Stretli ste sa niekedy v Cirkvi s niekým, kto povedal, že nezáleží na tom, akému náboženstvu veríte, alebo že pravda je subjektívna? Ak áno, pravdepodobne ste sa stretli s modernistom.
Čo je to modernizmus?
Modernizmus – podľa pápeža svätého Pia X. syntéza všetkých heréz – vo svojej podstate je ťažké ju definovať, pretože nemá oficiálne krédo či vyznanie viery. Modernizmus má však niekoľko základných zložiek, z ktorých niektoré sú nasledovné:
1. Všetky náboženstvá sú si rovné. Pre modernistov je jedno, či ste katolík, moslim, hinduista; dôležité je len to, že človek je nejakým spôsobom náboženský, pretože všetky náboženské cesty vedú k Bohu. To je samozrejme v rozpore s Ježišom Kristom, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6).
Je to tiež v rozpore s tým, čo učí katolícka Cirkev v Katechizme: „Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že katolícku Cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať“ (846).
2. Náboženstvo nie je o dogmách, ale o sentimentalite a pocitoch. Pre modernistov je náboženstvo v podstate o tom, čo vám dáva dobrý pocit; ak vám kresťanstvo alebo akékoľvek iné náboženstvo dáva dobrý pocit a väčší kontakt s božstvom, potom je pre vás pravé. Inými slovami, náboženstvo sa neskladá z vierouky alebo objektívnej pravdy, ale z pocitov. Ako sme videli vo vyššie uvedenom citáte z Evanjelia podľa Jána (14,6), pravda nie je subjektívna, ale nachádza sa len v Ježišovi a jeho Cirkvi.
3. Historický Ježiš nemusí byť nevyhnutne Ježišom z evanjelií. To znamená, že podľa modernistov Sv. písmo nie je nevyhnutne spoľahlivé z historického hľadiska. Modernista by napríklad povedal, že Ježiš nemusel skutočne vstať z mŕtvych. Podľa tohto názoru bolo zmŕtvychvstanie spomínané vo Sv. písme v podstate spôsobom, ktorý si zvolili apoštoli na sprostredkovanie viery, že Ježiš po svojom ukrižovaní naďalej žije v našich srdciach. To je v úplnom rozpore so svätým Pavlom, ktorý povedal: „A ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je vaša viera, lebo ste ešte vo svojich hriechoch“ (1Kor 15,17).
4. Učenie sa vyvíja. Modernista hovorí, že v predchádzajúcich storočiach boli dogmy viery, napríklad dogma o Trojici, pravdivé, ale keďže dogma sa vyvíja, dnes už nemusí byť pravdivá. Podľa modernistu sa dogma vyvíja podľa toho, čo vyhovuje potrebám súčasnej kultúry. To tvrdenie je v protiklade so skutočnosťou, že dogmy viery sú zjavené Bohom a Boh si nemôže protirečiť.
5. Ortodoxná terminológia je zachovaná, ale definície pojmov sa menia. Modernisti používajú slová ako „Boh“, „vzkriesenie“, „Trojica“ a „spása“, ale to, čo pod týmito pojmami rozumejú, má máločo spoločné s tým, čo tieto pojmy tradične znamenali v dejinách Cirkvi. Z tohto dôvodu sa modernisti môžu javiť ako ortodoxní, ale človek nakoniec odhalí ich pravú podstatu, keď sa hlbšie zahĺbi do významu terminológie, ktorú používajú. Tento prístup k dogmám odsúdil I. vatikánsky koncil: „Preto sa má vždy zachovávať aj ten zmysel posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nikdy sa nesmie upustiť od tohto zmyslu pod zámienkou alebo v mene hlbšieho pochopenia“ (O viere a rozume, 14).
Pramene modernizmu
1. Protestantská revolúcia. Pre protestantov jednotlivec odmieta Magistérium ustanovené Kristom a nahrádza ho jednotlivcom. Vzhľadom na tento názor bolo len otázkou času, kedy bude jednotlivec povýšený do pozície, aby sám interpretoval a definoval všetky otázky viery a morálky.
2. Osvietenstvo. Osvietenstvo odmietlo všetko Božie zjavenie a vyzdvihlo schopnosť človeka samotným rozumom určiť, čo je pravdivé vo veciach viery a morálky. To nakoniec viedlo k modernistickému názoru, že človek, a nie Boh alebo Magistérium, určuje, čo je pravda.
3. Teológovia zo začiatku 20. storočia. Modernizmus spopularizovali najmä teológovia zo začiatku 20. storočia, ako napríklad Alfred Loisy a George Tyrrell a ďalší. Títo muži boli nakoniec exkomunikovaní za svoje hlásenie sa k modernizmu.
Modernizmus v Cirkvi dnes
1. Modernizmus v liturgii. Modernisti nepovažujú liturgiu Cirkvi za primárny spôsob uctievania Boha. Namiesto toho ju považujú za príležitosť, aby sa ľudia spolu zišli za iným účelom, než je uctievanie Boha. Preto si myslia, že liturgia by nemala byť primárne o tom, čo chce Boh, ale o tom, čo sa páči modernému človeku. Pre modernistov je liturgia predovšetkým o sentimentalite a nie o uctievaní Boha.
2. Modernizmus v dogmatike. Ďalším rozšíreným príkladom modernizmu v Cirkvi je dnes „hermeneutika diskontinuity“. Ide o názor, ktorý považuje všetko pred II. vatikánskym koncilom za zastarané. Inými slovami, keďže doktrína sa pre modernistov vyvíja, veci, ktoré boli pravdivé pred II. vatikánskym koncilom, pre Cirkev po II. vatikánskom koncile už nemusia nevyhnutne platiť. Pre modernistu bola po II. vatikánskom koncile vytvorená nová Cirkev a táto Cirkev má nové pravdy, ktoré nemusia byť nevyhnutne rovnaké ako tie pred II. vatikánskym koncilom.
3. Modernizmus v štúdiu Sv. písma. Modernizmus nakazil Cirkev v štúdiu Sv. písma tým, čo sa nazýva vyššia kritika. Vyššia kritika je prístup k Sv. písmu, ktorý často spochybňuje historicitu udalostí spomínaných vo Sv. písme. Nedávnym príkladom herézy modernizmu v štúdiu Sv. písma je kardinál Kasper, ktorý otvorene popiera historicitu Kristových zázrakov (viac tu).
Cirkev oficiálne odsúdila modernizmus v nasledujúcich dokumentoch:
1. Lamentabili Sane, pápež svätý Pius X. (1907)
2. Pascendi Dominici Gregis, pápež svätý Pius X. (1907)