[autorka: Adelaide Mena]
Smrť. Je to vec, ktorú vnímame ako smutnú, morbídnu, bojíme sa jej; je to niečo, na čo by ľudia radšej nemysleli a už vonkoncom nie o tom hovorili.
Pre katolíkov je ale smrť esenciálnou súčasťou ich viery.
„Pre tých, ktorí zomreli v Kristovej milosti je [smrť] účasťou na smrti Pána, aby mohli byť tiež účastní na jeho zmŕtvychvstaní,“ dočítame sa v Katechizme katolíckej cirkvi.
Slávenie sviatostí je načúvaním istému druhu smrti: smrti sebe samého, smrti ako následku hriechu, pripomienke Kristovej smrti a vstupu do večného života.
Ako poznamenal kňaz 21. storočia, otec Henri Nouwen: „Umieranie je tá najvšeobecnejšia ľudská udalosť; niečo, čo musíme všetci urobiť.“
Otázka, ktorú kladie, je nasledovná: „Robíme to dobre?“
Schovávanie sa pred smrťou
Pokrok v medicíne a technológii dramaticky zvýšil očakávanú dĺžku života v minulom storočí. V 1915 väčšina ľudí neočakávala, že bude žiť dlhšie ako 55, ale od dieťaťa narodeného v Spojených štátoch v 2017 sa očakáva, že oslávi svoje 85. narodeniny.
To má za následok, že sa smrť stala niečím vzdialeným či dokonca cudzím – argumentuje Julie Mastersová, profesorka a vedúca Fakulty gerontológie na Nebraskej univerzite v Omahe.
„Sme učičíkaní k predstave, že smrť na nás tak často neútočí, pretože tá čaká iba na ľudí, ktorí sú veľmi starí,“ povedala pre CNA. „Vieme, že mladí ľudia nezomierajú, že ľudia v strednom veku nezomierajú a že väčšina ľudí, ktorí v tejto krajine umrú sú staršieho veku.“
Priemerný Američan 21. storočia jednoducho nemá skúsenosť zo smrťou, ktorú predchádzajúce generácie mali – hovorí Mastersová. Tento nedostatok skúsenosti môže sám o sebe viesť ku strachu a tendencii ignorovať to nepohodlné a budúce neznáme.
„A tak to odkladáme až dovtedy, keď o tom musíme hovoriť; a keď už o tom hovoríme, dostávame sa do problémov, pretože neviem, čo od nás ľudia chcú.“
Schovávanie sa pred smrťou môže mať tiež aj iné následky. Kultúrny nepokoj a neskúsenosť so smrťou môže ovplyvniť ako sa správame k našim milovaným, keď umierajú.
„Ak je vám smrť nepohodlná, tak nemusíte byť ochotní niekoho umierajúceho navštíviť, pretože neviete, čo povedať – keď v skutočnosti nemusíte povedať nič,“ hovorí Mastersová. „To nás spraví menej ochotnými týchto ľudí potešiť.“
Vyhýbanie sa smrti môže taktiež ovplyvniť zraniteľných členov našej spoločnosti, ktorí aktívne neumierajú; varuje Mastersová.
„Naše nepohodlie ohľadne umierania môže byť symptómom našej túžby mať kontrolu nad umieraním a smrťou,“ hovorí. Keď sa táto kontrola alebo strach z toho, že budeme „príťažou“ stanú príležitosťou na diskusiu o doktorom asistovanej samovražde, „pozrieme sa na najzraniteľnejších a povieme ‘sú naozaj hodní žitia; pomyslite na všetky tie prostriedky, ktoré míňajú?’“
„Každým krokom na tejto šikmine sa stáva zbavenie sa ľudí, ktorí už viac nie sú cenní alebo sú zraniteľní, jednoduchšie. Ale nie je pravdou, že sa od zraniteľných máme čo naučiť?“ pýta sa. „Sú tými, ktorí učia silných o tom, čo je v živote najcennejšie.“
Mastersová ale tiež vníma aj túžbu postúpiť k širšej diskusii o tom, ako dobre umrieť. Poukazuje na rozšírenie „kaviarni smrti“ a iné moderované diskusné skupiny, ktoré povzbudzujú rozhovory o smrti, umieraní a príprave na koniec života.
