O sile a účinkoch relikvií, o tom, ako sa prejavujú, kto a akým spôsobom ich môže získať, hovorí dekan v Hlohovci Jozef Schwarz.
Vo farskom Kostole svätého Michala archanjela v Hlohovci každý mesiac slávite sväté omše ku cti šiestich slovenských svätých a blahoslavených. Prečo ste sa rozhodli práve pre týchto?
Krátko pred vypuknutím epidémie sme mali možnosť dostať z biskupského úradu v Trnave relikvie troch košických mučeníkov, ktorí pôsobili v tomto kraji. Ich telá boli uložené najskôr v krypte uršulínok v Trnave, potom ich preniesli do oratória kaplnky v kláštore. Neskôr sme žiadali relikvie mučeníkov komunistického režimu blahoslavenej Zdenky Schelingovej a blahoslaveného Titusa Zemana, ktorí tiež pôsobili v Trnave.
Títo piati mučeníci majú priamy súvis s Trnavou. Keďže aj Hlohovec patrí do Trnavskej arcidiecézy, pokladáme ich za „svoju rodinu“, ktorú si ctíme, vážime. Veríme, že i v prosbách sme si bližší. Spontánne sme potom žiadali aj o relikviu blahoslavenej Anky Kolesárovej, ktorá tiež volila radšej smrť ako zradu Boha, čím sa pridala k našim slovenským mučeníkom a orodovníkom.
„Slovenská svätosť“ je to, čo dnes potrebujeme. Myslíte si, že aj v nebi platí, že Slovák lepšie rozumie Slovákovi?
Ide o skutočnosti, ktoré sú zapísané hlboko v histórii slovenského národa zasahujúcej naše korene. Z tohto dôvodu ich môžeme vnímať ako svoju rodinu, ktorá nám je najbližšie. Kto žije v súdržnej rodine, vie oceniť pomoc blízkych. Napriek tomu, že košickí mučeníci neboli rodení Slováci, na Slovensku vydali hrdinské svedectvo viery, a tak ich považujeme za svojich.
Keď sme duchovne spojení so svätcami, s ktorými nás spája slovenská história a korene, určite stoja pri nás a pomáhajú nám, orodujú za nás a môžeme sa spoľahnúť na ich pomoc. A práve to, že sú „naši“, vnímame ako veľkú pridanú hodnotu.
Väčšinou zvykneme fandiť „našim“ aj pri rôznych športových súťažiach. Môžeme si byť istí, že aj títo naši slovenskí orodovníci v nebi fandia nám.
Uvedenie Jozefa Schwarza za farára a dekana v Hlohovci. Foto: osobný archív J. Sch.
Blahoslavená Zdenka, Titus, Anka boli a istým spôsobom stále sú naši súčasníci. Je ich svätosť pre nás i dnes „nákazlivá“?
Áno, o to ide. Vydali svedectvo o svätosti v súčasnej dobe. Prostredníctvom spomenutých pobožností chceme dostať do povedomia ľudí práve tento fakt – svätosť je blízka a je na dosah každému jednému z nás.
Nejde o niečo imaginárne alebo o niečo, čo zostalo kdesi medzi stenami v stredovekých kláštoroch či na stránkach historických kníh. Cez ich relikvie a príhovory môžeme doslova hmatateľne vnímať súčasné volanie k svätosti.
Vyprosujete u jednotlivých svätcov nejaké špeciálne milosti?
Všetci majú spoločnú jednu črtu – boli mučeníci pre vieru. Vychádzame z toho, že vedia mať súcit s trpiacimi, zvlášť s tými, ktorí akýmkoľvek spôsobom trpia pre vieru.
Okrem individuálnych prosieb ich spoločne prosíme o príhovor u Boha, aby trpiaci dostali silu a vytrvalosť niesť svoj kríž a odvážne, bez strachu vyznávali svoju vieru v Krista. A tiež sa odvolávame na ich patronát.
