[autor: Stephen Kokx]
Všetci poznáme všeobecné klišé, že dejiny sú písané víťazmi. Znamená to v podstate to, že po skončení vojny sú to práve jej víťazi, ktorí sú schopní opísať seba ako hrdinov, a zároveň ukázať na svojich protivníkov ako na tých zlých, ktorých myšlienky a úmysly by mali byť uvrhnuté do zatratenia a zabudnutia.
Mnohí tvrdia, že porážka Nemecka počas druhej svetovej vojny a pád Berlínskeho múru v 1989 znamenali, že všetky prevládajúce svetonázory, okrem liberálnej demokracie, sú predurčené na to miesto, ktoré Ronald Reagan nazval „smetisko dejín“.
Približne posledných dvadsať rokov ukázalo, že táto teória je mylná. Silnejúci islamizmus, pokrivenie demokracie smerom k despotizmu prostredníctvom Deep State, ktorý zaplavuje mnohé kontinenty a rastúca nevraživosť liberalizmu voči náboženstvu ukazujú, že politické turbulencie zahájené pre ľudstvo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia ešte neskončili.
No i znovuobnovenie anti-globalistických, a niekto by povedal i anti-liberálnych, postojov rozprúdených v Európe naznačuje, že kresťania už nie sú viac ochotní nečinne sa prizerať tomu, ako je ich dedičstvo rozmetávané na kúsky pod rúškom jedným z najvlastnejších princípov liberalizmu: tolerancie.
Najdôležitejšie pre správne pochopenie udalostí ľudstva je uznanie sociálneho dôsledku narodenia Ježiša Krista. Ako raz poznamenal pápež Pius XII., „nik nemôže vysvetliť v plnosti a nestranne históriu udalostí a inštitúcií bez Kristovho svetla a Jeho Cirkvi žiariacej jasne vpred svetlom, ktoré nemá ľudský pôvod.“
V snahe o to, čo ich komunistickí predchodcovia nedokázali – konkrétne vykoreniť katolícku vieru, prívrženci liberalizmu často v 21. storočí trvajú na tom, že podpora homosexuálnych „manželstiev“, presadzovanie transgenderových „práv“, rozširovanie interrupcií a podobných vecí znamená, že stoja na tej „správnej strane dejín“.
Bezpochyby mnoho ľudí v našej dobe agnosticizmu prepadáva tejto zdanlivej morálnej nadradenosti stojacej na vznešene znejúcom tvrdení, že práve oni sú na tej „správnej strane dejín“. Ale nepohodlná pravda pre tých, ktorí podľahli tejto rozprávke, znie tak, že byť na „správnej strane dejín“ znamená postaviť sa na stranu Ježiša Krista.
Otec Denis Fahey, írsky kňaz, ktorého knihy o ekonómií a politike by mali byť povinným čítaním pre akéhokoľvek katolíka zaujímajúceho sa o tieto oblasti, napísal na túto tému v štyridsiatych rokoch minulého storočia:
“Po ich úbohom odpadnutí od Boha, Stvoriteľa a Darcu nebeských darov ... [ich] rozdelil na dve odlišné a protistojné strany. Prvá sa neustále snaží o pravdu a cnosti, a druhá o opak.
Jedna je Božie kráľovstvo na zemi, konkrétne pravá Cirkev Ježiša Krista a tí, čo túžia zo srdca po zjednotení s Cirkvou a tým po získaní spásy. Títo musia nevyhnutne slúžiť Bohu a Jeho jednorodenému Synovi ich celou mysľou a celou vôľou.
Tá druhá je kráľovstvo Satana, v ktorého vlastníctve je a pod ktorého kontrolou sú všetci tí, ktorí nasledujú smrteľný príklad svojho vodcu a našich prarodičov odmietajúcich poslúchnuť božský a večný zákon. Opovrhujú Bohom i stroja proti nemu úklady.“
To, čo v podstate tvrdí otec Fahey je, že Kristus je Kráľom dejín. On je pravým víťazom; víťazom nad smrťou. Je to Jeho narodenie, ku ktorému sú nasmerované všetky veci a je to Jeho príbeh, ktorý nakoniec prevládne všetky rôzne teórie a schémy padnutého a pýchou naplneného človeka, ktorý si ich vykonštruoval len pre to, aby si udržal moc a ospravedlnil svoje podlé správanie.
Kristovo kraľovanie sa rozprestiera nad národmi sveta tak, ako gravitačný zákon priťahuje všetko bez výnimky. Svätý Cyril Alexandrijský povedal, že „Kristus panuje nad všetkými stvoreniami a túto moc si neuzurpoval násilím, ale je Jeho z podstaty a prirodzenosti.“
Pápež Pius XI v roku 1925 vo svojej encyklike Quas Primas vložil to isté do iných slov: „Jeho kraľovanie stojí na neopísateľnej hypostatickej jednote. Z toho vyplýva nie len to, že Kristus má byť uctievaný anjelmi aj ľuďmi, ale aj to, že anjeli aj ľudia musia uznať svoje podriadenie sa a Jeho nadvládu.“
Preto nie sú Vianoce len jedným z mnohých sviatkov v roku. Nie sú len časom pohody a sŕkania punču pri stom sledovaní Popolušky. Je to dôležitá, a zároveň radostná oslava toho, že Boh sa stal človekom, a tým človeka vykúpil a zavolal každého jedného po mene – aj národy – aby zdieľali jeho slávu žitím podľa Jeho zákona.
Nech je rok 2018 časom, kedy sa toto všetko naplní. Nech je to rok, kedy budú kresťania horlivo uskutočňovať svoju nebeskú službu ísť do celého sveta a hlásať evanjelium.