Cirkvi môžu poskytnúť podobný druh programov a tvrdí, že „ľudia o tom chcú hovoriť, len na to potrebujú priestor.“
Čo znamená mať „šťastnú smrť“?
Zatiaľ čo sa človek môže pripravovať na svoju smrť, na konci dňa budú okolnosti umierania mimo ľudskú kontrolu. Ale i napriek tomu sa môžeme snažiť o „dobrú“ alebo „šťastnú“ smrť, povedal otec Michael Witczak – pomocný profesor liturgických štúdií na Americkej katolíckej univerzite.
Pre CNA povedal, že medzi esenciálne vlastnosti šťastnej smrti patrí byť v stave milosti posväcujúcej a mať dobrý vzťah s Bohom.
Myšlienka šťastnej smrti (alebo aspoň usilovanie sa o ňu) sa stala populárnou v Ars Moriendi, čo bola zbierka katolíckych prác z 15. storočia, ktoré predstavovali „umenie umierania“, poznamenal.
Texty reflektujú nad pokušeniami – ako napríklad zúfalosť – ktorým musia umierajúci čeliť; nad otázkami, ktoré sa umierajúcich pýtať; aké rady dať rodine a priateľom; ako sa pripodobniť Kristovmu životu; a poskytujú modlitby, ktoré sa modlia pri smrteľnej posteli.
Takého zdroje z čias cirkvi, ktorá mala dennú skúsenosť so smrťou, môžu byť podľa otca Witczaka dobrým zdrojom na to, aby sme začali žiť „úmyselne“ a viac mysleli na smrť a ako dobre zomrieť.
Mastersová súhlasila, že úmyselnosť [z ang. „intentionality“] je kľúčová pri zmene kultúrneho nastavenia mysle v otázkach smrti a umierania. „Čo by sa stalo, ak by ľudia pristupovali k smrti s takou istou radosťou, s akou vítajú novonarodené dieťa?“
Hovorí, že toto je vhodná analógia. Oba procesy – narodenie a smrť – sú určujúcimi znakmi ľudského života a sú prirodzenými procesmi, ktoré zakúsi všetko živé. Oba procesy taktiež otvárajú dvere pre podobnú skupinu neznámych vecí: Čo bude ďalej? Aké to bude potom? Ako to zvládnem?
Dodala, že moderná tendencia vnímať smrť s podozrievavosťou a úzkosťou – alebo ju úplne odignorovať – hovorí niečo o našej kultúre.
„Ak sa tak bojíme smrti a umierania, som zvedavá, či sa tak bojíme aj života a žitia?“
Posledné želania
To, že sa o smrti hovorí, je prvým krokom, aby sme sa na ňu prakticky pripravili.
Mastersová hovorí, že bez plánovania možno blízki nemusia vedieť, čo [umierajúca] osoba uprednostňuje ohľadne liečby, financií alebo príprav na pohreb, a [takáto nevedomosť] môže niekedy viesť v ostrým rozporom medzi priateľmi a rodinou. „Keď sa budeme v rozprávaní o smrti cítiť pohodlne,“ poznamenáva, „môžeme dať ľuďom vedieť, aké sú naše želania, aby sme mali nádej, že sa nám aj naozaj splnia.“
Dobré plánovanie zahŕňa dať vopred jasné pokyny a stanoviť, aby mal právnik moc spraviť zdravotné rozhodnutia v mene konkrétneho človek, ak by toho nebol schopný.
Tiež je dôležité byť si vedomí rôznych možností o starostlivosť vzhľadom na geografickú polohu jednotlivca. Medzi týmito možnosťami je paliatívna starostlivosť, ktorá sa zameriava na zlepšovanie kvality a dĺžky života, pričom znižuje potrebu ďalších návštev nemocnice. Paliatívna starostlivosť, ktorá nie je obmedzená iba na pacientov pred koncom života, je dostupná aj pre množstvo dlhotrvajúcich chorôb a namiesto vyliečenia príčiny choroby sa usiluje o zmiernenie bolesti.
S približujúcim sa koncom života je ďalšou možnosťou starostlivosť v hospici. V tomto bode nie je cieľom predlžovať život, ale pripraviť človeka na smrť, snažiť sa zmierniť jeho bolesť, poskytnúť mu útechu a počas toho mu tiež pomôcť pripraviť sa na smrť mentálne, emočne a duchovne.
