rozhodnutím prijatým veľmi malou menšinou (9 hlasov ku 8) Veľká komora potvrdzuje zásadu inštitucionálnej autonómie náboženských spoločenstiev s ohľadom na štát.
Tento prípad sa týkal neobnovenia pracovnej zmluvy kňaza, ktorý bol zároveň učiteľom katolíckeho náboženstva a mravnej výchovy. Pracovná zmluva mu nebola obnovená po tom, ako bol zverejnený článok odhaľujúci jeho manželský zväzok a spoluprácu s hnutím, ktoré je v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. V Španielsku sú učitelia náboženstva schvaľovaní náboženskými autoritami a zamestnaní štátom. Po tomto zverejnení mu jeho biskup neobnovil zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k výučbe, čo následne viedlo k neobnoveniu pracovnej zmluvy kňaza zo strany štátu.
Žalobca sa proti nepredĺženiu pracovnej zmluvy odvolal argumentujúc, že rozhodnutím štátu boli porušené jeho základné práva, najmä právo na súkromie a slobodu náboženského vyznania, čo predstavuje diskriminačné opatrenia.
Európske centrum pre právo a spravodlivosť zasiahlo v tomto prípade ako tretia strana a konalo ako zástupca v mene španielskej biskupskej konferencie.
Tento prípad je významný, pretože sa týka vzťahu medzi Cirkvou a štátom a najmä slobody náboženských komunít konať samostatne podľa svojich vieroučných noriem. Išlo v ňom totiž o stanovenie hraníc slobody a následného rozsahu právomocí civilných orgánov vo vzťahu k nim s vedomím, že hodnoty náboženských a civilných orgánov sú niekedy protichodné.
Súdny dvor potvrdil právo veriacich na slobodu náboženského vyznania v zmysle, že ich komunita môže konať autonómne podľa svojich vlastných noriem bez svojvoľného zasahovaniu štátu. Taktiež zdôraznil, že štátne orgány nemusia rozhodovať v prípade vnútorných konfliktov v náboženských organizáciách. Právo na slobodu náboženského vyznania vylučuje akéhokoľvek hodnotenie zo strany štátu, či sa týka legitimity náboženskej viery alebo spôsobu vyjadrovania náboženskej komunity.
Súdny dvor tiež uviedol, že právo na slobodu náboženského vyznania nezaručuje „právo na nesúhlas.“ Preto v prípade nezhody medzi náboženskou komunitou a jej členom sa sloboda náboženstva jednotlivca prejavuje v možnosti slobodne opustiť komunitu. Okrem toho zásada náboženskej autonómie zakazuje štátu prinútiť náboženskú obec prijať alebo vylúčiť jednotlivca, alebo poveriť osobu akoukoľvek náboženskou zodpovednosťou.
S ohľadom na vzťahy medzi spoločenstvom a jeho spolupracovníkom, ako tomu bolo v tomto prípade, Súdny dvor potvrdil, že náboženské spoločenstvá môžu vyžadovať osobitnú lojalitu zo strany ľudí, ktorí pre nich pracujú alebo ich zastupujú v závislosti od výkonu funkcií. Táto povinnosť sa rozšírila na dodržiavanie náboženskej doktríny a pravidiel, a teda presahuje to, čo nenáboženský zamestnávateľ môže požadovať od svojich zamestnancov. Povinnosť lojality umožňuje Cirkvi požadovať, aby spolupracovníci rešpektovali jej učenie a postihovať tých, ktorí toto učenie nerešpektujú. Povinnosťou lojality voči náboženským autoritám je zamestnanec viazaný pod podmienkou, že s ňou vedome a dobrovoľne súhlasil.
Súd zdôraznil, že ak by takáto sankcia porušila občianske právo spolupracovníka, musí byť napadnuteľná pred vnútroštátnym súdom. Štrasburskí sudcovia však spresnili, že vnútroštátny súd môže konať iba v stanovených medziach rešpektujúc autonómiu náboženskej komunity. Súd uviedol, že civilný súd musí overiť, či porušenie povinnosti lojality spôsobí vážne riziko porušenia práv náboženskej komunity, či sankcia neprekračuje rámec a nie je neprimeraná v porovnaní s porušením lojality a nakoniec, či má sankcia motív spadajúci do pôsobnosti autonómie cirkvi, tj. čisto náboženský.
