Vatikán, 6. februára 2022
Drahé sestry a bratia!
V nadväznosti na prezentáciu správy o zneužívaní v Mníchovskej a Freisingskej arcidiecéze 20. januára 2022 by som vám všetkým chcel adresovať osobné posolstvo. Hoci som mohol slúžiť ako arcibiskup Mníchova a Freisingu o niečo menej ako päť rokov, stále cítim hlbokú príslušnosť k Mníchovskej arcidiecéze ako k svojej domovine.
V prvom rade by som chcel vyjadriť úprimné poďakovanie. V týchto dňoch spytovania svedomia a premýšľania som zažil toľko povzbudenia, toľko priateľstva a toľko prejavov dôvery, koľko by som si ani nevedel predstaviť. Osobitne by som chcel poďakovať malej skupine priateľov, ktorí nezištne vypracovali môj 82-stranový spis pre mníchovskú advokátsku kanceláriu, ktorý by som sám nedokázal napísať. Okrem odpovedí na otázky, ktoré mi položila právnická firma, prečítali a analyzovali takmer 8 000 strán dokumentov v digitálnom formáte. Títo spolupracovníci mi potom pomohli aj pri štúdiu a analýze znaleckého posudku, ktorý mal takmer 2 000 strán. Výsledok bude zverejnený po mojom liste.
Pri nesmiernej úlohe týchto dní – príprave stanoviska – došlo k nedopatreniu, ktoré sa týkalo mojej účasti na zasadnutí ordinariátu 15. januára 1980. Táto chyba, ktorá sa bohužiaľ vyskytla, nebola úmyselná a dúfam, že je ospravedlniteľná. Preto som zariadil, aby to arcibiskup Gänswein oznámil vo svojom tlačovom vyhlásení z 24. januára 2022. V žiadnom prípade to neznižuje starostlivosť a obetavosť, ktoré boli a sú pre týchto priateľov samozrejmosťou. Bol som hlboko šokovaný, že sa toto nedopatrenie využilo na spochybnenie mojej pravdivosti, a dokonca na to, aby ma predstavili ako klamára. O to viac ma dojali mnohé prejavy dôvery, vrelé svedectvá a dojímavé listy povzbudenia, ktoré som dostal od mnohých ľudí. Som obzvlášť vďačný za dôveru, podporu a modlitby, ktoré mi osobne vyjadril pápež František. Nakoniec by som sa chcel poďakovať malej rodine v kláštore Mater Ecclesiae, ktorej spoločenstvo života v dobrých i ťažkých časoch mi dáva vnútornú pevnosť, ktorá ma udržiava.
Po slovách vďaky musia teraz nasledovať aj slová vyznania. Čoraz silnejšie ma zaráža, že Cirkev deň čo deň kladie na začiatok slávenia svätej omše –, v ktorej nám Pán dáva svoje slovo a seba samého – vyznanie našich vín a prosbu o odpustenie. Modlíme sa verejne k živému Bohu, aby nám odpustil našu vinu, našu preveľkú vinu. Je jasné, že slovo „preveľký“ sa nevzťahuje na každý deň, na každý jeden deň. Ale každý deň sa ma pýta, či by som dnes nemal hovoriť aj o najväčšej vine. A útešným spôsobom mi hovorí, že bez ohľadu na to, aká veľká je dnes moja vina, Pán mi odpustí, ak sa úprimne nechám preskúmať Ním a som skutočne ochotný zmeniť sa.
Pri všetkých mojich stretnutiach, najmä počas mnohých apoštolských ciest, s obeťami sexuálneho zneužívania kňazmi som sa pozeral do očí dôsledkom veľmi veľkej viny a naučil som sa chápať, že do tejto veľmi veľkej viny sme vtiahnutí aj my sami, keď ju zanedbávame alebo keď jej nečelíme s potrebným rozhodnutím a zodpovednosťou, čo sa príliš často stávalo a stáva. Tak ako na týchto stretnutiach, aj teraz môžem všetkým obetiam sexuálneho zneužívania vyjadriť len hlbokú hanbu, veľký zármutok a úprimnú prosbu o odpustenie. V katolíckej Cirkvi som mal veľkú zodpovednosť. O to väčší je môj zármutok nad zneužitím a chybami, ku ktorým došlo počas môjho mandátu na daných miestach. Každý jeden prípad sexuálneho zneužívania je hrozný a nenapraviteľný. S obeťami sexuálneho zneužívania hlboko súcitím a ľutujem každý jeden prípad.
Čoraz viac chápem hrôzu a strach, ktoré Kristus prežíval na Olivovej hore, keď videl všetky tie hrozné veci, ktoré bude musieť vnútorne prekonať. To, že učeníci v tej chvíli spali, je, žiaľ, situácia, ktorá sa opakuje aj dnes a pre ktorú sa cítim byť tiež vyzvaný. A tak mi neostáva nič iné, len sa modliť k Pánovi a prosiť všetkých anjelov, svätých a vás, drahí bratia a sestry, aby ste sa za mňa modlili k Pánovi, nášmu Bohu.
Čoskoro budem stáť pred najvyšším sudcom svojho života. Aj keď pri pohľade na svoj dlhý život môžem mať veľa dôvodov na strach a hrôzu, predsa som šťastný, pretože pevne verím, že Pán je nielen spravodlivý sudca, ale aj priateľ a brat, ktorý už sám trpel mojimi nedostatkami, a preto je ako sudca aj mojím obhajcom (Paraklétom). Vzhľadom na súdnu hodinu mi je jasné, aká milosť je byť kresťanom. Byť kresťanom mi dáva poznanie a ešte viac priateľstvo so sudcom môjho života a umožňuje mi s dôverou prejsť temnou bránou smrti. V tejto súvislosti si neustále pripomínam, čo hovorí Ján na začiatku Zjavenia: vidí Syna človeka v celej jeho veľkosti a padá mu k nohám ako mŕtvy. On však na neho položí svoju pravicu a povie: „Neboj sa! Som to ja…“ (porov. Zj 1,12–17).
Drahí priatelia, s týmito pocitmi vám všetkým žehnám.
Benedikt XVI.
***
Uverejnený text v slovenskom jazyku vyšiel pôvodne na portáli otca Ľ. Urbančoka