Na obrázku je detail z maľby s názvom Sv. Vavrinec z Brindisi (Neapol) v boji proti Turkom.
Kresťanská cirkev musí čeliť sexuálnej revolúcii priamo a plnou silou. Prechádzajúci článok v Crisis magazine opísal ako bola cirkev postavená do úzadia svojou nesmelosťou a strachom. Ak má západná cirkev prežiť zmysluplným spôsobom, teraz je ten čas na pozbieranie odvahy a popasovať sa s problémom, ktorému sa pol storočia vyhýbala a spustiť svoj protiútok.
Nemusím obhajovať tvrdenie, že vo veci sexuality je cirkev v kríze. Neexistuje žiadny spor o tom, že strata cirkevnej autority a členov je priamo zapríčinená vzdaním sa vodcovstva v otázkach sexuálnej morálky. Najlepší z dnešného kléru už niekoľkokrát zvonili na poplach, ale ani tí najprezieravejší plne nepochopili vážnosť tohto problému a ponúkli preto iba bedákanie a žiadne riešenia.
Chcem poukázať na jedného z najvýrečnejších a jedného z mála s odvahou postaviť sa tomuto problému z tváre do tváre. Dr. Albert Mohler v sérii článkov ukázal veľmi efektívne ako je cirkev existenčne ohrozená sexuálnym radikalizmom a sexuálnou revolúciou.
Zdá sa ale, že ani Mohler nevidí veci pod správnym svetlom. Cituje ďalšieho teológa ohľadne „veľkej rýchlosti úspechu homosexuálnej agendy“: „niečo, čo sa storočia pokladalo za nevýslovne nemorálne... v skutočnosti vytlačilo tradičnú sexuálnu morálku z jej (morálne vysokého) postavenia.“ Píše akoby „manželstvo“ rovnakého pohlavia a široká homosexuálna agenda prišli len tak odnikadiaľ, aby ohrozovali náboženskú slobodu. Mohler a iní sú zmätení a nevedia, čo robiť. „Cirkev už počas väčšiny minulého storočia videla ako sexuálna revolúcia krok po kroku naberá silu,“ dodáva neskôr Mohler. „Je teraz zjavné, že väčšina kresťanov vo veľkom podcenila hrozbu, ktorú táto sexuálna revolúcia predstavuje.“ Takého videnie veci je hodné hlbšieho zamyslenia.
Najprv sa musíme zbaviť výhovorky, že toto všetko je nejaké nejasné zhoršenie v „kultúre“, nad ktorým môžeme lamentovať a ktorému môžeme čeliť v našom voľnom čase bez toho, aby sme niekoho vyrušovali. Pravdou ale je, že to, čomu čelíme, sú špecifické a veľmi konkrétne zneužitia vládnej moci, ktoré prináležia cirkevnej právomoci a jej primeranej sfére vplyvu a konania. Konfrontovať tieto zneužitia moci nebude ľahké, ale dá sa to spraviť efektívne.
Áno, cirkvi (alebo presnejšie kresťanské loby skupiny – čo nie je úplne tá istá vec) naozaj bojujú proti niektorým zlám: potraty, „manželstvá“ toho istého pohlavia. Ale nielenže prehrávajú, ale práve tie zlá, ktorým kresťania odmietajú čeliť, sú zdrojom mnohých problémov – niektoré zlá dokonca sami podnecujú. Nikto nenavrhuje, že musíme „zmeniť kultúru“ predtým, ako budete môcť zakázať zabitie nenarodeného života, ale to isté odhodlanie, ktoré nás ženie vo veci potratov musíme aplikovať aj v iných oblastiach.
Cirkev musí pochopiť, že ju ohrozuje istá radikálna ideológia: nie je to iba séria spontánnych krokov na ďalšiu liberalizáciu sexuálnych zákazov; jedná sa o časti väčšieho ideologického systému, ktorý vyrástol priamo z marxizmu a smeruje (ako jeho literatúra „splnomocnenia“ [Pozn. prekl.: z ang. empowerment] otvorene deklaruje) k získaniu politickej moci. Títo radikáli nechcú iba zrušiť kresťanský kódex sexuálnej morálky; následne ho budú musieť nahradiť svojim sekulárnym kódexom, ktorý bude vynucovaný cez štátne policajné zložky. Chcú predefinovať hriech do takej miery, aby kritika hriechu bola zločinom.
