Kedy sa zo Dňa Pánovho stala nedeľa iba hodinkou pre Pána? Možno vtedy, keď sa v mojom živote vyskytlo niečo zaujímavejšie a dôležitejšie? Dovolím si povedať, že toto platí pre prevažnú väčšinu rímskych katolíkov či už v USA, Kanade alebo Európe.
Z čias môjho detstva sa pamätám, že jediné, čo bolo v nedeľu otvorené, boli kostoly a nemocnice (možno ešte aj niečo iné). Jediní ľudia, ktorí museli vtedy pracovať boli na pohotovosti, polícia a kňazi. Nepamätám si, že by v nedeľu prebiehali nejaké športové súťaže (neprofesionálne), ani plánovaná prax. Avšak tým, že sa Boh a Cirkev stali v našej kultúre menej dôležitými, priamo úmerne utrpel aj deň odpočinku. Okrem obchodov s potrebami pre hobby a reťazcov rýchleho občerstvenia je zjavne otvorené aj všetko ostatné, športové podujatia sú na programe už od nedeľného rána a nedeľa sa tak stáva rovnako všedným a uponáhľaným dňom ako zvyšok týždňa, čo určite neprispieva k dobrému pocitu väčšiny ľudí. Veru vôbec. Od Boha očakávame, že nás bude chrániť od každej pohromy, že nám dá všetko čo potrebujeme a chceme, že potrestá našich nepriateľov alebo ich za všetko čo nám spôsobili nejako zahanbí. Neviem ako vy, ale ja medzi takých ľudí patrím!
Strata zmyslu Pánovho dňa je len ďalším znakom toho, že vo svojom zmýšľaní prechádzame z pozície Pánových služobníkov do pozície Pánových šéfov a Deň Pána sa pre nás stáva čoraz väčšou prekážkou na našej širokej a pohodlnej diaľnici do pekla. Nemáme len ďalšiu hodinu dejepisu, počas ktorej v modelovej situácii odsunieme Boha nabok pre vlastné riziko. Boh totiž naše rozhodnutie odsunúť Ho nabok plne rešpektuje. Nie je predsa žiadnym poskokom. Miluje nás, no nie je blázon.
Nečudujme sa, že keď život s Kristom zredukujeme iba na deň s Kristom a potom iba na hodinu s Kristom ... bude sa nám o chvíľu zdať aj tá hodina príliš veľa. Stále máme tú drzosť naznačovať Bohu, ktorého aj tak celý život ignorujeme, že je nám milšia vyhliadka na zatratenie, než nebo, ktoré nám otvára ... pretože viete, ak je Boh, tak je predsa tým obetným baránkom, ktorý mi aj tak dovolí vojsť do neba ... takže tak, ako Ho ignorujem v nebi, tak Ho ignorujem aj na zemi a tých istých bôžikov, ktorých si uctievam na zemi, si môžem potom uctievať aj v nebi. Som si istý, že Bohu bude moja modloslužba v jeho dome len vyhovovať a že bude šťastný ... alebo že by nie?!
Obráťme sa, kým nie je príliš neskoro!