Veľa ľudí mi napísalo o včerajšej pošte.
Dnes sa opäť pomodlím modlitbu, ktorú som spomínal. Tuším sa stane súčasťou mojej každodennej rutiny v dohľadnej budúcnosti.
Čo sa týka neomylnosti Cirkvi, mnohí z vás možno o nej nepočuli odkedy sa učili základy katechizmu (vrátane seminaristov ... HÉJ! SEMINARISTI! Siahnite po skvelom Baltimorskom katechizme (pre USA TU) alebo po veľkom Penny katechizme (Veľká Británia TU) a naučte sa naspamäť základné veci!
Ak už nič iné, zistíte aspoň, ako sa ľudia, s ktorými sa stretávate, zvyknú učiť pravdy o svojej katolíckej viere. A stavím sa, že existuje množstvo kňazov, ktorí nemajú ani poňatia o tom, o čom sa chystám písať. Veľmi by ma zaujímala spätná väzba k tomu od seminaristov a od kňazov ... bolo by to úplne dôverné a anonymné. (Kliknite TU)
Neomylnosť je jedným z troch atribútov Cirkvi
Medzi tri atribúty Cirkvi patria: autorita, spoľahlivosť a neomylnosť. Nesmú sa pliesť so štyrmi znakmi Cirkvi, ktorými sú: jednota, svätosť, katolíckosť, apoštolskosť. Atribút predstavuje kvalitu, charakteristiku; znaky odlišujú Cirkev od všetkých ostatných.
Atribút autority znamená, že Cirkev môže vyžadovať poslušnosť od svojich členov, rovnako, ako rodičia od svojich detí. Atribút spoľahlivosti znamená, že Cirkev nemôže zlyhať vo svojej náuke o viere a morálke.
Atribút neomylnosti predstavuje, na druhej strane, pravú náuku, vernosť, istotu a pevnosť v Cirkvi, jej založenie, pôsobenie a ochranu, ako to prisľúbil aj Ježiš Kristus slovami: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Jednotliví členovia Cirkvi sa môžu mýliť, aj zlyhať, ale Cirkev ako celok nie.
Neomylnosť svätej Katolíckej cirkvi sa počas jej viac ako dvetisícročného trvania dokázala v obdobiach najhorších skúšok a nebezpečenstiev, či už zvonka ohrozovaním od rôznych krajín, alebo prostredníctvom vnútorných útokov od nekompetentných a hanebných pontifikov a bludárov, či „vďaka“ ľudskej ľahostajnosti alebo neopatrnosti. Cirkev vydržala všetko, odolala negatívnym vonkajším, aj vnútorným vplyvom, a zostáva privilegovaným a spoľahlivým prameňom nadprirodzeného života a milosti. Boh ochraňuje svoju Cirkev zvláštnou mocou a podporuje ju.
Vierou a rozumom poznávame, že Cirkev je neomylná, avšak to, ako to reálne funguje, zostáva záhadou.
Preto zrejme dokážem verne zreprodukovať všetko, čo som už povedal a napísal veľakrát:
„Konalo sa veľa naozaj dôležitých všeobecných koncilov, a veľa menej dôležitých. Ak mám byť úprimný, Druhý Vatikánsky koncil som v porovnaní s monumentalitou Chalcedónskeho, či Tridenstského koncilu, nepokladal za veľmi dôležitý. Existovali naozaj dôležité pontifikáty, a niektoré neboli až tak dôležité. Niektoré boli dlhé, iné krátke. Niektoré dobré, iné zlé. Niektoré boli drobunkými perlami na dlhej šnúre dejín Cirkvi, iné boli väčšími perlami. Pápeži prichádzajú a odchádzajú. Rimania, so svojím špecifickým názorom na pápežov, majú porekadlo: „Morto un papa, sa ne fa un altro ... Keď jeden pápež zomiera, treba dať hlas ďalšiemu.“ Všetky tieto veci a ľudia prichádzajú a odchádzajú, len Cirkev, so svojimi tromi atribútmi, vrátane neomylnosti, zostáva.