Koho patrónom sú títo svätci?
Na svätých košických mučeníkov si spomíname 7. septembra. Sú spolupatrónmi Košickej arcidiecézy a slovenskí jezuiti ich uznávajú ako patrónov svojej viceprovincie. Spôsob ich uctievania je vystihnutý v litániách – svätý Marek, ktorý so vzdychom „Ježiš, Mária!“ sväto skonal, svätý Melichar, ktorý sa musel dívať na vražedné mučenie spolubratov, svätý Štefan, ktorý prosil o ušetrenie Najsvätejšej sviatosti i predmetov zasvätených službe Bohu.
Blahoslavená Zdenka Schelingová zomrela 31. júla. V tento deň si na ňu osobitne spomíname. Je patrónkou sociálnych pracovníkov a kňazov a veľkou pomocníčkou pri probléme odpustenia. Ihneď odpustila komunistom, ktorí ju beštiálne mučili. Keďže má s tým bohaté skúsenosti, je kompetentná v tomto probléme pomáhať, duchovne sprevádzať a doviesť k odpusteniu.
Na blahoslaveného Titusa Zemana si spomíname 8. januára. Je patrónom duchovných povolaní a tiež pomocníkom pri pastorácii, zvlášť v horlivosti a vytrvalosti v kňazskej službe. Je pre nás kňazov vzorom vytrvalosti v dobrom až do konca a príkladom toho, ako svedectvom života privádzať mladých ľudí ku kňazstvu.
Blahoslavená Anka Kolesárová má spomienku 20. novembra. Je mučeníčka čistoty, patrónka snúbencov, zaľúbených a tých, ktorí sa čisto pripravujú na sviatosť manželstva. S Máriou Goretti a Dominikom Sáviom má spoločné motto: „Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“
Ak ľudia získajú milosti, o ktoré týchto orodovníkov prosili, majú o tom hovoriť?
Na príhovor týchto svätých ľudia môžu zažiť veľa zázrakov, fyzických i psychických alebo duchovných uzdravení. No ak o nich nesvedčia, nikto nebude vedieť o zázračnej Božej moci. Preto je potrebné, aby sa delili so skúsenosťami, zážitkami a osobnými zázrakmi, ktoré získali na príhovor konkrétneho svätca.
Ak prosíme o pomoc niekoho, kto je v procese blahorečenia a skutočne nám pomôže, takéto svedectvo môže mať veľkú váhu. Tím odborníkov, lekárov (i neveriacich) vedecky skúma príčinu nejakého javu, ktorý človek zažil na príhovor svätca. Ak rozumové fakty argumenty nemajú, ide o nadprirodzený zásah – zázrak.
Všetky tieto svedectvá zbierajú postulátori blahorečení a svätorečení, ktorí ich následne skúmajú. Ak sa preukážu ako pravdivé, môže to veľmi pomôcť v procese blahorečenia či svätorečenia nového kandidáta.
Svätí nám pomáhajú len vtedy, keď ich o to konkrétne poprosíme?
Svätci sa stále prihovárajú za nás, ale tak isto ako Boh rešpektujú náš rozum a slobodnú vôľu. Samozrejme, že naše modlitby k svätým – našim krstným, birmovným, rehoľným patrónom a obľúbeným svätým – môžu ešte umocniť ich orodovanie u Pána Boha za nás a naše dobré úmysly.
S prosbou o pomoc sa môžeme obrátiť priamo na Pána Boha. Prečo by sme mali do toho „zaťahovať“ aj svätcov?
Princíp každej liturgickej modlitby je prednášať prosby, vďaky, odprosenia a chvály skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom nebeskému Otcovi. Pri modlitbe k svätým ide predovšetkým o duchovnú komunikáciu medzi cirkvou putujúcou a cirkvou oslávenou.
