Katolícka cirkev na celom svete prechádza obdobím historickej transformácie, rozhodujúcim posunom v číslach smerom ku globálnemu juhu - k Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Mnohí si uvedomujú tento trend ako abstraktný fakt, no len sotva sa vyrovnávame s dôsledkami pre cirkevný život, zloženie vedenia Cirkvi a pre jej budúcu politiku. Na juh smerujúca Cirkev môže byť živým a prosperujúcim organizmom, ale pre katolíkov starého euroamerického sveta môže predstavovať prekážku.
Skutočnosť geografického posunu je dostatočne zjavná. Pred storočím žili na európskom kontinente takmer dve tretiny svetovej katolíckej populácie. Do roku 2050 tento podiel klesne pravdepodobne na 6 percent. V neďalekej budúcnosti bude najväčšou baštou Cirkvi Latinská Amerika (asi 40 percent), Afrika (25 percent) a Ázia (12 percent)
V skutočnosti tieto čísla znižujú dominanciu juhu, pretože značný počet katolíkov žijúcich v Európe alebo Severnej Amerike budú predstavovať migranti - Nigérijčania alebo Konžania v Európe, Mexičania v USA. Cirkev, ktorá sa dávno zrodila na pôde Ázie a Afriky, sa vracia domov.
Pohľad na zoznam budúcich najväčších katolíckych národov na svete upevňuje toto tvrdenie o relatívnom úpadku euroamerickej prítomnosti v Cirkvi. V roku 1900 boli tri národy s najväčším katolíckym počtom obyvateľov Francúzsko, Taliansko a Nemecko. Do roku 2050 budú vedúcimi krajinami Brazília, Mexiko a Filipíny. Francúzsko a Taliansko budú jedinými európskymi krajinami v top 10 najväčších katolíckych populáciach, kde budú inak figurovať tri africké krajiny (Nigéria, Uganda, a Konžská demokratická republika) a Spojené štáty. So sto miliónmi katolíkov bude Konžská demokratická republika na tom približne rovnako ako USA a Filipíny. Tieto konkrétne čísla sú prognózy a samozrejme môžu nadhodnocovať i podhodnocovať jednotlivé regióny. Ale všeobecné zmeny smerovania sa nedajú spochybniť. Katolícka budúcnosť spočíva na juhu.
Čo to ale znamená pre vedenie Cirkvi, pre zloženie Zboru kardinálov a pre samotné pápežstvo? Nikto neobhajuje, aby boli kardináli zvolení na základe nejaké prísneho proporcionálneho zastúpenia, závislého na zisteniach každého nového globálneho sčítania. Ani aby kardináli reprezentovali volebné obvody. Cirkev však už dlho pripúšťa, že kardináli majú určitú reprezentatívnu úlohu a samozrejme majú jedinečný význam, keď príde čas voľby nového pápeža.
Za posledné storočie sa Zbor kardinálov stal rôznorodejší a globálnejší. Taliansky kontingent v zbore prudko klesol, z viac než 50 percent v roku 1920 na 35 percent v čase II. Vatikánskeho koncilu a na dnešných cca. 20 percent. Od osemdesiatych rokov sa všetci traja po sebe idúci pápeži výrazne pokúšali zvýšiť počet kardinálov z globálneho juhu. Dnes má zbor 120 kardinálov vo volebnom veku, z ktorých 54 pochádza z Európy a 34 z Ameriky.
Afrika má 15 a Ázia 14 a tieto čísla znamenajú znamenitý rast. Ale stále nedosahujú žiaden "proporcionálny" ekvivalent. Ak by boli kardináli vyberaní na základe počtu obyvateľov, potom by už mala Afrika mať 20 kardinálov, nehovoriac o nových miestach pre najbližšie roky.
Môže trvať desaťročia, kým bude zbor kardinálov reprezentovať skutočnú distribúciu čísel vo väčšom katolíckom svete, ale určite sa pohybujeme týmto smerom. Ako intelektuálne cvičenie zvážte, ako môže tento zbor vyzerať povedzme v roku 2050, a predstavte si dopad tohto zloženia na rozhodnutia a politiky Cirkvi. Ako by Cirkev vyzerala povedzme so 120 hlasujúcimi kardinálmi, z ktorých by 50 bolo Latinoameričanov, 30 Afričanov a 15 Ázijčanov? Predstavte si, že samotná Demokratická republika Kongo by poskytla siedmich či ôsmich kardinálov s podobným počtom v prípade Filipín a taktiež by pribúdali kardináli z ostatných južných národov.
