Bol Ježiš ignorantom a potreboval sa učiť od druhých? Táto otázka sa zvykne vynoriť, keď katolíci na nedeľnej sv. omši počúvajú evanjelium podľa Matúša 15, 21-28, ako to bolo aj pred niekoľkými týždňami. Ide o scénu, kde sa kanaánska žena priblíži k Pánovi a úpenlivo ho prosí, aby zbavil jej dcéru zlého ducha. Najprv jej neodpovedal ani slovo a potom svojich učeníkov, a následne aj ženu, zdanlivo prísne napomína: „Ja som poslaný iba k ovciam, strateným z domu Izraela ... Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Samozrejme, že napokon ženu vypočuje a uzdraví jej dcéru, ale až potom, keď svoju vieru v jeho Božstvo vyjadrí oslovením „Pane“.
Niektorí ľudia tvrdia, že v tomto úryvku akoby Ježiš dostáva lekciu. Páter James Martin tweetoval: „Dnes vidíme Ježišovu ľudskú, aj božskú prirodzenosť – od tejto ženy sa učí, že svoje účinkovanie má rozšíriť medzi všetkých, a uzdravuje jej dcéru.“ Oficiálny twitter Maryknoll Missioners dokonca tvrdí: „Ježiš sa správal podľa vtedajšej kultúry: mal predsudky voči Kanaánčanom. Pripustil však, aby mu táto cudzinka rozšírila obzor. Robíme tak aj my?“ (Maryknoll Missioners – združenie dvoch rehoľných a jedného laického inštitútu rímsko-katolíckej cirkvi, so zameraním na misijnú činnosť vo Východnej Ázii, Číne, Japonsku, Kórei, Latinskej Amerike a Afrike; vznikol roku 1911; pozn. prekl.).
Veľa katolíkov však podobné výroky počúva, žiaľbohu, aj od ambóny. Tvrdiť, že Ježiš sa správal podľa vtedajšej kultúry a jej obmedzeného chápania, je obľúbeným argumentov všetkých, ktorí sa usilujú docieliť svätenie žien do kňazského stavu. Za Ježišových čias prevládala sexistická kultúra, hovorievajú, je teda celkom pochopiteľné, že nevysväcoval ženy.
Názor, že Ježiš nepochopil svoje poslanie v celej jeho plnosti však protirečí katolíckemu učeniu o Ježišovom Božstve a človečenstve, ako aj spôsobu, akým tradícia Cirkvi chápe evanjeliá.
Dve prirodzenosti Krista
Páter Martin tvrdí, že Kristus, vo svojej ľudskej prirodzenosti, ignoroval svoje poslanie, ktoré mal ako Boh, a preto sa musel poučiť od Kanaánčanky. Povedal, že jeho kritici riskujú pád do starovekého bludu doketizmu, ktorý popiera Ježišovu ľudskú prirodzenosť.
Páter Martin má pravdu keď hovorí, že Cirkev odsudzuje a zavrhuje doketizmus. Čo však Cirkev učí ďalej? V 5. storočí bola počas Efezského koncilu, a následne Chalcedónskeho koncilu, slávnostne vyhlásená dogma, že Ježiš Kristus je jedna božská osoba, s dvomi prirodzenosťami: božskou, ktorú mal od večnosti, a ľudskou, ktorú prijal na obmedzený čas. Chalcedónsky koncil ešte navyše vyhlásil, že v Božskej osobe Ježiša Krista sa ľudská prirodzenosť a božská prirodzenosť spájajú a zjednocujú „bez zmätku či zmeny, bez rozdeľovania či separácie“. A túto jednotu zdôrazňuje: „Nie je rozštiepený, ani rozdelený na dve Osoby, ale je jediným, jednorodeným Synom, Slovom Božím, Pánom Ježišom Kristom.“
Radikálnym problémom podobných výrokov, ako mali páter Martin a Maryknoll Missioners je, že pripisovaním ignorancie (alebo hriešnosti) Kristovmu človečenstvu, nevyhnutne oddeľujú jeho ľudskú prirodzenosť od tej božskej, čím automaticky vytvárajú dve osobnosti. Ak to, čo hovoria, je pravda, potom sme na jednej strane konfrontovaní s ignoráciou Krista v jeho človečenstve, a na druhej strane sme nútení veriť, že on je Božím Slovom, ktoré má božskú prirodzenosť, ktorá sama o sebe je vševediaca a všemohúca.
Máme teda predpokladať, že jedna Božská Osoba – Boží Syn – niekedy koná len ako človek a inokedy len ako Boh? To už je absurdné na prvý pohľad: náš Pán predsa nikdy nevykazoval znaky niekoľkonásobnej poruchy osobnosti, a nikdy nenaznačoval, že raz koná ako Boh, a inokedy ako človek. Druhá Božská Osoba prijíma aj ľudskú prirodzenosť pre dobro svojho poslania, ktorým bolo vykúpenie a záchrana ľudstva. Boží Syn počas svojho pozemského účinkovania nikdy nestratil „prístup“ k svojej božskej prirodzenosti.