Cirkev oslávená je spoločenstvo svätých, ktorí sú v nebi, a nie sú to len tí svätí, ktorých cirkev vyhlásila za svätých na základe procesov svätorečenia, kanonizácie. Oni už majú blažené videnie Boha. Vidia Boha z tváre do tváre a môžu sa u neho za nás prihovárať.
A tu tkvie zmysel úcty voči týmto svätým – prosíme ich, aby za nás orodovali pred Pánom. O čo silnejšia musí byť prosba, ktorá je prednesená priamo pred tvárou nášho Pána.
V čom je rozdiel, keď sa človek modlí pred obrazom svätca alebo pri relikvii?
Obraz môže i nemusí byť požehnaný. Relikvia je fyzická časť tela alebo odevu svätca, čím si môžeme lepšie uvedomiť jeho fyzickú blízkosť. Teda nejde o nejaký výplod fantázie, niečo imaginárne, ale fyzický dôkaz jeho existencie.
Dokonca sú známe aj mnohé svedectvá ľudí, ktorí napríklad cítili vôňu fialiek na znak prítomnosti svätého pátra Pia. Samozrejme, závisí to od Božej milosti, kedy, kde a koho prekvapí takýmto zážitkom.
Dá sa nejako zistiť, akých veľkých vecí je schopný ten kúsoček kosti svätca či pár milimetrov látky z jeho odevu?
V duchovnej oblasti sa to dá vypozorovať napríklad pri exorcizmoch. Z rozprávania a skúseností viacerých exorcistov sú známe svedectvá, ktoré potvrdzujú nadprirodzenú, neuveriteľne veľkú silu relikvií.
Aj keď to nie je jediný spôsob potvrdenia pravosti relikvií, mnohí exorcisti takto dokázali ich duchovnú silu. Boli prekvapení, ako citlivo na ne posadnutý človek reagoval. Avšak diabol, majster lži, najradšej klame, takže nie vždy pri každom exorcizme je to hneď také jednoznačné.
„Exorcisti hovoria, že relikvia svätca zvyčajne exorcizovaného človeka páli alebo nejakým iným spôsobom mu je nepríjemná.“
Akým spôsobom sa pri exorcizme prejavuje sila relikvií?
Exorcisti hovoria, že relikvia svätca zvyčajne exorcizovaného človeka páli alebo nejakým iným spôsobom mu je nepríjemná. Preto sa jej začne vyhýbať, nechce cítiť jej dotyk na svojom tele. Tu je potvrdená fyzická prítomnosť dotyku dobra so zlom. Dotykom svätého, mocou Ježiša Krista a jeho obety na kríži a víťazstvom zmŕtvychvstania, sa vyháňa diabolské.
Ak sa toto pri exorcizme stane, je to jeden zo spôsobov potvrdenia toho, že človek je nejakým spôsobom posadnutý diablom. Ten nevie pri takýchto veciach mlčať, skrývať sa a vydržať. Buď prezradí svoju prítomnosť, alebo ju jednoznačne potvrdí navonok nejakým nepríjemným prejavom.
Každý svätec sa vyznačuje inou charakteristikou. Možno to chápať tak, že i každá relikvia je iná a aj jej účinok pri riešení problému človeka je iný?
Každý svätý vie svojím spôsobom pomôcť pri rôznych problémoch. Ak však v problematike zájdeme hlbšie, ide o to, aký duchovný, duševný alebo telesný problém človek rieši.
Pri exorcizme sa odporúča používať relikviu svätca, ktorý sa vyznačuje čnosťou, ktorá je v protiklade s neresťou či hriechom, ktorým zlý duch drží človeka vo svojom útlaku. Ak človeka trápi duch nečistoty, sexuálnej zvrhlosti, exorcista vzýva svätca, ktorý sa vyznačoval čnosťou čistoty, napríklad Anku Kolesárovú, Máriu Goretti, Máriu Magdalénu a podobne.
