Najväčší a najvplyvnejší cirkevný dokument aký bol kedy napísaný o duchovnej hudbe vyšiel z ruky Pia X. A to presne pred 111 rokmi. Viem, že sa o všeobecných zásadách tohto dokumentu napísalo veľa: o jeho obhajobe gregoriánskeho chorálu a polyfónii, o pestrej histórii jej implementácie a tragickom triumfe začlenenia pápežovho učenia do dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium po tom, čo v praxi nasledoval takmer úplný opak. Preto sa mi dnes zdá oveľa zaujímavejšie spomenúť istý odsek, ktorý zriedka dostáva pozornosť, ktorú si zaslúži:
1. Je zakázané používať v kostole klavír, ako i hlučné či rozmarné nástroje ako bubny, bubienky, činely, zvony a podobne.
Na rozdiel od zákazu speváčok (č.13) v rovnakom dokumente, ktorý neskôr zrušil Pius XII., oficiálny zákaz klavíru v kostole nebol nikdy zrušený. Ako vážne by sme teda mali brať túto skutočnosť? Pius X. na začiatku Tra le sollecitudini uvádza:
Aby sa v budúcnosti nikto nemohol obhajovať výhovorkou, že úplne nepochopil svoju povinnosť a tiež preto, aby bola odstránená akákoľvek nejasnosť týkajúca sa interpretácie týchto problémov, o ktorých sme už predtým vydali nariadenie... Zverejňujem preto toto Motu proprio ako Našu súčasnú inštrukciu, ktorej - ako právnemu zákonníku duchovnej hudby - dávame s plnosťou Nášho apoštolského úradu silu zákona a vlastnoručne napísaným príkazom nariaďujeme jej dôkladné dodržiavanie.
V skutočnosti zdôvodnenie tohto zákazu - a síce, že klavír bol pôvodne svetský nástroj a vždy sa spájal so svetskou hudbou - sa často opakuje v nasledujúcich dokumentoch Magistéria. Tie tiež žiadajú veriacich, aby sa vyhli nástrojom, ktoré pripomínajú hudobné štýly, ktoré vznikli mimo Božieho chrámu. Dokument Kongregácie pre boží kult a disciplínu sviatostí z roku 1958 De musica sacra et sacra liturgia uvádza:
Je potrebné vziať do úvahy i rozdiel medzi sakrálnou a svetskou hudbou. Niektoré hudobné nástroje - ako je napríklad organ - sú samozrejme vhodné na duchovnú hudbu; iné - ako napríklad sláčikové nástroje, na ktorých sa hrá sláčikom – sa na liturgické použitie dajú ľahko prispôsobiť. Ale na základe spoločného odhadu sú i také nástroje, ktoré sú tak spojené so svetskou hudbou, že sa vôbec nedajú prispôsobiť na sakrálne použitie... Hlavným hudobným nástrojom pre slávnostné liturgické obrady latinskej Cirkvi bol a zostáva klasický píšťalový organ.
V rovnakej línií nasleduje i Druhý vatikánsky koncil:
Píšťalový organ nech je v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom obdivuhodný lesk a mohutne povznáša myseľ k Bohu a k nebeským veciam.
Iné nástroje možno pripustiť v bohoslužbe podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti podľa článkov 22, § 2, 37 a 40, ak sú vhodné na posvätný cieľ alebo sa dajú naň prispôsobiť, ak zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj podporujú duchovný rast veriacich.
Posvätná Kongregácia pre boží kult a disciplínu sviatostí na to znova upozornila v dokumente Musicam Sacram z roku 1967:
Pri schvaľovaní a používaní hudobných nástrojov treba mať na zreteli povahu a tradíciu jednotlivých národov. Avšak tie nástroje, ktoré sa podľa všeobecného úsudku a zvyku hodia len na profánnu hudbu, sa majú z celej liturgie a z pobožností úplne vylúčiť.
Všetky hudobné nástroje, ktoré sa pripúšťajú pri bohoslužbách, sa majú využívať tak, aby zodpovedali požiadavkám posvätného úkonu a aby prispievali k dôstojnosti Božieho kultu a povznášali veriacich.
O rok neskôr, v roku 1968, pápež Pavol VI. v prejave k talianskej asociácií Santa Cecilia povedal:
Primárnym účelom duchovnej hudby je vzývať Boží majestát a uctievať Ho. Hudba však má byť zároveň i slávnostným potvrdením toho najšľachetnejšieho čo v ľudskej bytosti je, čiže modlitby... Vokálna ani inštrumentálna hudba, ktorá sa nevyznačuje duchom modlitby, dôstojnosti a krásy, nemá prístup do sakrálneho a náboženského sveta. Asimilácia a posväcovanie sekulárneho, čo je dnes rozlišovacím znakom poslania Cirkvi vo svete, má samozrejme isté hranice; ešte viac to platí v prípade, keď sa jedná o obohacovanie svetského posvätnosťou počas bohoslužieb.
