Veľmi politické synody roztrieštili krehkú jednotu anglikanizmu. Katolíci by si toho mali všimnúť.
Bývalý anglikánsky kráľovnin kaplán, reverend Gavin Ashenden, vedie vzburu v Synode anglikánskej cirkvi ohľadne pichľavého problému homosexuality. Anglikáni otvorene hovoria o schizme. Katolíci celého sveta by sa mali pozorne prizerať.
Skutočným problémom anglikanizmu je teologická schizofrénia – a tento problém bol asi formovaný následkom uspokojenia žiadostivého monarchu [Henry VIII. sa chcel rozviesť. Keď to pápež nedovolil, vyhlásil sa za hlavu Cirkvi v Británii namiesto pápeža - editor], skôr ako jasným učením vierovyznania. Opýtajte sa stovky anglikánov čo je naozaj anglikanizmu a očakávajte sto odpovedí. Anglická cirkev nie je v skutočnosti vôbec jedna cirkev. Je Erastovskou zástrešnou organizáciou, ktorá prostredníctvom kráľovskej koruny drží pohromade veľké množstvo súťažiacich teológov.
Po väčšinou 20. storočia bola táto rôznorodosť dokonca vnímaná ako jej silná stránka, pretože vďaka zdieľanej dôchodkovej rade a šikovnému používaniu dvojzmyselnosti v oficiálnych vyjadreniach dokázali tri hlavné frakcie v rámci anglikanizmu – ktoré jeden humorista nazval „vysokí a blázniví“, „širokí a zmätení“ a „nízki a leniví“ – spolu vychádzať, a to i napriek ich radikálne odlišným názorom. Zdá sa, akoby Nicejské vyznanie viery, veľmi voľná aplikácia 39 anglikánskych článkov viery a silná priaznivá občianska mienka dodali práve dostatočný spoločný základ na to, aby sa táto show udržala pokope.
Dva vývoje v 20. storočí podkopali základy tohto neistého prímeria. Prvým bolo osvojenie synodálneho riadenia anglikánskej cirkvi, ktoré viedlo k jej radikálnej politizácií. Keď sa odrazu stalo všetko dostupným, tri frakcie už ďalej neťahali za spoločný koniec, vďaka väčšinovému hlasu, ale začali sa spolčovať a lobovať proti sebe. Generálna synoda sa stala bojovým poľom, na ktorom je možné teologických oponentov umlčať mečom. A liberálnej loby, posilnenej spoločenskými trendmi a prílišným zastúpením v radoch biskupov, netrvalo dlho, aby si uvedomila, že synoda hrá v jej prospech. Povedal Duch svätý na júlovej synode „nie“ tomu, aby sa ženy stali kňazmi? Žiadny strach: príďte s týmto návrhom opäť vo februári a potom opakujte ad nauseum [kým Vám nepríde nevoľno - editor] až kým to Duch svätý nepochopí! A takýmto spôsobom funguje demokratizácia pokladu viery – i keď takýto systém smeruje k uprednostneniu Barabáša pred Ježišom.
Druhý vývoj, ktorý narušil anglikánsku jednotu, sa udial vtedy, keď sa kniha spoločných modlitieb stala dobrovoľnou a nie povinnou. Si to, čo sa modlíš: lex orandi, lex credendi. S takto odstránenými putami začali ísť farnosti svojou vlastnou cestou. Dnes neexistuje takmer žiadny spoločný základ medzi evanjelikálnou farnosťou na jednej strane mesta a jej liberálnym náprotivkom na druhej strane. Toto predstavuje pre anglikánsku cirkev veľký problém: ako môžete priviesť ľudí spolu a v láske, keď prakticky nič nezdieľajú? Táto situácia sa stala tak vážnou, že Lambethská konferencia sa už viac nemôže konať, a to kvôli hlbokým rozdeleniam dokonca na úrovni biskupstva.
Vhoďte do tohto toxického mixu následky sexuálnej revolúcie a silne sekulárnu ideológiu súčasnej kultúry s jej LGBTQ križiackymi výpravami, a katastrofa klope na dvere. Historicky sa anglikánska cirkev snažila o strednú cestu na pomedzí, balancujúc medzi požiadavkami katolíkov a protestantov. Ale ani jedny z nich nemohli nakoniec uspieť a namiesto toho sa cirkev prepadne do medzier odlišností. Katolícke nároky (a ekléziológia) anglikánskej cirkvi skončili v prehre anglo-katolicizmu vo veci ženskej vysviacky; a jej autentický protestantský nárok skončil skrze nevyhnutné a postupné osvojenie si „homosexuálneho manželstva“ a názorov rodovej premenlivosti.
Ak sa nestane zázrak, Anglikánska cirkev smeruje k rozpolteniu na viacero odštiepeneckých skupín, čo sa už stalo v Amerike. Očakávajte ostré legálne hádky akonáhle sa na vašej ulici začnú udomácňovať súperiace skupiny a každá z nich bude tvrdiť, že je autentickým hlasom anglikánskeho svedectva viery. A tak sa reverend Gavin Ashenden našiel zapletený v tejto poslednej bitke o dušu moderného anglikanizmu. On a niekoľko ďalších sa snažia naposledy postaviť proti tomuto mocnému modernému liberálnemu konsenzu, ktorý si podmanil nedávnu synodu.
Katolícki pozorovatelia sa môžu len málo čo tešiť z tejto odvíjajúcej sa ságy, keďže my tiež v súčasnosti urputne bojujeme s modernizmom. Aj my čelíme hrozbe rozdelenia a kapitulácii prevládajúcej kultúre. Je potrebné dúfať, že osud moderného anglikanizmu bude jasným poučením pre tých v Ríme, ktorí sú pokúšaní liberalizmom. Dnes je len málo pochýb o tom – vzhľadom na skúsenosť nedávnych rokov – že ortodoxia zjednocuje kresťanské cirkvi cez zdieľané vyhlásenie pravdy, zatiaľ čo liberalizmus ich iba vzďaľuje prostredníctvom nejednoznačnosti, svetských agend a vzbury.