Tento spôsob však môžeme bežne aplikovať aj vo svojich denných modlitbách a prosiť konkrétneho svätca o pomoc pri zbavení sa zlozvyku či nadobudnutia protikladnej čnosti.
Prejdime teraz z duchovného sveta do fyzického, materiálneho. Čo robí relikviu relikviou v oficiálnom zmysle?
Dekrét – dokument o pravosti. Dostáva sa zároveň s relikviou. Relikvia bez dekrétu nie je vierohodná. Vydáva ho príslušná cirkevná autorita, napríklad biskup alebo predstavený rádu, ak ide o svätca z nejakej rehole.
Zdroj: J. Sch.
Jednu z možností potvrdenia pravosti relikvie ste spomenuli pri exorcizmoch. Podľa akých ďalších indícií možno poznať pravú prvostupňovú relikviu?
Prvostupňové relikvie sú obyčajne balené do veľkého puzdra, v ktorom je malá okrúhla kapsulka, kde je na zamate položený kúsok relikvie s menom svätca. Na druhej strane je odtlačok voskovej pečate, ktorý korešponduje s vydaným dekrétom o pravosti relikvie. Zároveň vnútri puzdra, kde je relikvia, je číslo, ktoré je uvedené aj na dekréte.
Na základe týchto dokumentov majú aj postulátori prehľad, kde sa aká relikvia nachádza. Pri kanonickej vizitácii sa tak každá farnosť môže preukázať svojím dekrétom, čiže dôkazom toho, aké relikvie si vo farnosti uctievajú.
Poznáme aj iné relikvie než prvostupňové. Ako a na základe čoho ich kategorizujeme?
Relikvie rozdeľujeme podľa tried. Za primárne, prvostupňové relikvie považujeme časti tela svätca, teda jeho fyzické ostatky, napríklad kosti, vlasy, telesné tekutiny ako krv, slzy alebo pot.
V našej farnosti máme nasiaknutý habit svätého pátra Pia, v ktorom bol pochovaný, teda ide tiež o prvostupňovú relikviu. Do tejto kategórie patria i veci, ktoré sa priamo spájajú so životom Pána Ježiša, napríklad nástroje jeho umučenia. Vo viacerých slovenských farnostiach sú relikvie Svätého kríža. Prvostupňové relikvie sú určené na verejný kult a verejnú úctu. Väčšinou sa vkladajú do oltárov pri ich posviacke.
Za sekundárne, druhostupňové relikvie pokladáme napríklad oblečenie svätca alebo predmety, ktoré svätec používal, dotýkal sa ich alebo vlastnoručne vytvoril.
Terciárne, treťostupňové relikvie sú posvätené veci, napríklad nábožný obrázok, krížik, medaila, obrúčka, ktoré prišli do kontaktu s relikviou prvého stupňa, napríklad dotknutím sa tela svätca. Z toho vyvodzujeme, že ide o relikvie kontaktu. Nazývame ich aj dotykové.
Je zvláštne, že po smrti niektorých svätcov sa ich telo nerozloží, ale zvláštnym nadprirodzeným spôsobom sa udržuje pri živote.
Keď sa pri beatifikácii skúma telo svätca a zistí sa, že je neporušené, je to jeden zo znakov, že ide o svätca. Bežný biologický zákon rozkladu tela v tomto prípade nefunguje, ide o niečo nadprirodzené – svätosť, ktorá môže telo uchrániť pred rozkladom.
Spomeniem príklad. V roku 1927 sa začal proces blahorečenia svätého Charbela. Keď jeho rakvu znovu vyniesli na povrch, mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. Túto tekutinu možno považovať za druhostupňovú relikviu.
Okrem takýchto nerozkladajúcich sa tiel svätých poznáme aj také, ktoré po smrti podľahli bežným biologickým rozkladom a ich časti si môžu ľudia uctievať v rôznych krajinách sveta. Nie je to trošku morbídne, že telo svätca je takto rozkúskované a vyslané do sveta?