Náš Spasiteľ veľmi dobre vie, že – v tejto dobe – práve TERAZ – potrebujeme Cirkev rovnako, ak nie viac, ako ju potrebovali muži a ženy v dobách mučeníkov pre Krista. Tá istá Cirkev sa preto teraz drží a pretrváva, a nerozpadne sa ako hrad z piesku, nech by človek robil čokoľvek.
Ak sa práve teraz deje niečo, čo vás rozčuľuje, niečo očividne hlúpe, zvrátené, nejako zle pochopený, ale dobre mienený prešľap v úsudku, pospytujte si svedomie a potom ...
... CHOĎTE NA SV. SPOVEĎ.
Takto to robievam aj ja.
A znovu opakujem, vytvárajte skupiny – menšie skupinky – študujte katechizmus, a do všetkého sa usilujte zatiahnuť aj svojich kňazov. Práve oni sú tí praví, ktorí vďaka svojmu povolaniu poznajú obsah viery, the fides quae creditur, veria, učia a obraňujú vieru.
Ak tak nekonajú, sú vinní pred Bohom, aj človekom.
Ak kňazi, alebo biskupi, zanedbávajú tento aspekt svojho Bohom daného povolania – čiže poznať, veriť, učiť a brániť katolícku vieru – sú vinní hrozným hriechom, a vystavujú sa riziku večného zatratenia.
Ak by chcel oftalmológ liečiť ľuďom oči, ale nevedel by veľa o oftalmológii, bol by zlým oftalmológom. Previnil by sa tým, že by ľudí poškodil nesprávnou liečbou. Ak by aj bol hneď dobrým lekárom, ale by si nedopĺňal vedomosti novými poznatkami, tiež by bol zlým odborníkom. Ba čo viac, previnil by sa ľahostajnosťou a ignoranciou, pretože ako profesionál vo svojom odbore musí vždy vedieť určité veci.
To isté platí o kňazoch, ale s oveľa závažnejšími dôsledkami, pretože v tomto prípade ide o dušu človeka, nielen o oči, o ktorých mimochodom náš Pán povedal, že na vstup do neba ich nepotrebujeme. Ak je pre oftalmológa dôležité zdokonaľovať svoje profesionálne schopnosti, je pre kňaza oveľa dôležitejšie dobre si osvojiť veci, týkajúce sa jeho povolania a poslania, za ktoré sa bude zodpovedať pred svojím Sudcom, Najvyšším kňazom, Kráľom a Vládcom, pred ktorým sa má s bázňou skláňať.
Je možné, že niektorí kňazi alebo biskupi nie sú veľmi inteligentní, bystrí a pohotoví. Ako však mohli byť vysvätení, to je už iná otázka. Tak či onak, ich povinnosť usilovať sa ako najlepšie vedia a snažiť sa predkladať, učiť a brániť katolícku vieru, neustále trvá. Nie sú mimo obliga. Musíme mať s nimi trpezlivosť a pomáhať im, no oni sa musia naozaj seriózne usilovať a pokoriť sa. Zároveň to však znamená, že kňazi, ktorí sú chápavejší a bystrejší, majú v tomto smere ešte väčšiu zodpovednosť, pretože ´od toho, ktorý viac dostal, sa bude aj viac požadovať´.
Podľa mňa budete všetci súhlasiť s tým, že každý z nás by mal byť zbehlý v základoch našej katolíckej viery, a že staré, dobré katechizmy sú pre nás v tomto smere vzácnymi pokladmi.
Povzbudzujme sa navzájom v tomto, opakujme si základné veci. Ak máte pocit, že ste v niečom slabí, bojujte s tým. Nebuďme ako tá dievčina, ktorá nespoznala základy katolíckej viery ani do posledného dňa v katolíckej škole.