Prínosom rozpoznania tejto situácie je osvetlenie daného problému ako niečoho konkrétneho vo vzťahu cirkvi a štátu, pričom štát jasne prekročil svoje hranice a zneužil svoju autoritu. Opätovné získanie svojho priestoru obmedzením štátnej moci je úloha, ktorá je a mala by byť cirkvi dobre známa (o začiatkoch štátu ktorý prebral záležitosti cirkvi sme pojednávali v seriále o reformácii - editor). Z tohto uhla pohľadu sa potom úlohy cirkvi stávajú jasné a konkrétne a vyžadujú, aby sa evidentným zneužitiam štátnej moci čelilo a požadovalo sa ich ukončenie.
Rozvod „bez udania viny“
Cirkev musí priamo a nahlas namietať proti neobrániteľnej bezočivosti, ktorá sa skrýva za rozvodom „bez udania viny“ [Pozn. prekl.: z ang. no-fault divorce]. Žiadne legislatívne nariadenie nespôsobilo toľko zmätku naprieč spoločnosťou, súdnou mocou a samotnými cirkvami ako toto. Nezapríčinilo nič iné ako to, čo Maggie Gallagher nazvala „zrušenie manželstva“ a spôsobilo to oveľa viac utrpenia nekonečne väčšiemu počtu ľudí, ako sa kedy podarí „manželstvám“ rovnakého pohlavia. Spravodlivosť rozvodov „bez udania viny“ je terminologickým protirečením a cesta k systémovej nespravodlivosti, korupcii a (v pravom slova zmysle) útlaku. Predstierať, že ide o ochranu manželstva a rodiny, zatiaľ čo sa prehliada karikatúrne správanie štátnych úradníkov, ktorí uvaľujú jednostranné a nedobrovoľné rozvody na ľudí nevinných po všetkých právnych stránkach (a súčasne majú z toho veľké zisky), nie je iba pokrytecké a zbabelé; arogantne to hovorí svetu o našom pokrytectve a zbabelosti. Samotný Mohler nazýva rozvod „škandálom evanjelického svedomia“ (ktoré následne rozvážne ignoruje). Závažnosť tejto veci a neľútostný odpor, s ktorým sa stretáva je dôkazom toho, že to sexuálnych revolucionárov zasiahne na bolestivom mieste. Vzdor voči rozvodu „bez udania viny“ neutralizuje nielen „manželstvá“ rovnakého pohlavia, ale taktiež mnohé zlá, ktoré sú omnoho horšie.
Falošné obvinenie zo znásilnení a zneužívaní detí
Cirkev musí mať pevné a rozhodné stanovisko na ďalšie agresívne a deštrukčné legálne zneužitia sexuálnej revolúcie – a to hlavne na vykonštruované obvinenia nových rodových zločinov ako „znásilnenie“, „domáce násilie“ a „zneužívanie detí“. Feministky tvrdia, že tieto veci sú široko rozšírené. Buď majú pravdu a v tom prípade cirkev mlčí zoči voči veľkému zlu. Alebo sa mýlia a feministky tieto veci používajú na svoje politické ciele a v takom prípade je cirkev rovnako ticho vzhľadom na systematickú nespravodlivosť. Ale v každom prípade sa jedná o situácie, ktoré hovoria o zrútení sa našej spoločenskej sexuálnej morálky a to je územie cirkvi, na ktorom by mala mať rozhodné slovo. Najmä univerzity (väčšina z ktorých je pôvodom kresťanská) sa stali centrami sexuálnej zhýralosti, čo viedlo k epidémii vymyslených obvinení voči mužom. Niekto by mohol celkom presvedčivo tvrdiť, že mladí muži, ktorí sa tešia častému sexu mimo manželstva (i keď konsenzuálnemu), a ktorí nie sú určite vinní zo znásilnenia, sa stávajú zraniteľnými voči falošným obvineniam zo strany žien, ktorým zranili city. Následne sú zraniteľní tiež voči obvineniam feministiek, ktorým nahrali na smeč vzhľadom na ich politické zneužívania. I keď tú tieto ženy nespravodlivo potrestané mužmi (ktorých nespravodlivosť nie je ospravedlniteľná), po teologickej stránke dostávajú od Boha to, čo si zaslúžili.
