“Columbus noster est!” "Krištof Kolumbus je náš!" - slová pápeža Leva XIII z jeho encykliky Quarto Abeunte Saeculo, ktorú vydal v júli 1892 ako pripomenutie 400-tého výročia objavenia Ameriky, nám znejú ako vzdialená ozvena v dnešných časoch obrazoboreckého ošiaľu v USA, kde medziiným zničili aj sochu známeho talianskeho moreplavca.
Lev XIII vo svojej encyklike uvádza, že hrdinský čin Krištofa Kolumba je "vo svojej podstate najveľkolepejším, aký kedy za celé veky dosiahol človek; a jemu, ktorý to dosiahol, sa môže veľkorysosťou zmýšľania a srdca vyrovnať len málokto v histórii celého ľudstva. Vďaka jeho namáhavému úsiliu sa z neprebádaných hlbín oceánu vynoril nový svet; stovky tisícov smrteľníkov boli zo stavu slepoty vyzdvihnuté na spoločnú úroveň ľudskej rasy, kultivované od divokosti k jemnosti a ľudskosti; a predovšetkým vďaka získaniu požehnania Ježiša Krista, boli povolaní zo zániku k večnému životu ... Pretože Kolumbus je náš; keďže sa len málo pozornosti venovalo špecifickému zmyslu jeho plánu pri skúmaní mare tenebrosum, ako aj spôsobu, akým sa usiloval svoj plán uskutočniť, je však nepochybné, že jeho najsilnejším motívom bola katolícka viera a práve preto celá ľudská rasa Cirkvi dlhuje veľmi veľa ... Je známe, že tento pohľad a cieľ, ktorým bolo nájsť spôsob, akým šíriť evanjelium v ďalekých krajinách a za morom, ovládol jeho myseľ nadovšetko ... Spolu s prírodovedou študoval Kolumbus určite aj náboženstvo, pretože jeho zmýšľanie vyvieralo z hĺbky katolíckej viery. Z dávnovekých materiálov a z hodín astronómie sa dozvedel, že kdesi, smerom na západ, leží veľká zem; kdesi za hranicami známeho sveta; zem, ktorú ešte neobjavil žiadny človek. Kolumbus v duchu videl veľké zástupy, žijúce v hroznej temnote, ktoré sú nútené podrobiť sa obradom zla a poverčivému uctievaniu bezduchých modiel. Je zlé žiť v barbarskom štáte s primitívnymi spôsobmi; no oveľa horšie je, keď nepoznáte Toho, kto je najvyšší a žijete v ľahostajnosti voči jedinému a pravému Bohu. V zmysle tohto poznania sa preto Kolumbus v prvom rade usiloval o šírenie kresťanstva a dobier kresťanskej milosrdnej lásky smerom na západ, čo v hojnom množstve dokazuje aj história celého jeho podujatia."
Krištof Kolumbus preto patrí Cirkvi a každá urážka voči nemu je namierená aj voči Cirkvi, ktorej povinnosťou je brániť jeho pamiatku. Tento názor inšpiroval aj grófa Antoine-François-Félix Roselly de Lorguesa (1805-1898), ktorý zasvätil svoj život príprave kauzy kanonizácie Krištofa Kolumba. Povzbudený Piom IX publikuje v roku 1856 v Paríži Roselly de Lorgues dvojzväzkové dielo pod názvom: Cristophe Colomb. Histoire de sa vie et de ses voyages; d’après des documents authentiques tirés d’Espagne et d’Italie, ktoré dosiahlo celosvetový úspech. Autor vo svojej knihe po prvýkrát predkladá tézu kanonizácie "Admirála oceánu". Neskôr píše: "... bol Božím veľvyslancom pre národy, o ktorých staroveký svet nevedel" a "prirodzeným legátom Svätej stolice na nových územiach". (Della vita di Cristoforo Colombo e delle ragioni per chiederne la beatificazione, tr. it., per Ranieri Guasti, Prato 1876, p. 83)
Podľa podkladov francúzskeho grófa sa zhromaždilo veľa petícií za otvorenie kauzy kanonizácie, o ktoré Pia IX v júli 1866 ako prvý požiadal kard. Ferdinand Donnet, arcibiskup Bordeaux a následne v máji 1867 aj msgr. Andrea Charvaz, arcibiskup Janova. V roku 1870 doručili Piovi IX novú petíciu aj otcovia Prvého Vatikánskeho koncilu, avšak v dôsledku prerušenia prác a následnej smrti Pia IX sa celá túto iniciatíva zastavila. V roku 1878 abp. Rocco Cocchia, vikár a apoštolský delegát v Santa Domingu, Haiti a Venezuele, interpretoval nález Kolumbových pozostatkov v katedrále San Dominga ako znamenie a Admirála označil za muža, povolaného Božou prozreteľnosťou k uskutočneniu najväčšieho diela modernej doby. Arcibiskup poznamenal, že pôvodnou "vznešenou myšlienkou" Kolumba bolo oslobodenie Božieho hrobu a že vždy sa považoval za ´veľmi zbožného muža´, ktorý pre vieru hrdinsky čelil mnohým utrpeniam a prenasledovaniu, pričom sa celý život pohyboval medzi dvoma pólmi - bolesťou a milosťou.
