RÍM – Počas víkendového stretnutia s mariánskym hnutím Schoenstatt Apostolic Movement, ktoré sa uskutočnilo vo Vatikáne, kritizoval pápež František „útoky“ na rodinu a rastúci relativizmus v chápaní manželstva.
Vo svojich spontánnych reakciách označil tieto útoky za „veľmi smutné“ a „veľmi bolestivé.“ Zdôraznil, že mnoho ponúkaných „nových foriem“ partnerských zväzkov „nie je“ skutočným „manželstvom.“ „Je to spojenie dvoch osôb, ale nie je to manželstvo. Niekedy jednoducho musíme o veciach hovoriť jasne.“
Počas stretnutia sa manželské páry pýtali pápeža dopredu pripravené otázky, na ktoré pohotovo odpovedal.
Prvý pár povedal, že „Synoda, ktorá skončila, nám pomohla uvedomiť si, že mnoho kultúr už viac nepozná skutočný pojem manželstva.“ Pápeža Františka požiadali o radu pre tých, ktorí chcú „sprevádzať našich bratov a sestry, ktorí sa stále necítia byť prijatí Cirkvou, a lepšie sprevádzať naše mladé manželské páry a rodiny, aby boli skutočným a neprehliadnuteľným príkladom pre tých, ktorí hľadajú naplnenie.“
Bez poznámok alebo pripraveného textu pápež odpovedal, že na rodinu „sa nikdy neútočilo tak, ako teraz; priamo a skutočne.“
„Možno sa mýlim,“ dodal. „Cirkevní historici by nám o tom istotne vedeli povedať. Ale rodina je pod nátlakom.“
„Koľko len je zranených rodín, koľko rozpadnutých manželstiev? Do akej miery sa dnes pojem sviatosti manželstva relativizuje?“ opýtal sa. „Teraz je rodina skutočne v kríze, či už z pohľadu sociologického, alebo z pohľadu ľudských hodnôt, či z pohľadu sviatosti, a to tej kresťanskej.“
Pápež viackrát zopakoval, že riešením tejto krízy je „veľmi blízke sprevádzanie“ zo strany kresťanských manželov tých, ktorí odmietajú náboženské chápanie pojmu manželstvo. „Pastoračná pomoc,“ ktorú Cirkev ľuďom v neobvyklých situáciách musí ponúknuť, „musí byť veľmi tesná.“
„Znamená to sprevádzanie. Znamená to stratiť čas. Pánom strácania času je Ježiš. Ten, ktorý sprevádza spôsobom, ktorý lieči svedomie. Učiť, teda sprevádzať, znamená prejsť cestu spolu.“
Pápež František dodal, že je „očividné,“ že „sviatosť manželstva bola znehodnotená,“ a bola zredukovaná len na „rituál.“ „Potom je sviatosť len sociálnou záležitosťou, nie v prvom rade náboženskou; silným prvkom je sociálny aspekt a nie sviatosť.“
Hovoril, že počas svojej pastorácie veľakrát spozoroval, že mladých ľudí predstava sviatostného manželstva zaujímala len veľmi málo; že sa zameriavali len na materiálne a sociálne záležitosti. Veľakrát sa dvojice pýtal, prečo sa nechcú zosobášiť a oni odpovedali, že nemajú dostatok financií na svadobnú hostinu. „Takže to sociálne je dôležitejšie, ako to sviatostné,“ dodal.
Vyjadril sa tiež, že chabá alebo príliš stručná príprava pre budúcich manželov, poskytovaná farnosťami, je „hriechom, zanedbaním zo strany farárov.“
„Sprevádzanie musí ísť čoraz ďalej, pretože nám ide najmä o záchranu rodiny a sviatosti. A musí to byť sprevádzanie v tesnej blízkosti; pripraviť ich, rozprávať sa s nimi, povedať im, čo by mali robiť – pretože mnohí nevedia, čo robia,“ povedal pápež František.
Hovoril tiež o škode, ktorá je spôsobovaná deťom, keď sa ich rodičia rozdelia alebo rozvedú. „Teda potrebujeme niečo mať, aby sme tieto deti sprevádzali... Mnohé z nich musia znášať to, keď sa jeden rodič vyjadruje zle o tom druhom a naopak.“
„Je to pre nás veľká výzva, sprevádzať ich, ako aj to, aby si rodičia uvedomili, čo svojím konaním spôsobujú svojim deťom.“
Pápež František sa priznal, že aj v jeho rodine sa vyskytol prípad spolužitia bez uzavretia manželstva. „Vo svojej vlastnej rodine mám pár, ktorý spolu žije od pondelka do štvrtka a potom od piatka do nedele žijú so svojimi rodičmi. A nefunguje to, pretože nie sú v manželstve. Dôsledkom toho je rozvod, oddelenie.“
„Práve preto ich musíme sprevádzať v tesnej blízkosti,“ opäť zopakoval. „Nie prevracaním na vieru, to predsa nepomáha. Ale osobným sprevádzaním s množstvom trpezlivosti. Dnes nejaké slovo, zajtra osobný postoj; toto je môj návrh.“
Iný manželský pár sa ho opýtal, ako môžu žiť „misionárskeho ducha“ v dobe, keď veria len niekoľkí. Vyjadrili sa, že „prostredie, v ktorom žijeme, nám sťažuje prežívanie tohto misionárskeho nadšenia. Častokrát sme obkolesení ľuďmi, ktorí žijú šťastne; vyzerajú, že sú naplnení a že žijú s druhými v súdržnosti. Nezažili však stretnutie s Kristom. Necítia potrebu viery.“
Pápež zopakoval svoje predchádzajúce varovanie pred „prozelytizmom,“ citujúc vyjadrenie pápeža Benedikta XVI.: „Cirkev nerastie obracaním ľudí na svoju vieru, ale svojou príťažlivosťou.“
„Príťažlivosťou svedectva. Teda najprv rada, svedectvo.“ Pápež obdržal búrlivý potlesk, keď dodal: „Máme žiť spôsobom, ktorým budú chcieť žiť aj ostatní.“
„Svedčiť svojím životom – inej cesty niet. Inej cesty niet.“
„Žiť tak, aby sa ostatní pýtali ,prečo’. Svedectvo. Spôsob, akým svedčíme. Nie je iná alternatíva, ako byť kresťanským svedkom,“ povedal.
„My [kresťania] nemôžeme nikoho zachrániť. Sme iba ľuďmi odovzdávajúcimi iným toho, ktorý zachránil nás. A odovzdávať môžeme len vtedy, ak svojím životom stelesňujeme toho, ktorého meno je Ježiš. To znamená svedčiť.“