Geografia nie je osud, no je prirodzené, že preláti z jednej časti sveta budú mať tendenciu hovoriť v prospech tradícií, ktoré najlepšie poznajú, ktoré sa môžu výrazne odlišovať od iných regiónov. Prvé signály sme mohli pozorovať na rodinnej synode v Ríme v roku 2015, kedy cirkevní (hlavne európski) liberáli navrhli osvojenie pozitívnejšieho prístupu k homosexuálnym katolíkom a umožnenie rozvedeným a znovu ženatým veriacim dostať Sväté prijímanie. Tieto návrhy sa stretli s veľkým odporom afrických prelátov a následné konflikty medzi konzervatívcami a reformistami boli poznačené vzájomnými obvineniami a historickými predsudkami. Afričania obvinili Európanov z imperialistických rasových postojov, zatiaľ čo niektorí Európania naznačili africkú zaostalosť.
Samozrejme, tento precedens nenaznačuje, že jednotlivé regióny majú pevne zakorenené postoje a kultúrne rozdiely sa môžu časom znižovať. Význačné bolo, že to boli európski a severoamerickí preláti, ktorí viedli nedávny konzervatívny odpor voči pápežovi Františkovi, zatiaľ čo Afričania zostali mimo svetla reflektorov.
I tak môže trvať dosť času, než sa africké a ázijské Cirkvi vzdajú svojich veľmi rigoróznych postojov k otázkam ľudskej sexuality a dajú sa očakávať budúce konflikty medzi juhom a severom. Hlavným rozdielom v budúcnosti bude, že južania budú čoraz vo väčších počtoch. Rozdelenia v rámci Katolíckej cirkvi ani zďaleka nepripomínajú vášne, ktoré poháňali severo-južnú schizmu v rámci Anglikánskeho spoločenstva, no je to znepokojujúci precedens.
Čoraz sledovanejšie debaty o morálke však nie sú vôbec jedinou oblasťou, v ktorej sa bude Cirkev prispôsobovať požiadavkám a záujmom nového katolíckeho juhu. Pred niekoľkými rokmi John Allen múdro premýšľal o týchto budúcich trendoch vo svojej knihe The Future Church (Budúca Cirkev) a tieto predpovede sa dnes zdajú oveľa pravdepodobnejšie.
V Európe a Severnej Amerike je zmena klímy záležitosťou reálnej obavy, no pre mnohých na globálnou juhu je otepľovanie planéty doslova záležitosťou života a smrti, národného prežitia. Ak sú tieto trendy otepľovania čo i len kúsok pravdivé, potom ich dopad bude najviac ničivý v trópoch, v regiónoch medzi 22 stupňom severne a 22 stupňom južne od rovníka - inými slovami, v regiónoch najväčšieho katolíckeho rastu. Klimatické zmeny udrú najsilnejšie a najpriamejšie na tie regióny, v ktorých bude žiť najväčší počet katolíkov. Pôjde o krajiny ako Demokratická republika Kongo, Uganda a Brazília.
Dôsledky klimatických zmien môže byť zničujúce z hľadiska vplyvu na produkciu potravín, zásoby vody a získavanie životných potrieb a je celkom isté, že efekty by mohli vyvolať vojny a tiež priniesť bezprecedentné vlny utečencov. Vatikán už dnes patrí medzi vedúce hlasy v otázkach klimatických zmien, no táto rola by sa iba zvyšovala, ak by budúcnosť bola rovnako katastrofálna, ako sa momentálne javí. Je nemysliteľné, že juhom ovládaná Cirkev by za kritickú prioritu nepovažovala klimatické otázky, vyžadujúc rozsiahle zmeny v politike sekulárnych štátov.
Ak sa pozrieme na iný problém, Cirkev sa už dlho zaviazala podporovať dialóg s inými svetovými náboženstvami. V procese predložila niekoľko delikátnych teologických otázok o vhodnom vzťahu medzi kresťanským zjavením a tvrdeniami iných náboženstiev.
Celý proces dialógu sa však nevyhnutne stáva pomerne odlišným, keď Cirkev nie je ovládaná Európanmi, ale Afričanmi či Ázijčanmi, ktorí majú dlhú skúsenosť vzájomných vzťahov s moslimami, budhistami alebo hinduistami a ktorí musia dennodenne riešiť detaily spoločného nažívania. Môžeme si jednoducho predstaviť južnejšie orientovanú Cirkev, ktorá sa výraznejšie a viac verejne vyjadruje v časoch konfrontácie medzi veriacimi rôznych náboženstiev a v časoch protikresťanského prenasledovania.
Môžeme si len začať predstavovať spôsoby, ako sa bude táto budúca Cirkev odlišovať od našich súčasných predpokladov. Čo nemôžeme spochybniť je, že táto Cirkev nezostane slepá voči problémom a krízam globálneho juhu, ani že umožní sekulárnym politikom a médiám mlčať ako tak v minulosti často robili. V ideálnom prípade bude táto nastávajúca Cirkev prezentovať známu kresťanskú zvesť, no v skutočne globálnom kontexte.
Philip Jenkins je významným profesorom histórie na Inštitúte pre náboženské štúdiá na Baylor univerzite v Texase. Jeho poslednou knihou je Crucible of Faith: The Ancient Revolution that Made Our Modern Religious World