Ako niečomu, čo sa správne nazýva "najgigantickejším bioetickým zverstvom na zemeguli", sa čínskej donucovacej politike kontroly pôrodnosti nikdy nedostalo takej pozornosti a odsúdenia, akú by si právom zaslúžila. Vždy som situáciu hodnotila podľa znalostí, dostupných cez pro-life kruhy a okrem toho táto téma zjavne nikdy nebola veľkou mediálnou témou.
Práve preto je dokument autorov Nanfu Wangovej a Jialing Zhanga s názvom One Child Nation (Národ jedného dieťaťa) taký priekopnícky (v súčasnosti dostupný na BBC iplayer). Obsahujúc množstvo interview s čínskymi funkcionármi, ´plánovačmi rodiny´, ako aj s vlastnou rodinou Nanfu, odhaľuje tento dokument propagandu, utajovanie a ľahostajnosť, za ktorými sa ukrývali nevýslovne trestuhodné zločiny politiky jedného dieťaťa.
"Ženy, zviazané ako prasatá"
Dokument otvorene odhaľuje brutálny horor nútenej sterilizácie a potratov. Príbehy jednotlivých žien, týraných týmto spôsobom, sa smerom na západ filtrovali, avšak vyšetrovanie Nanfu ozrejmilo, že všetko sa dialo v priemyselnom rozsahu. Pôrodná asistentka z jej rodnej dediny, ktorá priviedla na svet Nanfu a všetky ostatné deti, povedala: "Poverenci vlády v tých dňoch ženy unášali, zväzovali ako prasatá a privliekli k nám."
Čísla z tejto jednej dediny predstavujú priemernú vzorku celej Číny a sú rozumom takmer neobsiahnuteľné. Na otázku koľkým bábätkám pomohla na svet, pôrodná asistentka odvetila, že nevie, ale že "urobila asi 50.000 až 60.000 sterilizácií a potratov. Počítala som ich z pocitu viny, pretože som potrácala a zabíjala bábätká. Mnohým z nich som pomohla na svet živým a potom som ich zabila. Chveli sa mi pri tom ruky. Nemala som však na výber, bola to politika vlády." Jeden z ´plánovačov rodiny´ hovoril o bábätkách, ktoré boli potratené až na konci tehotenstva: "Mnohé z plodov sa potrácali ako 8 až 9 mesačné. Keď boli potrácané, ešte stále žili."
"Politika je politika"
Pôrodnú asistentku z rodnej dediny Nanfu teraz veľmi sužuje a trápi čo robila. Dnes svojim pacientkam výlučne pomáha liečiť neplodnosť, pretože "chcem pykať za svoje hriechy, za všetky potraty, zabíjanie ... Niektorí hovoria, že to nie je moja vina, pretože to bola moja práca, ale bola som to ja kto zabíjal, ja som bola katom. Ja som zabila tie bábätká, no nie?"
Je však zarážajúce, že iná pôrodná asistentka s rovnako desivými skúsenosťami povedala, že by to celé urobila znovu, pričom sa nervózne zasmiala keď si spomenula na tehotnú ženu, ktorá si už v pološialenom stave strhla zo seba šaty a utiekla preč. "Keď im robili potraty, ženy kričali, plakali, preklínali, bojovali, prichádzali o rozum ... tie spomienky ... Musela som nadradiť štátny záujem nad svoje osobné pocity." Rozsah vymývania mozgov, ilustrovaný aj takýmito komentármi, bol jedným z najpoučnejších aspektov dokumentu. Aj tí, ktorí kvôli tejto politike kruto trpeli, zjavne akceptujú, že to bolo nevyhnutné. Zdá sa, že každý s kým sme sa zhovárali, zaujíma postoj, že zničiť domov ľuďom kvôli odmietnutiu sterilizácie "môže byť kruté, no politika je politika". Krutý režim donucoval ľudí brutálnymi prostriedkami - v tomto zmysle nemali na výber - aj napriek tomu sa však usilovali oslobodiť od zodpovednosti.
Jeden z najzarážajúcejších rozhovorov prebiehal, keď Nanfuina milá a usmievavá matka popisovala, ako "pomohla" svojmu bratovi ´odložiť´ jeho malinkú dcérku, aby sa mohol ešte pokúsiť o chlapca. Bábätko ponechali na mäsovom trhu, kde po dvoch dňoch, čo sa ho nikto neujal, malinké dievčatko zomrelo s telíčkom pokrytým štípancami od moskytov.
Dokument okrem traumy, spôsobenej násilnými potratmi a sterilizáciou, poukazuje aj na nenapraviteľné škody, ktoré utrpeli rodiny, keď im odoberali ešte malé bábätká, dávali ich do sirotincov a následne na adopciu do zahraničia. O miere hrôzy, zverejňovanej v programe, svedčí aj to, že keď počujete ako odtŕhali bábätko od rodiny aby mohlo byť adoptované do Ameriky, s úľavou si pomyslíte "aspoň nemusí vyrastať v Číne."
Nedoriešené otázky
Dokument však má aj nedostatky. Zatiaľ čo následky, aké mala politika kontroly pôrodnosti na ženy a rodiny, rozoberá do detailov, nevenuje sa dostatočne dôvodom nevyhnutnosti kontroly počtu obyvateľstva, ba ani ilustrovaniu širších spoločenských následkov. Nespomína ani to, že hoci Čína teraz dovoľuje mať párom dve deti, faktom zostáva, že stále sa jedná o donucovanie a nespravodlivosť a že rodinu aj naďalej prenasledujú a trápia, ak prekročí počet detí, stanovený štátom (článok BBC).
Čínska asociácia plánovania rodiny je štátnou inštitúciou, zodpovednou za zavádzanie tejto ´rodinnej´ politiky a je členom Medzinárodnej federácie Planned Parenthood (IPPF), najväčšej svetovej pro-potratovej organizácie (pozri sekciu 27 SPUC 2005, podriadenú Výboru pre zahraničné veci Dolnej snemovne). Vláda Veľkej Británie a ostatné západné vlády financujú IPPF ročne miliónmi libier. Je obrovská škoda, že sa tento dokument nesústredil aj na vinu všetkých týchto krajín a inštitúcií na Západe, ktoré sú tým pádom tiež zodpovedné za vyššie popisované hrôzy.
Výmena jednej propagandy za druhú?
Človeka znepokojí, keď počuje, ako Nanfu, ktorá teraz žije v USA, na záver dokumentu konštatuje: "Zarazila ma irónia, že som sa presťahovala z krajiny, v ktorej nútia ženy k potratu, do krajiny, kde je právo na potrat vymedzené. Na povrchu možno vyzerajú ako protiklady, no obidve situácie sú o tom istom - odobrať ženám možnosť rozhodovať o vlastnom tele."
Porovnávať týchto desivých 80 minút, nabitých potratmi v deviatom mesiaci, pohodenými bábätkami na skládkach odpadov, zviazanými ženami, ktoré niekto násilím sterilizuje a obrazom plačúceho otca, ktorý je nútený ´odložiť´ svoje bábätko, pretože jeho (otcova) vlastná matka hrozí, že ho zabije, so zákonmi, ktorých zámerom je chrániť nenarodené deti v Amerike je prinajlepšom ignorovaním a prinajhoršom hrubou urážkou. Nanfu hovorí veľmi otvorene o tom, že sa ako dieťa tiež nechala vtiahnuť do propagandy komunistickej vlády; je však veľká škoda, že si neuvedomuje, že v súčasnosti je pod vplyvom inej ideológie.