Až príliš často sa v týchto dňoch diskusie o liturgii Rímskeho obradu začínajú obľúbeným výmyslom o tom, že tradičná latinská sv. omša má svoj počiatok len v 16. storočí, v ktorom sa uskutočnil aj Tridentský koncil (1545-1563). Niektorí to robia len na základe nedostatku náboženských vedomostí; nanešťastie je však veľa takých, čo tento mýtus udržujú pri živote len preto, aby znížili vzácnu hodnotu tohto starodávneho obradu. Napravme to tým, že vyvrátime tento výmysel, súvisiaci s „tridentskou“ omšou.
Na začiatku si ujasnime terminológiu: tridentská sv. omša je len iný názov pre tradičnú latinskú sv. omšu, tiež nazývanú aj ´Mimoriadna forma rímskeho obradu´, a to od vydania Summorum Pontificum Benediktom XVI v roku 2007.
A teraz história: po Tridentskom koncile vydal pápež sv. Pius V v súvislosti so sv. omšou pápežskú bulu Quo Primum (O nemennosti sv. omše). Treba poznamenať, že Pius V nevyhlásil sv. omšu po novom (ako Pavol VI v roku 1970), ale skôr usporiadal a kodifikoval Rímsky obrad, ktorý už existoval. Rozšíril jeho použitie na celú Katolícku (latinskú) cirkev, s výnimkou obradov, ktoré sa dovtedy bez prerušenia praktizovali viac ako 200 rokov, napr. ambroziánskeho rítu, praktizovanom najmä v okolí Milána (tento rítus – obrad, je variantou rímskokatolíckej liturgie a je pomenovaný po milánskom arcibiskupovi sv. Ambrózovi; pozn. prekl.)
V roku 1570, po Tridentskom koncile, vydal Pius V misál (omšovú knihu) a odvtedy sa o starodávnom obrade sv. omše často hovorí ako o tridentskej omši. Tento termín sám o sebe nie je nesprávny, len ho zneužívajú tí, čo hľadajú, ako by znížili dôstojnosť starodávneho obradu sv. omše tvrdením, že tradičná latinská sv. omša sa zrodila len v roku 1570.
Toto je, pochopiteľne, výmysel.
50 rokov pred Druhým Vatikánskym koncilom (1962-1965) a po vyhlásení sv. omše po novom Pavlom VI (1970), rozoberal páter Adrian Fortescue vzácnu starobylú hodnotu rímskeho obradu vo svojej klasike The Mass: A Study of the Roman Liturgy (Sv. omša: štúdia o rímskej liturgii) z roku 1912:
„Podstatou misála sv. Pia V je liturgická kniha Gregorian Sacramentary, pripisovaná pápežovi sv. Gregorovi I; forma sa riadi podľa the Gelasian book (popisujúca úlohu kňaza pri slávení Eucharistie, pripisovaná pápežovi Gelasiovi I) a zároveň sa opiera o tzv. Modlitby po omši, podľa Leva XIII. Modlitby v našom Kánone pochádzajú z traktátu de Sacramentis, ktorého pôvod siaha až do 4. storočia. Naša sv. omša je teda stále rovnaká, bez nejakých podstatných zmien, už od čias, v ktorých sa vyvinula najstaršia forma liturgie vôbec. Táto liturgia nám stále pripomína aj dni, kedy Cézar vládol svetu a myslel si, že násilím vykorení vieru v Krista v časoch, keď sa naši otcovia spoločne stretávali za úsvitu a spievali hymny Kristovi, svojmu Bohu. Záver nášho prieskumu je teda ten, že aj napriek nevyriešeným problémom a neskorším zmenám neexistuje v kresťanstve iný obrad natoľko posvätný, starobylý a úctyhodný, ako ten náš (rímsky).
A o toto tu, samozrejme, ide. Nie o to, že by sa sv. omša nerozvíjala organicky, pretože sa rozvíjala. Ani o to, že by neprebiehali žiadne revízie liturgických textov, veď misál z roku 1962, používaný pri Mimoriadnej forme, zahŕňa aj revíziu textov Veľkého týždňa z roku 1955. Ide skôr o to, že tradičná sv. omša má svoj pôvod v najstaršej liturgii, a to „bez podstatných zmien“, aby sme citovali p. Fortescuea. V súvislosti s touto formou sv. omše teda hovoríme o takmer dvoch tisíckach rokov, nie o storočiach.
Niektorí označujú tradičnú liturgiu za gregoriánsky obrad, či tzv. gregoriánsku sv. omšu, podľa svätca zo 6. storočia, sv. Gregora I. Táto liturgia fungovala pred Tridentským koncilom už tisíc rokov.
Diskusie o liturgii v rámci Cirkvi pokračujú ďalej a obidve formy Rímskeho obradu sa skúmajú a zvažujú; my však dúfame, že sme napokon vyvrátili výmysel o tom, že tradičná sv. omša je produktom 16. storočia. Ak máme napraviť všetko, čo sa podobným spôsobom zničilo, či stratilo, musíme začať so správnymi a pravdivými informáciami a poctivo ich zvažovať.