Takýto principiálny morálny zásah zo strany cirkví by mohol byť nasmerovaný k vyriešeniu tohto problému – alebo by mohol aspoň pozdvihnúť kvalitu diskusie a taktiež využiť túto krízu na ukázanie múdrosti jej vlastného učenia o cudnosti a biblickej morálke. Slovom, cirkvi nemajú čo stratiť a ak sa v tejto veci stanú lídrom, môžu iba mnoho získať (ako to spravili niektorí sekulárny vzdelanci a novinári). Ale bohužiaľ od cirkvi nepočujeme ani o tomto. Čo sa týka sexuálneho pôžitkárstva na kampusoch, tak i vo veci obvinení zo znásilnení (ako i ohľadne rozvodu), cirkvi a kresťanské univerzity sú okrem občasným prázdnych slov podozrivo ticho.
Vykonštruované obvinenia domáceho násilia
Ešte závažnejšími sú vykonštruované obvinenia domáceho násilia, ktoré sú známou zbraňou v rozvodových súdoch a jedným z nástrojov feministickej loby s cieľom vytvorenia domovov s jedným rodičom a zbavenie detí otcov. Tieto obvinenia predstavujú ďalší jasný a priamy útok na spravodlivosť. Niektorí kresťania sa do tohto celkom dobre zapojili – ale bez úžitku. V knihe Freeing the Oppressed: A Call to Christians concerning Domestic Abuse [Pozn. prekl.: Oslobodenie utláčaných: výzva na kresťanov vo veci domáceho zneužívania] Ron Clark zbytočne opakuje štandardné a úplne absurdné feministické tvrdenia („každých 15 sekúnd nejaký manžel zabije svoju manželku“). Jeho osobná definícia „domáceho násilia“ nemá žiadny kontakt s bežnou angličtinou, keď ako „násilie“ klasifikuje veci ako „manipulácia“, „sebaľútosť“ či dokonca „ospravedlnenie“. Jeho knihy sú litániami vládnych klamstiev, ktoré sú použité na prehĺbenie rodinnej krízy a zvýšenia vládnej moci. Ale i kedy mal Clark pravdu, prečo sú potom iné cirkvi tak ticho? I v tomto prípade by mala mať cirkev čo povedať – či už za alebo proti. Ale tak isto ako aj všeobecne pri rozvodoch či obvineniach zo znásilnenia, cirkvi sú ticho.
Táto falošná agenda domáceho násilia tlačí celú vec vpred. Istanbulský dohovor je jednou z medzinárodných dohôd, ktorá racionalizuje nielen kriminalizáciu mužov, ktorí nespáchali žiadne fyzické násilie a ani sa ním nevyhrážali, ale taktiež rodičov, ktorí fyzicky trestajú svoje deti alebo ktorí hľadajú terapeutickú pomoc pre tie, ktoré sú zmätené ohľadne ich sexuality. Dohovor tiež kodifikuje nejasnú definíciu muža a ženy a legalizuje „transgender“ agendu. Obžalovaných, ktorí majú nárok na spravodlivý proces, oberá o také ochrany, ako právo postaviť sa tvárou v tvár svojmu žalobcovi a právo byť prítomným na vlastnom vypočúvaní. (Obžalovaní z domáceho násilia nemajú súdne konanie.) Toto všetko iba dokazuje, že nič nerobenie už nie je dlhšie možnosťou ak sa čelí agresívnej a expandujúcej agende.