Je to sčasti spôsobené aj obchodovaním, doslova kupčením, ktoré bolo typické pre istú dobu v minulosti. Relikvie sa predávali, a musíme priznať, že i zneužívali, a tak sa rozniesli do celého sveta. Dnes určite relikvie nekupujeme. To nie sú veci na predaj.
Jedným z najlepších spôsobov, ako šíriť úctu k svätým prostredníctvom ich relikvií, je, aby sa uložili v oltári kostola alebo v relikviári na verejnú úctu veriacich. Často ide o svätca, ktorý je vyhlásený za patróna kostola. Je dobré, ak sa k jeho úcte konajú pobožnosti a modlitby.
Aj s relikviami teda treba zaobchádzať s patričnou úctou. Vzťahujú sa i na toto nejaké konkrétne predpisy?
Áno, na to je zvlášť vydaná inštrukcia na uchovávanie relikvií. Napríklad je tam podmienka, že relikvie blahoslavených a svätých sa nemôžu vystaviť verejnej úcte bez priloženého certifikátu konkrétnej cirkevnej autority, ktorá garantuje ich autentickosť.
Inštrukcie k jednotlivým relikviám môžu byť rôzne, teda nejde o nejaké univerzálne tlačivo, ktoré platí paušálne pre všetky relikvie. Ide o individuálne požiadavky.
Môže i bežný laik získať prvostupňovú relikviu a mať ju doma?
Sú opatrenia, aby sa nestalo to, že niekto si bude zbierať relikvie ako napríklad servítky. Ide aj o to, aby kompetentná vrchnosť, či už postulátor kauzy, alebo ordinár, mala presný zoznam a miesto, kde sa uchovávajú prvostupňové relikvie daného svätca. Poučili sme sa z minulosti, keď sa relikvie začali nekontrolovane rozširovať, a tým dochádzalo aj k ich falšovaniu.
Ak má človek doma relikviu tretieho stupňa, teda klasický malý obrázok svätca s kúsočkom látky zliaty vo fólii, ako by s ňou mal zaobchádzať?
S týmito relikviami treba zaobchádzať ako s požehnanými vecami. Ak je vec požehnaná, je vyňatá z profánneho používania a je určená pre Boží kult. Preto sa k nej treba správať s patričnou úctou, nie však poklonou, pretože tá prináleží jedine trojjedinému Bohu.
Ak sa nejaká požehnaná vec omylom rozbije, roztrhá alebo iným spôsobom sa stane nefunkčnou a už nemôže spĺňať svoj účel, treba ju spáliť alebo zakopať.
Ak by chceli veriaci relikvie svojich obľúbených svätých, od koho, kde a akým spôsobom ich môžu získať?
Ak ide o prvostupňovú relikviu, farnosť napíše postulátorovi žiadosť. Keď sme písali do Ríma žiadosť o relikviu svätého pátra Pia a relikviu blahoslavenej Anky Kolesárovej, potrebovali sme doložiť aj odporučenie diecézneho biskupa. Biskup potvrdil svoj súhlas s odôvodnením účelu, či ide o relikviu, ktorá bude vložená do oltára pri jeho konsekrácii, alebo o relikviu, ktorá má byť v relikviári vystavená k verejnej úcte.
Pred tým, ako je relikvia prinesená do farnosti nejakou autoritou, niekoľko dní sa modlí deviatnik alebo modlitby v rámci duchovnej obnovy. Potom je slávnostné uvedenie do farnosti, teda ide o slávnostnú procesiu.
Na súkromnú úctu slúžia druho- a treťostupňové relikvie. Dostať sa k nim je jednoduchšie, najlepšie cez postulátorov alebo cez príslušný biskupský úrad. Tiež prostredníctvom reholí, ak ide o svätého rehoľníka či rehoľníčku, alebo cez svätyne – pútnické miesta, kde je kult daného svätca.