Dali by sa uviesť i ďalšie texty, ktoré hovoria viac-menej to isté. Je pozoruhodné, že dokumenty magistéria vždy hovoria, že nástroje musia byť také, aby „budovali veriacich“. To znamená, že okrem tradičných nástrojov, ktoré sú už dlhšiu dobu schválené, a preto pokladané za bezpečne budujúce (keď sa nich hrá správne), každý netradičný nástroj, ktorý je znepokojujúci, rozptyľujúci alebo nepríjemný členom zhromaždenia je ipso facto vylúčený z použitia v kostole. Jednoduchý pohľad na takmer akékoľvek zhromaždenie na svete ukazuje, že prítomní katolíci zatínajú zuby zakaždým, keď začujú brnkanie alebo keď sa z elektrického piana vylúdia akordy sťaby z jazzového salónu. Toto ľudí rozhodne nebuduje, a preto tieto nástroje porušujú základný predpoklad pre ich legitímne použitie.
Nie je teraz mojim zámerom ísť do konkrétnych detailov o klavíri a o klavírnom repertoári; chcel som skôr upozorniť na jasné ustanovenia motu propria Pia X. a naznačiť, že práve kvôli jeho poľutovaniahodnému porušovaniu, sme o 111 rokov neskôr v lepšej pozícii na to, aby sme vyjadrili celkový súhlas s teologickou intuíciou a duchovným inštinktom, ktoré viedli k jeho príprave. (Pre tých, ktorí chcú preniknúť do jednotlivých argumentov hlbšie, problém liturgického využitia súčasných hudobných štýlov a sekulárnych nástrojov som si vzal na mušku v rade článkov, ktoré sú dostupné online, napr.: „Contemporary Music in Church?“ (Súčasná hudba v Cirkvi?); „Banish All Guitars and Pianos from the Church“ (Vyžeňte z kostola všetky gitary a klavíry); „Church Music versus Utility Music“ (Cirkevná vs. Úžitková hudba).
Tak ako aj v našej dobe, aj situácia cirkevnej hudby na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bola veľmi úbohá, ochudobnená a zúfalá. Vtedy benátsky patriarcha kardinál Giuseppe Sarto implementoval len „minimum“ z programu hudobnej reformy. Prišiel s požiadavkou vzťahujúcou sa na celú diecézu. Tá by i dnes mohla byť pokojne prijatá ako model skutočne pokrokových biskupov:
Kardinál nariadil, aby sa aspoň raz za mesiac vo všetkých kostoloch [Benátok] v gregoriánskom štýle spievalo Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Agnus Dei a rovnako i introit, žalmy (Graduál), offertórium, spev na prijímanie a vešpery. Zakázal v kostoloch klavír a kapely a nariadil každej farnosti, aby zriadila školu gregoriánskeho chorálu. V [diecéze] tiež vytvoril komisiu duchovnej hudby, ktorej úlohou bolo podporovať štúdium a prevedenie duchovnej hudby a spevu, a uistiť sa o zachovávaní predpísaných noriem. (Yves Chiron, Saint Pius X, Restorer of the Church [Sv. Pius X., Reštaurátor Cirkvi, pozn. prekl.], trans. Graham Harrison [Kansas City: Angelus Press, 2002], 104)
Je vhodné uzatvoriť túto spomienku niekoľkými vybranými ukážkami z úvodu Motu propria, riadkami takými plnými intenzívnej zbožnosti a evanjeliovej horlivosti, že motivovali Pia X. k vydaniu tohto „zákonníka duchovnej hudby“:
Medzi hlavné starosti pastierskeho úradu - a to nielen najvyššej katedry, ktorými sa my, aj keď nehodní, zaoberáme z nevyspytateľnej náklonnosti Prozreteľnosti, ale každej miestnej Cirkvi - patrí bezpochyby udržiavanie a podpora dobrých spôsobov v Božom dome, v ktorom sa kresťanský ľud zhromažďuje, aby prijímal milosť sviatostí, posluhoval pri oltári počas Svätej obete, uctieval najvznešenejšiu sviatosť Pánovho tela a pripájal sa k spoločnej modlitbe Cirkvi vo verejnom aj slávnostnom a liturgickom ofíciu. V chráme by preto nemalo byť nič, čo by mohlo rušiť alebo čo i len zoslabiť zbožnosť a oddanosť veriacich; nič, čo by niekoho mohlo z rozumného dôvodu znechutiť či pohoršiť a predovšetkým nič, čo priamo uráža dekórum a posvätnosť jeho tak posvätnej funkcie a je nedôstojná pre Dom modlitby a Božiu velebnosť... Keďže sme naplnený najvrúcnejšou túžbou vidieť prekvitať pravého kresťanského ducha v každom ohľade a túžbou vidieť ako [ich] zachovávajú všetci veriaci, považujeme za nevyhnutné, aby predovšetkým bolo postarané o posvätnosť a dôstojnosť chrámu, v ktorom sa veriaci zhromažďujú, aby získali ducha z jeho nenahraditeľného prameňa, ktorým je aktívna účasť pri najsvätejších tajomstvách a pri verejnej a slávnostnej modlitbe Cirkvi. Márne by sme dúfali, že na nás zostúpi hojné požehnanie nebies, keď pri našich bohoslužbách, ktoré vzdávame Najvyššiemu, dávame Pánovi namiesto vystupujúcej príjemnej vône do rúk biče, ktorými kedysi Božský vykupiteľ z chrámu vyhnal nehodných znesväcovateľov.