Nezabudnuteľný John Fisher začal študovať na Cambridge ako 14-ročný, za kňaza bol vysvätený v roku 1491 ako 22-ročný, o desať rokov neskôr sa stal zástupcom rektora a v roku 1504 rektorom svojej milovanej univerzity. V tom istom roku bol menovaný biskupom oblasti Rochester. Bol spovedníkom matky kráľa Henricha VII, a zrejme aj vychovávateľom princa, budúceho Henricha VIII, ktorý nariadil jeho popravu.
Keď si Henrich VIII zmyslel, že už viac nechce žiť v manželstve so svojou prvou manželkou, Katarínou Aragónskou, prebiehalo súdne pojednávanie na tzv. Legatine Court (pojednávanie o poručníctve). Biskup Fisher tam vystupoval ako poradca kráľovnej. Katarína trvala na svojom - celý prípad bol predsa jasný, jednoduchý, mal hlavu a pätu a zároveň bol dojemný. Porodila Henrichovi deti, vrátane 3 synov, ktorí však zomreli; prehlásila, že v čase vstupu do manželstva bola "pannou, ktorej sa muž ešte nedotkol". Napokon Henrichovi pripomenula, že pápež vydal bulu (listina s pečaťou, vydávaná v dôležitých veciach; pozn. prekl.), potvrdzujúcu platnosť jej manželstva.
Aj zhromaždenie biskupov sa dalo zastrašiť kráľom. Tak či onak, podvod bol na svete. Kráľ Henrich VIII vyhlásil, že biskupi jednomyseľne stoja v tomto prípade na jeho strane a aj Canterburský arcibiskup dosvedčil, že "všetci moji bratia tu prítomní tvrdia to isté". Jeho reč však prerušil biskup Fisher, ktorý s rozhodnosťou povedal: "Ja s tým nesúhlasím, pane. Môj súhlas k tomuto nemáte." Podpísal si tým rozsudok smrti. Kráľ sa snažil Fishera otráviť, no zabudol, že Fisher bol veľkým askétom. Nezjedol nič, zato jeho sluha, ktorý vyjedal po svojom pánovi, zomrel. Fisher sa spolu so svojím v duchu spriazneným priateľom Thomasom Moreom (Tomáš Morus) rozhodli zachovať občiansku úctu voči kráľovi, aj keď odmietli prisahať vernosť Henrichovi ako najvyššej hlave anglikánskej cirkvi. Zákon o následníctve zanikol s vyškrtnutím Ríma, ktorý predstavoval autoritu pre kňazov a cirkvi; Henrich si zároveň vyžadoval aj úplnú oddanosť veriacich. S dlhou, významnou kariérou v oblasti práva, diplomacie a potláčania heretikov sa Thomas More vypracoval až na lorda kancelára. Keďže bol dlhoročným blízkym Henrichovým priateľom, mohol si dovoliť povedať, že "ak mu (Henrichovi) moja hlava pomôže vyhrať zámok vo Francúzsku, nemal by otáľať".
O Thomasovi Moreovi existuje veľa legiend, no menej pozornosti sa už venuje Fisherovi. A predsa aj príbehy z jeho života dokazujú toľko odvahy a presvedčenia, že sa smelo môžu priradiť k tým Moreovým. Veľmi hlboko prežívali svoju vieru a už len toto samé o sebe vysvetľuje, prečo obaja dokázali čeliť smrti so zdvihnutou hlavou - a stať sa svätými. V súčasnosti vyšla o nich nová kniha od Roberta Conrada pod názvom John Fisher and Thomas More: Keeping Their Souls While Losing Their Heads (Zachránili si dušu, aj keď stratili hlavu; voľný preklad).
Thomas More povedal porote, ktorá ho odsúdila, že dúfa, že sa "aj napriek tomuto všetkému raz všetci šťastlivo zídu v nebi a budú spoločne prežívať svoju spásu". Pobozkal svojho kata a povedal mu: "Ty mi v tento deň dávaš oveľa viac, než by mi kedy mohol dať iný smrteľník". John Fisher sa na popravu pripravoval pokojne, obliekol si svoje najlepšie šaty a svojmu sluhovi povedal, že toto je jeho svadobný deň a preto si zasluhuje, aby sa "na túto slávnosť patrične obliekol".
Kniha ponúka dramatickú zmes práva a teológie, ako aj pohľad bývalého federálneho prokurátora, teraz hlavného federálneho sudcu Severnej Karolíny. Prináša však aj uhol pohľadu seriózneho katolíka, ktorý s plnou vážnosťou pristupuje k viere týchto mužov, vďaka ktorej ich nepremohol strach zo smrti. Pri súdnom procese vyhlásili, že podľa ich "vedomia a svedomia" chýba dôkaz o dostatočne veľkom "zlom úmysle", ktorý je nevyhnutný pre status trestného činu. To im samozrejme nepomohlo a preto nasledoval ďalší krok - odmietnutie prísahy, ktorou by vlastne pomáhali "zatajiť zločin". K najznámejšiemu popisu faktov o Moreovi sa dostávame prostredníctvom divadelnej hry Roberta Bolta, ktorá bola aj sfilmovaná, s názvom A Man for All Seasons (Muž do každého počasia; voľný preklad). Ako však poukazuje aj Gunnar Gundersen, Bolt údajne pripisuje Moreovi "klišé" dnešnej doby. Bolt však oponuje, že čo sa týka Morea, tak nešlo o to, že týmto argumentom "on verí", ale že " im verí on". Znamená to asi toľko, že Bolt chcel dokázať, že hlavným princípom Morea bolo žiť v súlade a v pokoji sám so sebou. Takéto tvrdenie je v príkrom rozpore s učením Jána Pavla II o "svedomí" ako o takom, ktoré je nasmerované na objektívnu sadu morálnych noriem, existujúcich mimo nás. No ako dokazuje aj Robert Conrad, je práve toto jediná charakteristika Morea, ktorá dáva zmysel.
Podľa Bolta chcel More "vlastniť seba samého"; bol akýmsi "hrdinom sebectva". Podľa Jána Pavla II však takáto cesta vedie k "subjektivistickému" chápaniu, pričom sa "stráca neodvratná pravda". Conrad však správne zachytil podstatu celej veci, keď napísal:
"(More a Fisher) ... neboli zaslepenými stúpencami svojvôle, ale služobníkmi jediného a pravého Boha, ktorý sa nám prihovára skrze svoje Slovo a svoju Cirkev. Obaja boli obvinení z toho, že povedali: "Boh je pravda a Jeho Cirkev je inštitúciou, ktorá hlása pravdu"."
A práve toto je podľa Conrada "odkaz do ´každého počasia´" a scenár "pre budúce, ešte nenarodené, generácie".