To však neznamená, že človečenstvo v Kristovi malo rovnaké poznanie všetkého, ako jeho Božstvo: o tomto sa celkom oprávnene diskutuje, napríklad či ľudská prirodzenosť v Kristovi prežívala blaženú víziu neba, keď Pán Ježiš chodil po zemi. Myseľ žiadneho človeka totiž nikdy nemôže spoznať nekonečnú pravdu zmýšľania Boha, pretože ľudská myseľ je ohraničená. Takže aj keď sa Kristovo človečenstvo podieľalo na blaženej vízii neba dokonalým spôsobom, jeho zmýšľanie ako človeka nemuselo nutne obsiahnuť plnosť večnej pravdy, ktorú pozná iba Boh.
Človek dokáže svojou mysľou plne pochopiť Kristovo poslanie; a Kristovi toto poznanie nikdy nechýbalo. Ako sa hovorí aj v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Toto skutočne ľudské poznanie Božieho syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. Aj mnohé časti evanjelií dokazujú: a) dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi, a b) božskú schopnosť Syna prenikať aj vo svojom ľudskom poznaní do tajných myšlienok ľudských sŕdc“ (KKc, 473). Potom však interpretácie, aké ponúka páter Martin, musia súperiť s faktom, že vo všetkých evanjeliách Kristus pozná a robí veci, aké nedokáže žiadny človek. Len v tých chvíľach sa menila jeho prirodzenosť na božskú? Ak je tak, dostali sme sa naspäť k problému rozštiepenia osobnosti a oddelených prirodzeností.
Katechizmus Katolíckej cirkvi je však jednoznačný: „Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť – plány, ktoré zdieľa s obidvoma ďalšími Božskými Osobami: Otcom a Duchom Svätým. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to“ (KKc, 474).
Zamyslime sa spolu s Cirkvou
Ako máme potom chápať túto konkrétnu časť evanjelia? V tomto smere nás poučí dogmatická konštitúcia Druhého Vatikánskeho koncilu o Božom Zjavení Dei Verbum. Pri interpretácii Svätého Písma kladieme dôraz na obsah, zmysel a jednotu celého Písma, v rámci živej tradície Cirkvi, a v súlade s celou vierou.
Nemôžme jednoducho vytrhnúť jeden verš alebo úryvok z evanjelia, prečítať si ho a inerpretovať ho v kázni alebo v prednáške izolovane od zvyšku Písma, od pravej a nefalšovanej viery, ktorej sa držíme, a mimo živej tradície celej Cirkvi.
Urobiť tak, by znamenalo zredukovať bohatosť Božieho Zjavenia na izolované príbehy, bez spojitosti s celými dejinami spásy. Stali by sme sa fundamentalistami modernej verzie liberálnych protestantov, ktorí sa objavili koncom 19. storočia. Vnímať jednotlivé úryvky z Písma izolovane nás môže pomýliť. Nehovoria napríklad kresťania, že o druhom príchode Krista nevie nik, „ani Syn“? Nepíše sa v Lukášovom evanjeliu, že náš Pán „rástol a vzmáhal sa v múdrosti“?
Pre predchádzajúce generácie kresťanov nepredstavovali tieto úryvky z evanjelia žiadny problém. Cirkevní Otcovia, všetci svätí a každý dokument Magistéria Cirkvi bez výnimky uznáva, že Kristus si vždy v plnej miere uvedomoval svoje univerzálne poslanie, ako vo svojom človečenstve, tak v Božstve.
Všetky tieto náročné pasáže Cirkevní Otcovia, svätí a veriaci učenci dôsledne interpretujú tým, že preferujú fakt, že Ježiš Kristus sa nedá chápať len ako iný človek. Nie je; je Božskou Osobou. Svoje Božstvo náš Pán raz navždy ozrejmil, keď prorokovi Izaiášovi povedal: „Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, a vaše cesty nie sú mojimi cestami.“ O náročných Kristových slovách teda môžeme na základe odôvodneného predpokladu povedať, že to, čo sa uňho javí ako ignorácia a hriech, nemôže v skutočnosti tak byť.
Sv. Cyril napríklad hovorí, že Kristus „vzrastal v múdrosti“ v tom zmysle, ako sa to javilo ostatným. Čo sa týka hodiny Jeho druhého príchodu, tak sv. Hieronym, sv. Augustín a celá tradícia Cirkvi hovorí, že Kristus nevie o tej hodine, a že Jeho slová sa majú chápať tak, že ešte to nemá zjaviť.
Rovnaký princíp platí aj v prípade Kanaánčanky. Sv. Ján Chryzostom to vyjadril jasne - vo vedomí, že Kristus počas svojho pozemského účinkovania veľmi dobre poznal srdcia ľudí (tak, ako to nedokáže žiadny človek), trvá na tom, že Pán Ježiš veľmi dobre vedel, čo sa mu táto žena chystá povedať, chcel len prehĺbiť jej pokoru, vytrvalosť a vieru, aby sa zjavila v celej svojej sláve. Veď viera, koniec koncov, pochádza od Boha. Druhá Božská Osoba – Boží Syn – poznal jej vieru, a odmenil ju tak, že žena svojou vierou a pokorou zahanbila dokonca aj učeníkov.
Možno aj my budeme raz prosiť, aby sme aspoň ako šteňatá mohli jesť odrobinky, čo padajú zo stola nášho Boha.