Každá komunita má nevyhnutne nejakú hodnotu alebo skupinu hodnôt, ktoré považuje za fundamentálne – isté základné dobro, ktoré dáva každé iné tvrdenie do vzťahu k seba.
Pre väčšinu moderných liberálnych demokracií je to na príklad sloboda a rovnosť, ktoré hrajú zásadnú rolu v morálnom diškurze. V komunistických spoločnostiach bola týmto základom ekonomická spravodlivosť, ktorá bola vnímaná ako odstránenie triednej štruktúry. V kontexte nemeckého národného socializmu to bola ochrana vlasti a vôľa vodcu, ktorá zabezpečovala (akokoľvek skorumpovaný) morálny systém.
Existuje vlastne dosť jednoduchý spôsob na určenie tejto konečnej hodnoty: vzhľadom na hocijaký konkrétny morálny či politický skutok sa pýtajte otázku „Prečo sa to robí?“ a to až pokým neprídete do bodu, kde sa pristihneme pri tom, ako hovoríte „Veď preto, lebo je to predsa dobrá vec.“ Táto fráza „predsa dobrá vec“ je tou hodnotou, ktorú vaša spoločnosť či kultúra považuje za nediskutovateľnú a ktorá obratom určuje všetky podriadené hodnoty.
Ako som povedal vyššie, naša spoločnosť – ako liberálna spoločnosť – je utváraná hodnotami slobody a rovnosti, ale v nedávnych rokoch sa tieto základy trochu posunuli. Dokonca i náhodný prieskum súčasnej kultúrnej scény odhalí, že tie hodnoty, o ktorých sa nediskutuje (a ktoré sú teda nestanované a vše-stanovujúce), sú inklúzia, tolerancia a diverzita. Ak by ste sa spýtali väčšiny dnešných ľudí, obzvlášť mladých, prečo by mali byť inkluzívni, tolerantní a prijímať diverzitu, ich odpoveď podľa mňa bude zmätené „nuž, byť takými sú predsa dobré veci.“
V tomto bode by som chcel ukázať na kontrast s cirkevnou komunitou. V správnom kresťanskom kontexte nie je konečnou hodnotou, ktorá usporadúva a podmieňuje každú inú hodnotu, ani tolerancia, ani diverzita či inkluzivita, ale láska. Priznávam, že veci sa môžu zdať v tomto bode mätúce, pretože základné dobrá dnešnej sekulárnej spoločnosti majú veľa do činenia s láskou – ktorá je po pravde často inkluzívna, tolerantná a podporuje diverzitu. Ale nie vždy – a k tomu je potrebné povedať viac.
Milovať znamená chcieť dobro druhého pre neho samého. Znamená to vyjsť z čiernej diery vlastného sebectva a pravdivo túžiť po tom, čo je najlepšie pre druhého. A preto si môžeme byť istý, že láska je inkluzívna v tej miere, v akej uznáva esenciálnu dôstojnosť každého jednotlivca; láska je tolerantná, keďže rešpektuje dobro i tých, ktorí sa mýlia; a láska nakoniec tiež podporuje diverzitu, pretože vystríha naše ego, aby imperialisticky využívalo niekoho iného. Ale láska je tiež niekedy exkluzívna (vylučuje), je netolerantná a diverzitu neprijíma – a to presne preto, že chce dobro toho druhého.
Aby som ilustroval túto neintuitívnu pozíciu, začnem s úplne bežným príkladom. Predpokladajte, že ste koučom univerzitného baseballového tímu a máte na starosti výber nových hráčov. Preveríte niekoľko uchádzačov rôznych úrovní a musíte vybrať, na príklad, dvadsať hráčov zo sto kandidátov. Váš výber vylúči [exklúzia] oveľa viac ako zahrnie [inklúzia]; a vaša voľba zaseje oveľa viac nešťastia ako radosti.
Ale i napriek tomu ste stále dobrým človekom, pretože kandidáti budú vylúčení z lásku. Budete chcieť dobro tých pokročilých hráčov, ktorí môžu a mali by rozvíjať svoje zručnosti cez náročnú súťaž a ktorí potešia fanúšikov, ktorí prídu na ich zápasy; a tiež budete chcieť dobro tých menej pokročilých hráčov, ktorým by nemalo byť dovolené skompromitovať integritu vlastného tímu a ktorí by mali snažiť o niečo iné. V skratke, ako inklúzia tak aj exklúzia sú skutkami lásky, ktoré dokazujú, že láska je podstatnejšia a podmieňujúcejšia hodnota.
Teraz použijem trochu vznešenejší príklad. Cirkev Ježiša Krista je radikálne inkluzívna, pretože jej konečný cieľ je pritiahnuť všetkých ľudí k Pánovi. Berniniho stĺporadie na námestí sv. Petra, ktoré sa otvára ako ruky objímajúce obrovské zástupy, evokuje práve túto ašpiráciu. Ježiš povedal „choďte a učte všetky národy“ a „ohlasujte evanjelium až do končín zeme.“ Inkluzivita je preto bezpochyby jedným z rozmerov lásky, ktorou cirkev miluje.
Cirkev je ale tiež exkluzívna a netolerantná, pretože rozlišuje, že isté formy správania sú opovrhnutiahodné vzhľadom na jej vlastnú integritu. A preto z rôznych dôvodov vylučuje, aby ľudia prijímali eucharistiu a v extrémnych prípadoch ich exkomunikuje. Vážne prehlasuje, že tí, ktorí sú v stave smrteľného hriechu nie sú hodní prijať eucharistiu, pokiaľ najskôr neprijmú sviatosť zmierenia.
Cirkev jednoznačne prehlasuje, že kresťanský život má formálnu štruktúru, ktorá je zo svojej povahy exkluzívna voči istým životným štýlom, ktoré sú s ňou nekompatibilné. Tieto diskriminácie, posudzovania a vylúčenia sú, ak to môžem takto povedať, spôsobmi „tvrdej lásky“. A i keď sa zdajú drsnými, sú spôsobmi, ktorými sa chce dobro pre druhého.
V jednej piesni, ktorá sa často ozývala v katolíckych kruhoch za posledných asi dvadsať rokov, sa spievalo: „Všetci sú na tomto mieste vítaní.“ Kardinál Francis George raz lišiacky poznamenal: „Áno, všetci sú v cirkvi vítaní, ale podmienky kladie Kristus, nie oni.“
Skutočná láska prijíma a tiež vylučuje; skutočná láska je ako tolerantná tak i netolerantná.