„Katolíci, ktorí sa usilujú zostať verní „najvzácnejšiemu pokladu“, svojej katolíckej viere, musia byť pri vydávaní svedectva o nej pripravení aj na mučeníctvo, a to nielen pred pohanmi a neveriacimi, ale aj pred inými katolíkmi, ktorí odpadli od viery“, povedal vo svojom príhovore kazašský biskup Athanasius Schneider.
Tento pomocný kazašský biskup z Astany predniesol vo štvrtok (19. 10.) na ´Medzinárodnej konferencii o kontrole pôrodnosti´ zásadný prejav. Online sympózium bolo zamerané na hrozbu, ktorú predstavuje kontrola pôrodnosti a na skúmanie spôsobov, akými radikálni nepriatelia života podkopávajú a rozvracajú Katolícku cirkev. Konferencia sa konala v The Lepanto Institute.
Biskup vo svojom príhovore, nazvanom „Katolícka viera a mučeníctvo“, povedal všetkým účastníkom, že náš Pán prisľúbil: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2, 10).
„Tieto slová nášho Pána sú posvätnou úlohou každého kresťana. Byť verný znamená pridŕžať sa viery, ktorú nám v celej jej integrite, čistote a nádhere vložil do duše Trojjediný Boh. Máme podľa nej žiť bez toho, aby sme niečo menili na jej nemeniteľných pravdách, alebo k nim niečo pridávali“, pokračuje biskup Schneider a dodáva, že keď sa katolík nepridŕža svojej viery, upadá do bludu: „Bludárstvo (heréza) je nevernosť viere ... Bludár, na rozdiel od pravého katolíka, síce stále akceptuje dogmy viery, ale ibe tie, ktoré si sám vyberie a ktoré mu vyhovujú.“
Hriechy proti viere sú podľa biskupa Schneidera „najväčšími morálnymi hriechmi, okrem hriechov proti božským čnostiam nádeji a láske.“
Biskup povzbudzuje veriacich katolíkov, aby sa nenechali znepokojovať tvrdením, že „vernosť v katolíckej viere je zvyčajne už len záležitosťou menšiny.“
Aj z menšiny však môže byť niekto povolaný k mučeníctvu ako svedok pravdy viery.
Biskup Schneider cituje aj sv. Tomáša Akvinského: „Mučeníci sú povolaní stať sa svedkami viery, pretože telesným utrpením, končiacim sa smrťou, prinášajú svedectvo pravde; nie však akejkoľvek pravde, ale pravde, ktorá je v súlade s bohabojnosťou; takej, akú nám dal poznať Kristus. Preto sú aj Kristovi mučeníci zároveň jeho svedkami, svedkami viery v neho. Táto pravda je teda pravdou viery a preto aj dôvodom každého mučeníctva je pravda viery.“
Niektorí mučeníci sú povolaní svedčiť o pravdách viery pred inými kresťanmi, takými, čo sa zriekli viery“, pokračuje a dodáva: „Vernosť katolíckej viere a kresťanské mučeníctvo si nevyžaduje len nebojácne vyznanie o Božej pravde pred pohanmi a neveriacimi, ale aj pred kresťanmi, ktorí odpadli od viery.“
V tejto súvislosti dáva biskup Schneider za príklad sira Johna Burkea z Brittas v Írsku, ktorý začiatkom 17. storočia svedčil o pravdách katolíckej viery do tej miery, až ho dali iní kresťania popraviť:
„Jedného nedeľného rána sa na hrade Johna Burkea zhromažďovali katolíci na svätú omšu, ktorú mal celebrovať tajný kňaz. Zradca však upovedomil predstaviteľov verejnej moci a dom, v ktorom sa mala konať bohoslužba, odrazu obkolesili vojaci. Kapitán požiadal, aby ho pustili dnu. Sir Burke mu na to odpovedal, že môže slobodne vstúpiť, pokiaľ sa vyspovedá a povzbudí k tomu aj svojich spoločníkov, inak musí zostať vonku, pretože neveriaci sa nemá zúčastňovať na tom, čo je posvätné, a sväté veci sa nemajú hádzať psom, ani perly sviniam.
Burkemu sa napokon podarilo utiecť a odplávať, no neskôr ho chytili a zajali. Na verejnom súdnom pojednávaní mu predseda súdu povedal, že s ním bude vľúdne zaobchádzať, ak splní želanie kráľa vo všetkom, čo sa týka viery a náboženstva, inak že bude odsúdený na smrť. S Johnom Burkeom to ani nehlo.
Rozsudok smrti (mali ho obesiť, sťať a rozštvrtiť, avšak vďaka jeho rastúcej popularite upustili od rozštvrtenia a telo po poprave vrátili rodine; pozn. prekl.) si vypočul s pokojom a rozvahou a povedal, že ho teší, že tí, čo takto uškodia jeho telu, nemajú žiadnu moc nad jeho dušou. Vyjadril svoj odpor voči bludárskym doktrínam a názorom a svoju úprimnú túžbu byť poslušným náuke Katolíckej cirkvi, v kruhu ktorej si želá zomrieť.
Keď prichádzali k popravisku, požiadal, aby ho zložili na zem, pretože chcel k nemu prísť po kolenách. Vyhoveli mu.
John Burke prežíval taký pokoj a radosť, akoby išiel na prepychovú hostinu. Na poslednú chvíľu mu ešte ponúkli milosť, vrátenie pozemkov a čestné postavenie, ak zloží prísahu, v ktorej uzná kráľa za hlavu cirkvi, a zúčastní sa protestantskej bohoslužby. Povedal, že ani za celý svet takto neurazí Boha a neprehreší sa proti nemu; nevymení nebo za zem. Povedal, že sa aj on s odporom zrieka všetkého, čo Katolícka cirkev odmieta a zavrhuje. John Burke zomrel v decembri 1607 v Limericku.“
Biskup Schneider vyzval všetkých katolíkov, aby sa pevne pridŕžali svojho „najvzácnejšieho pokladu“, svojej viery, „ktorú im Boh vložil do duše v okamihu krstu.“
„Pod touto ´vierou´ myslím celistvú, čistú, pravú katolícku vieru“, povedal a dodal: „Všetkých vás povzbudzujem, aby ste si uchovávali najvzácnejší poklad, aký máte, svoju katolícku vieru. Nech zostane nezmenená a čistá; proste Pána o tú najväčšiu milosť, ktorou je zotrvať vo vernosti katolíckej viere až na smrť. Buďte vždy pripravení, spolu s celým ľudstvom, brániť vieru a vyznávať ju neochvejne a s láskou.“
„Všetkým vám želám, aby ste boli mužmi a ženami činu, aby ste pravdu svojej viery žili a šírili vo svete, a stali sa tak najväčšími dobrodincami sveta“, povedal na záver biskup Schneider.