Pri aplikovaní týchto kritérií v aktuálnom prípade štrasburský súd rozhodol, že španielske súdy mohli od okamihu, keď motivácia pre neobnovenie zmluvy bola náboženská, legitímne obmedziť svoje skúmanie len na overenie dodržiavania základných práv.
Rozsudok Veľkej komory z 12. júna 2014 potvrdzuje aj jej prvý rozsudok z 15. mája 2012, ktorý bol prijatý šiestimi hlasmi ku jednému. Tak isto sa podieľa na následkoch rozhodnutia Veľkej komory v prípade Sindicatul Pastorul cel bun verzus Rumunsko (č. 2330/09) z 9. júna 2013, ktorým Súdny dvor potvrdil zásadu autonómie náboženských organizácií. Tieto dve rozhodnutia Veľkej komory Sindicatul Pastorul ciel Bun a Fernández-Martínez, ktoré boli prijaté po dlhých rokovaniach, ako aj veľa ďalších podobných prípadov [1] , ustanovujú rozsah a právny rámec slobody vnútorného fungovania náboženských komunít s ohľadom na civilné orgány.
Toto rozhodnutie Súdneho dvora treba oceniť. Je však prekvapivé a znepokojujúce, že bol prijatý na základe väčšiny iba jedného hlasu, pretože ak by došlo k podobnej udalosti v rámci podniku, nie je pochýb o tom, že nikto by nespochybnil právo zamestnávateľa prepustiť verejne nelojálneho zamestnanca.
Stále zastúpenie Svätej stolice pri Rade Európy zverejnilo pri príležitosti preskúmania oboch prípadov „komentár o slobode a inštitucionálnej autonómii Katolíckej cirkvi.“ Tento komentár mal vysvetliť fungovanie Cirkvi a najmä jej chápanie „slobody.“ V modernej dobe vyvinula európska kultúra také chápanie slobody, ktoré je v protiklade so slobodou ako ju chápe Cirkev. V ponímaní Cirkvi sa sloboda prejavuje osobným záväzkom (ako napríklad náboženským záväzkom), zatiaľ čo podľa súčasnej kultúry, sloboda vyplýva skôr z nedostatku skutočného záväzku (napr. sloboda rozvodu) a nie je závislá od pravdy.
Nebezpečenstvo je v snahe presvedčiť zástancov klasického poňatia slobody o pravdivosti moderného poňatia, ako to urobili francúzski revolucionári proti veriacim tým, že ich „prepustili“ na základe ich náboženského záväzku. Navyše, na pozadí tohto prípadu chceli niektorí sudcovia vykonať skúšku cirkevného celibátu, ako o to žiadal žalobca. Ide najmä o prípad ruského sudcu Dedova, ktorý zabudol na prísnosť, ktorú si vyžaduje jeho funkcia, keď sa vyjadril, že „pravidlo celibátu (kňazov) je v rozpore s myšlienkou ľudských práv a základných slobôd a predstavuje porušenie Dohovoru.“ Takáto snaha podrobiť náboženstvo vlastnej ideológii porušuje nielen náboženskú slobodu, ale narúša aj ľudské práva, ktoré sa stávajú drsnou a nebezpečnou ideológiou, ako tomu bolo v komunizme.
V skutočnosti je však v tomto prípade právom Cirkvi ponúknuť svojim členom skutočné náboženské záväzky, ktoré boli v stávke. Avšak, pokiaľ je členstvo v Cirkvi a duchovný život založený na osobnom dobrovoľnom záväzku, uprieť Cirkvi právo potrestať nesplnenie tohto záväzku odopiera nielen jej slobodu, ale aj dôležitú podmienku pre jej fungovanie.
Toto rozhodnutie predstavuje novú etapu v uznaní a rešpektovaní slobody Cirkvi uprostred, ale aj voči európskej spoločnosti. Európske centrum pre právo a spravodlivosť je hrdé, že bolo jeho súčasťou.