Pohrebné prípravy a napísanie závetu sú tiež dôležité kroky v tomto prípravnom procese. Dokonca i pre mladých či ľudí bez materiálneho vlastníctva môže byť plánovanie na smrť prospešné, ak majú smútiacich priateľov či rodinných príslušníkov, povedala Mastersová. Vysvetlila, že koncept napísania „etickej poslednej vôle“ je židovské tradícia, v ktorej človek píše list alebo duchovnú autobiografiu čím po sebe zanecháva hodnoty a morálne ponaučenia, ktoré považuje za dôležité odovzdať ďalšej generácii.
Táto prax, ktorej popularita narastá, je prístupná pre všetkých a ľudia tak môžu „dať do slov to, čo ich životu dáva zmysel.“ To môže mať špeciálny význam pre tých, ktorí „cítia, že kvôli tomu, že nemajú veľa bohatstva alebo vlastníctva, nemajú čo svojej rodine zanechať.“
Mastersová poukazuje na jedného jej študenta, ktorý napísal svoju poslednú vôľu tesne pred smrťou počas štúdia a na príklad jej vlastných starých rodičov, ktorí do nej vštepili modlitbu ruženca, a poukazuje na nich ako na ľudí, ktorí svojim milovaným zanechali tie najcennejšie dary.
„Je to svedectvo toho, v čo daná osoba verila. A to je veľký dar!“
Paul Malley, prezident neziskovej skupiny Aging with Dignity [Starnutie s dôstojnosťou], zdôraznil, že plánovanie tých špecifickejších detailov starostlivosti o koniec života môže pomôcť rešpektovať osobnú dôstojnosť človeka počas choroby alebo keď už je na smrteľnej posteli.
„Tí, ktorí sú na konci života, či už trpia ťažkou chorobou alebo postihnutím, majú tendenciu pochybovať o svojej dôstojnosti,“ povedal pre CNA.
Chorí a zomierajúci ľudia sú často izolovaní a starostlivosť sa im dostáva od zdravotníckych profesionálov, vysvetlil. Zatiaľ čo sa plánovanie pokročilej starostlivosti často zameriava na rozhodnutia ohľadne trubíc so živinami, ventilátorov a iných možností liečenia, takáto diskusia „vašej rodine nepovie nič o tom, čo pre vás znamená dôstojná starostlivosť.“
„Je dôležité nehovoriť o poskytovaní starostlivosti iba z hľadiska zdravotných problémov,“ tvrdí Malley. „To je iba malá časť dňa – a jeho zvyšok sa odohráva na kraji postele.“
Aging with Dignity podporuje plánovanie skutkov útechy, plánovanie vo veci duchovných problémov či rodinných vzťahov, a cieľom tohto plánovania je urobiť čas smrti ľahším a dôstojným pre všetkých prítomných.
„O týchto veciach sa nikdy nehovorí, keď príde na tému starostlivosť o koniec života či plánovanie pokročilej starostlivosti.“ Medzi niektoré požiadavky, ktoré účastníci robia (reflektuje Malley) patria malé skutky útechy ako studený uterák na čelo, obrázky milovanej rodiny v nemocničnej izbe, obľúbené posteľné prikrývky či prosba o návštevu zo strany špecifickej časti rodiny či priateľov.
Zahrnúť do plánovania to, čo Malley nazýva „stratené umenie poskytovania starostlivosti“ bolo dôležité aj pre jeho vlastnú rodiny, keď zomrela jeho stará mama. „Jedna z veci, ktoré boli pre ňu najdôležitejšie, bolo, že vždy chcela, aby jej nohy trčali von spod periny, pretože im bolo horúco,“ spomína Malley.
I keď jej zdravotné sestry a opatrovatelia nohy často prikryli, aby boli v teple, jej rodina bola potom vždy schopná jej nohy odokryť, aby sa cítila pohodlne.
„Toto môže byť niečo, čo znie veľmi triviálne, ako malá vec, ale pre ňu, pre moju starú mamu, ležiacu na posteli, z ktorej sa nevedela postaviť a nemohla sa nahnúť nadol, aby si nadvihla perinu... tak to, že jej mohli nohy vytŕčať cez koniec periny bola pre ňu asi najdôležitejšia vec z celého dňa,“ povedal Malley.