Sociálny štát
I keď to nie je tak naliehavé, ale stále rovnako kritické, cirkev sa musí zaprieť a začať odporovať sociálnemu štátu. Cirkvi a kresťanské demokratické strany od začiatky pristali na tento experiment ako na alternatívu k socializmu a komunizmu v odpovedi na sociálne problémy spôsobené industrializáciou. I keď to bolo vtedy pochopiteľné, dnes je jasné, že tento experiment nefunguje tak ako sa očakávalo. Po prvé, stal sa z neho vážny konkurent cirkvi a zaclonil cirkevnú charitatívnu misiu, pričom nahradil dobrovoľnú charitu štátom-donúteným a štátnom-riadeným prerozdeľovaním. Po druhé, a oveľa vážnejšie, sociálnemu štátu sa nepodarilo skoncovať s chudobou, ale stal sa jej hlavým tvoriteľnom prostredníctvom deštrukcie rodín [mimochodom, napr. v USA sa to stalo počas B.Clintona ako štátna podpora slobodných matiek, čo prispelo k rýchlym rozvodom - editor]. Sociálny štát povzbudzuje mimo-manželský sex a rodenie nemanželských detí a to spôsobom, ktorý nie je len nemorálny, ale sociálne deštrukčný (čo poukazuje na blízke prepojenie medzi sexuálnou nemorálnosťou a spoločenskými anómiami). Toto následne spôsobuje tlak, ktorý viedol až k rozvodovej revolúcii.
Aparát sociálneho štátu dal tiež vyrásť feministickým policajným oddielom známym ako „sociálne služby na ochranu dieťaťa“ [Pozn. prekl.: z ang. „Child Protective Services“], ktoré vytvorili ďalší absurdný rodový zločin: nepravdivé obvinenie zo zneužívania dieťaťa proti nevinným rodičom [príklady z Nórska ktoré prenikajú už aj do našej tlače - editor]. To malo za následok rozpadnutie ďalších rodín. (A tiež to zaobstaralo ďalšiu zbraň pre rozvodové rozhodovania.) Mašinéria sociálne štátu privádza na mizinu nielen vládne rozpočty, ale celé spoločnosti vrátane nepoškodených rodín, ktorých príjem musí štát ochudobniť v márnom úsilí ukojiť svoj nenasýtiteľný hlad po zisku. Komunity odkázané na sociálny štát živia najnásilnejšiu trestnú činnosť a sociálne dávky sú magnetom na tie najhoršie fungujúce a rozdeľujúce formy imigrácie. Tiež priťahujú single rodičov (alebo ich vytvárajú) a sú príčinou toto, že sa rozrastajú getá, ktoré plodia terorizmu. Misia cirkvi v poskytovaní charitatívnej činnosti je tým pádom ešte viac vysiľovaná a súčasne musí vyvíjať tlak na autority, aby „niečo urobili“ zakázaním zdravej imigrácie skúsených robotníkov a produktívnych rodín s dvomi rodičmi.
Cirkvi majú naprieč celou touto problematikou tie isté jasné možnosti: spravodlivosť alebo nespravodlivosť, čestnosť alebo prázdne slová; dôveryhodnosť alebo opovrhnutie. Všetky tieto veci spadajú pod kompetencie cirkví a tie sa od nich bohužiaľ vzdialili ako vojak bez povolenia.
~~~~
Toto všetko hovorí o možnosti, ktorá je premárnená: voľby konzervatívnych a pro-life vlád v Poľsku a Maďarsku; Rusko nárokujúce si líderstvo v otázkach tradičných hodnôt; odklonenie sa od ortodoxie Európskej únie, ktoré je symbolizované Brexitom; vznikanie nových politických strán a zvolenie Donalda Trumpa – toto všetko ukazuje ako sú bežní občania ochotní odmietnuť liberálnu ortodoxiu a požadujú líderstvo, ktoré cirkvi a kresťanské skupiny neukazujú. Nepokoje na uliciach proti tomuto vývoju prichádzajú od sexuálnych radikálov.
Nie je pochybnosť o tom, že na otočenie kormidla proti sexuálne revolúcii bude potrebná odvaha. Radikáli sa budú brániť, čo iba potvrdí, že sme sa správnej ceste. Ježiš už raz otočil kormidlo, zatiaľ čo my sa skrývame v podpalubí. On však samozrejme prijal všetky dôsledky.