Keďže taliansky súdny výbor Senátu pokračuje vo svojom rokovaní o Renziho vládnom zákone ohľadom civilných zväzkov, talianska biskupská konferencia varovala, že [zákon] bude predzvesťou režimu „ideologického presadzovania“ tzv. gender ideológie. Generálny sekretár talianskej biskupskej konferencie, biskup Nunzio Galantina, povedal, že návrh zákona „náležitý rešpekt, aký má voči zákonom existovať, mätie tým, že dáva na rovnakú úroveň [rodiny], ktoré sa historicky, kultúrne a antropologicky od seba navzájom líšia.“
„Príde čas, keď sa rodiny s otcom, matkou a deťmi budú musieť za svoju existenciu ospravedlniť,“ povedal Galantina. Zákonodarcom radil, aby načúvali talianskemu ľudu a nielen lobistom.
Autorom návrhu zákona a jeho podporovateľom v parlamentne je poslankyňa Monica Cirinnà. Tá povedala: „Repšektujem postoje CEI (konferencie biskupov Talianska), ale ja sa - skôr než zločinmi - zaoberám zákonmi a právami. A [nezaoberám] sa ani hriechmi.“
Pokračovala: „Každý má na otázku občianskych zväzkov svoj postoj. A CEI hovorí za talianskych biskupov a vyjadruje tak svoj názor, ktorý si vážim.“
Ešte dôraznejšie sa proti [zákonu] postavil Carlo Giovanardi, senátor z Novej stredopravicovej strany, ktorý povedal, že myšlienka homosexuálnych občianskych zväzkov, ktoré zahŕňa právo na adopciu detí, by ponížila status dieťaťa, ktoré by sa tak stalo produktom. „Cirinnin text nás núti, aby sme sa vrátili späť o takmer dvetisíc rokov. Vtedy nemali otroci na svoje deti žiadne práva, pretože syn otroka bol považovaný za plod [produktu], a preto patril vlastníkovi otroka,“ povedal Giovanardi.
Nová stredopravicová strana dôrazne bojovala proti návrhom náhradného materstva, ktoré sa v taliančine volá „dell'utero in affitto“, čo doslova znamená „maternica na prenájom“. Tvrdí, že vytvorenie inštitúcie - ktorá by bola rovnocenná manželstvu a zahŕňala by aj adopciu detí - by nevyhnutne viedlo k požiadavkám na náhradné materstvo, o ktorom sa vyjadrili, že odľudšťuje matky aj deti.
Varovanie pred prenikaním ideológie rodovej rovnosti do právnych predpisov sa môže zdať od Galantina prekvapujúce. Nie je totiž známy ako silný obranca tradičnej sexuálnej morálky. V októbri minulého roka Galantina otvorene obvinil Katolícku cirkev z prechovávania ustavičných diskriminačných postojov voči „nekonvenčným párom“.
Počas prípravy na Synodu biskupov o rodine Galantina na konferencii povedal, že ľudia v týchto zväzkoch trpia „diskrimináciou“ a „predsudkami“ zo strany Cirkvi. „Páry v neregulérnych manželských situáciách sú tiež kresťanmi, no niekedy sa na nich pozerá s predsudkami,“.
S odkazom na prax odmietania Svätého prijímania osobám v „neregulérnych“ sexuálnych zväzkoch, Galantina pokračoval: „Ostatní veriaci vnímajú túto disciplínu Cirkvi ako vylúčenie týchto bratov a sestier.“
Tí, ktorí žijú v takýchto „neregulérnych“ situáciách, povedali, že „žijú svoj stav s veľkým utrpením“ a „vnímajú disciplínu Cirkvi ako veľmi prísnu, ako takú, ktorá – ak ich aj netrestá – tak ich nepríjma“.
Asi pred dvomi rokmi bolo Taliansko ešte voči snahám medzinárodných homosexuálnych a „gender“ lobistov mimoriadne imúnne. V tej dobe sa najskôr na lokálnej neskôr aj na národnej úrovni začali objavovať správy o stretoch rodičov s miestnymi školskými úradmi, ktoré chceli vložiť do učebných osnov materiály od vládou schváleného „antirasistického“ úradu s názvom Národný úrad proti rasovej diskriminácii (UNAR), ktorý bol oddelením Ministerstva pre rovnosť príležitostí.
Niektorí poslanci a skupiny rodičov boli z takéhoto trendu takí zdesení, že sa v apríli minulého roka postarali, aby bol v talianskom parlamente predstavený zákon, v ktorom sa výslovne uvádza, že rodičia majú právo brániť svoje deti pred homosexuálnou propagandou. Medzi podporovateľov návrhu zákona patrí aj poslankyňa Novej stredopravicovej strany Eugenia Roccella. Tá povedala, že zmyslom návrhu zákona je, aby sa „znovu potvrdilo a zabezpečilo základné právo rodičov na výber vzdelania a výchovy (detí) - tak, ako je to, okrem iného, uvedené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a Dohovore OSN o právach dieťaťa.“
Zdrojom tohto nového politického trendu bola zmluva o „Národnej stratégii“, ktorá sa uskutočnila medzi talianskou vládou a aktivistami v Rade Európy. Dokument uvádza, že v roku 2010 Rada Európy prijala politiku, ktorá naliehala na členské štáty, aby „bojovali proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity“. UNAR sa na tento projekt prihlásil a zaviazal sa tak k „implementácii operatívnych cieľov, ktoré sú podstatné pri prevencii a boji proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, [zaviazal sa] obzvlášť k tomu, že v spolupráci s Radou Európy definuje národnú stratégiu“.
„Je to plán integrovaných a multidisciplinárnych činností, ktoré môžu poskytnúť dynamickú a koordinovanú reakciu na boj proti diskriminácii na základe sexuálnej a rodovej identity“. Tieto činnosti zahŕňajú „integrovanú prevenciu, vymáhanie práva a odstránenie všetkých foriem diskriminácie“.
Výsledkom bol projekt s názvom „Rozmanitosť vo vzdelávaní“, ktorý UNAR vyvinula na základe konzultácií s poprednou národnou homosexuálnou skupinou aktivistov Arcigay. Noviny Il Foglio oznámili, že rozpočet UNAR na krytie tohto projektu je 10 miliónov eur, o ktorých sa verejne vyhlasovalo, že sú určené na „boj proti homofóbii“ na školách a v médiách. Časový harmonogram bol stanovený na roky 2013 až 2015.
Okrem toho, že prenikol štátne školy, talianskym novinárom sa vyhrážali profesionálnymi sankciami a dokonca aj obvineniami z trestných činov, ak budú homosexuálov a transsexuálov vykresľovať inak ako v pozitívnom svetle. Ďalším dokumentom UNAR je zoznam hovoriaci o tom, čo novinári môžu a čo nemôžu povedať.
Dokument Národnej stratégie otvorene priznáva, že jeho cieľom je zmeniť talianske kultúrne normy tak, aby boli v súlade s požiadavkami nových rodových teórií. Je to „dôležitý a významný projekt na viacero rokov“, ktorého cieľom je dosiahnuť také „ciele a konkrétne opatrenia“, ktoré by „dali silný impulz k procesu kultúrnej zmeny“.