Koniec pozemskej púte
Pre katolíkov by mali byť sviatosti vždy súčasťou duchovnej prípravy na smrť, hovorí otec Witczak.
Sviatosť zmierenia, ktorá je dôležitá pre všetkých veriacich počas života, je obzvlášť dôležitých duchovným liekom pre tých, ktorí sú blízko smrti.
Okrem tohto by mali ľudia v nebezpečenstve smrti (či už kvôli chorobe alebo vysokému veku) vyhľadávať aj sviatosť pomazanie chorých, ktorá môže byť opakovaná, ak sa chorá osoba uzdraví a opäť vážne ochorie – alebo ak sa jej situácia vážne zhorší.
„Cirkev chce, aby ľudia prijímali sviatosti tak často ako potrebujú,“ povedal otec Witczak.
Eucharistia môže byť prijatá na konci života ako „viaticum“, čo znamená „na cestu s vami“.
„Znamená to prijať Pána, ktorý bude s vami na ceste na druhú stranu,“ povedal otec Thomas Petri, O.P., viceprezident a akademický dekan Pápežskej fakulty nepoškvrneného počatia v Dominikánskom dome štúdii.
Dodáva, že eucharistia môže byť prijatá ako viaticum viac ako raz, ak sa človek uzdraví, a môže byť prijatá aj vtedy, ak už bol človek v ten deň na prijímanie.
Dobrá smrť je dar
Modlitba, prijatie sviatostí a hľadania odpustenia od Boha a iných sú znakom smrti, ktorá je časom pokoja, povedal otec Petri. Smrť môže byť tiež časom prekvapenia, keďže „buď umocňuje spôsob, akým človek žil, alebo spôsobuje úplne obrátenie.“ Počas svojich posledných dni niektorí ľudia prejdú hlbokým obrátením a iní prekvapivým zatvrdením srdca.
Otec Petri reflektuje nad tým, že „väčšina z toho naozaj záleží na Božej vôli“ a dodáva, že by sme sa mali modliť za milosť dobrej smrti.
Zomierať dobrou smrťou nie je len požehnaním pre zomierajúceho človeka, ale môže byť tiež darom pre iných, hovorí otec Petri a poznamenáva, že následkom svätej smrti môže byť aj to, že sa rodina a priatelia zblížia medzi sebou a s Bohom.
Mastersová s tým súhlasí a dodáva, že „umieranie môže slúžiť ako príklad alebo modelová situácia“ toho ako učiť druhých zomrieť bez strachu.
Otec Witczak nakoniec hovorí, že kresťania zomierajú inak, pretože kresťania žijú inak.
„Myslím si, že je pre nás ako ľudské bytosti téma smrti niečo, čoho sa bojíme a o čom nám bolo povedané, aby sme nerozmýšľali. Kresťanská tradícia sa snaží priniesť smrť pred ľudí, ale nie aby ich vystrašila, ale aby im pripomenula ich konečný cieľ,“ hovorí.
„Nie je to jednoduché a je to niečo, čo sa musia ľudia nakoniec naučiť sami – ale je to ich dôležitá životná úloha. Myslím si, že čo sa cirkev snaží robiť je pomôcť ľuďom žiť ich životy v plnosti a dokonca žiť svoju smrť ako vstup do života, ktorý nám bol prisľúbený Ježišom Kristom.“
Pozeranie na smrť a na zraniteľnosť, ktorá ju obkolesuje, môže byť jedným z nevyhnutných spôsobov ako čeliť smrti – a ako prekonať strach, ktorý z nej máme, hovorí.
Mastersová poznamenáva, že tí, ktorí sa stretli so smrťou alebo veľkých trápením sa často „pozerajú na život inak.“
„Chápu, že život nám uniká cez prsty. Ale keďže vedia, ako blízko je smrť, pozerajú sa na život inak.“
Pre mnohých ľudí tento iný prístup k životu so sebou nesie zvýšenú pozornosť na rodinu, priateľov a službu, hovorí. „A to je spôsob, ako si vás koniec koncov zapamätajú: čo ste urobili pre iných ľudí?“
Dodáva, že začatie čo i len rozhovoru o smrti môže byť prospešné pre tých, ktorí sa chcú vyrovnať so smrteľnosťou.
„Keď viete priznať, že jedného dňa zomriete, potom môžete začať naplno žiť.“