V januári 1893 sa k žiadosti o kanonizáciu pridalo 904 prelátov, medzi ktorými bolo 264 talianskych, 96 francúzskych, 64 španielskych, 27 z USA, 19 mexických a 7 portugalských biskupov, ako aj biskupov a arcibiskupov z iných častí sveta, spomedzi ktorých bolo 42 kardinálov. Taliansky učenec Alfonso Marini Dettina venoval tejto téme svoju štúdiu Suppliche per la canonizzazione di Cristoforo Colombo, in in C.e.s.c.o.m, Atti del II Congresso Colombiano, Torino 2006, pp. 659-672).
Jestvujú ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že v Kolumbovom živote existovali aj temné aspekty, napríklad nelegitimita jeho druhého manželstva, avšak v roku 1938 vydal generálny postulátor františkánskeho rádu, páter Maria Paolini, knihu s názvom ´Krištof Kolumbus a jeho morálny život´, v ktorej predkladá 12 argumentov, dokazujúcich legitímnosť jeho druhého zväzku s Beatrice Enriquez of Cordoba. Kardinál Eugenio Pacelli, štátny sekretár, sa v liste autorovi, ktorý mu poslal v septembri 1938, vyjadril o nadšení pápeža Pia XI z "diela, ktoré vrhá žiarivý lúč svetla na postavu objaviteľa Nového sveta, ktorého význam v histórii Cirkvi nie je o nič menší, než vo svetských dejinách".
Ďalšiu žiadosť o Kolumbovo blahorečenie poslali Piovi XII v roku 1941 americkí biskupi. Všetky žiadosti o kanonizáciu Admirála sa zhodovali v jednom - žiadali pontifika, aby vzhľadom na výnimočnosť tohto muža´preskočil´ bežne zaužívaný proces, aby prihliadol na pečať Božej prozreteľnosti na jeho diele a na mimoriadne zaobchádzanie, akého sa mu dostalo za života od Svätej stolice. Ani Pius XII, ani františkánsky rád však v tejto kauze už ďalej nepokročili a po Druhom Vatikánskom koncile začali sa aj v katolíckom svete šíriť znevažujúce kampane, ktoré dosiahli vrchol v roku 1992, na 500-té výročie objavenia Ameriky, počas ktorého bol Kolumbus označený za chamtivého, krvilačného a kolonialistického dobyvateľa. Prešlo 30 rokov a dnes v USA vedie ´ekologické´ ultraľavičiarske krídlo násilnícke demonštrácie, pri ktorých sa rúcajú sochy Krištofa Kolumba, oddeľujú im hlavy a znetvorujú tvár. V posledných rokoch sa v mnohých amerických štátoch rozhodli, že Deň Krištofa Kolumba, 12. október, ktorý sa slávi ako deň príchodu talianskeho moreplavca, zmenia na ´Deň pôvodného obyvateľstva´. A pápež František, namiesto toho, aby opäť zvolal "Kolumbus patrí Cirkvi", schvaľuje tento vývoj udalostí, v rámci ktorého Kolumba obviňujú z toho, že začal éru genocídy a otroctva amerického národa. Kolumba a ostatných dobyvateľov obviňujú z genocídy z dôvodu demografického kolapsu, ktorý u pôvodného obyvateľstva začal v 16. storočí. Historik Marco Tangheroni (1946-2004) však v tejto súvislosti správne vysvetlil, že o genocíde hovoríme vtedy, ak niekto chce zámerne vyhubiť celý národ, ako napríklad kulakov v Sovietskom Rusku, Židov v nacistickom Nemecku, či obyvateľov departmentu Vendée počas Francúzskej revolúcie, pričom v prípade americkej populácie došlo k demografickej katastrofe kvôli nákazlivým chorobám, ktoré so sebou priniesli Európania a nie z dôvodu zámerného vyhladenia (Cristianità, Modernità Rivoluzione, Sugarco, Milano 2009, pp. 125-126). V dokumentoch španielskych lekárov, ktorí prišli do Ameriky čítame ako popisujú svoje prekvapenie a bezmocnosť keď sa zoči-voči stretli s epidémiou u pôvodného obyvateľstva, ktorá sa prejavovala novou a absolútne neznámou formou. Ani dnes, ani v 16. storočí sa epidémie nepoužívajú ako biologické zbrane na odstránenie pôvodného obyvateľstva a Kolumbus nie je symbolom nespravodlivosti, ale vykonávateľom hrdinského činu, ktorý vo svojej Historia General de las Indias (1552) nazval Francisco Lopez de Gomara "najveľkolepejším skutkom od stvorenia sveta, odhliadnuc od Vtelenia a Smrti Toho, ktorý ho stvoril" («la mayor cosa después de la creación del mundo, sacando la Encarnación y muerte del que lo crió». Edizione Biblioteca Ayacucho, Caracas 1979, p. 7).