(LifeSiteNews) — Klaňajme sa Kristovi, Kráľovi, ktorý vládne národom, ktorý dáva tučnosť ducha tým, čo ho jedia.
Túžobník všetkých národov (Haggai 2,8), anjel zmluvy, po ktorom Izrael túži (Malachiáš 3,1), zostúpil z neba. Múdrosť prišla medzi nás. Kto, pýta sa prorok, vystúpi do neba, aby vzal Múdrosť a priniesol ju z oblakov? Kto prejde ponad more a prinesie Ho z ďalekých krajín, Jeho, poklad vzácnejší ako najčistejšie zlato? Izrael opustil prameň Múdrosti. Ani v kanaánskej krajine o ňom nebolo počuť. V Idumei ho nikto nevidel. Synovia Agaru, kniežatá národov, filozofi pozemskej múdrosti, vynaliezaví vynálezcovia, hľadači vedy, zhromažďovatelia bohatstva a tvorcovia sily a krásy, ktoré len klamú pozorovateľa: títo všetci nepoznali cesty Múdrosti, nepochopili jeho chodníky (Baruch 3,12-38).
Ale hľa, Syn zasľúbený Dávidovi zasadol na trón jeho slávy. On je zdrojom Múdrosti. Štyri rajské rieky čerpali všetky svoje vody od Neho. Jeho myšlienky sú rozsiahlejšie ako more a jeho rady hlbšie ako veľký oceán (Ekl 24,34-39). Prišiel, aby naplnil tajomný zámer božskej a zvrchovanej vôle — to znamená, aby znovuzriadil, zjednotiac v sebe všetko, čo je na nebi i na zemi (Ef 1,10). On je skutočne Prostredníkom, lebo sám je zároveň Bohom i človekom. A keďže je aj Veľkňazom, je spojivom toho svätého náboženstva, ktoré pripútava všetky veci k Stvoriteľovi v jednote jednej a tej istej úcty. Jeho obeta je majstrovským dielom božskej Múdrosti: práve touto obetou, zahŕňajúcou všetky stvorené bytosti do nesmiernej lásky, ktorej netrpezlivý zápal bol predmetom našich predchádzajúcich úvah, spôsobuje, že celý svet sa stáva jednou vznešenou zápalnou obetou na slávu jeho Otca . Pokračujme teda v úvahách o ňom pri tomto obetovaní jeho obete. S úctou sledujme, ako pripravuje svoj stôl (Pr 9,2). Eucharistia bola ustanovená práve preto, aby sa tu na zemi neprestajne uplatňovala skutočnosť Kristovej obety’. Dnes preto upriamime naše myšlienky na túto Obetu, ako je sama osebe. To nám umožní tým lepšie pochopiť, ako sa v nej pokračuje v Cirkvi.
Boh má právo na úctu svojho stvorenia’na úctu. Ak si pozemskí králi a páni môžu od svojich vazalov nárokovať toto uznanie svojej zvrchovanosti,—zvrchované panstvo veľkej a prvej bytosti, prvej príčiny a posledného cieľa všetkých vecí, si ho na základe nekonečne spravodlivého titulu žiada od bytostí, ktoré z ničoho povolala jeho všemohúca dobrota. A rovnako ako nájomné alebo služba ktorá ho sprevádza, aj úcta vazalov predpokladá spolu s avizovaním ich podriadenosti skutočné, účinné vyhlásenie, že práve od svojho pána majú svoj majetok a práva; takže akt, ktorým sa stvorenie ako také podriaďuje svojmu Stvoriteľovi, by mal primerane prejaviť, samým sebou, že ho uznáva za Pána všetkých vecí a pôvodcu života. Navyše, ak si porušením jeho príkazov zaslúžil smrť a žije len vďaka nekonečnému milosrdenstvu tohto svojho zvrchovaného Pána,—potom jeho akt úcty alebo vernosti nebude úplný, ak nevyjadrí aj priznanie svojej viny a spravodlivosti trestu. Taký je pravý pojem obety, ktorá sa tak nazýva preto, lebo sa odlišuje od ostatných podobných bytostí a robí posvätnou obetu, ktorou sa vyjadruje: pre duchov čisto nehmotných bude obeta alebo obetovanie vnútorné a výlučne duchovné; pokiaľ však ide o človeka, toto obetovanie musí byť duchovné a zároveň hmotné, pretože keďže sa skladá z duše a tela, je povinný vzdávať hold svojmu Bohu za oboje.
Obeta sa nesmie obetovať inak ako jedinému pravému Bohu, pretože je účinným uznaním zvrchovanej vlády Stvoriteľa’a tej slávy, ktorá mu patrí a ktorú neprenechá inému (Izaiáš 48,11). Je nevyhnutné, aby náboženstvo, bolo v stave nevinnosti alebo pádu; lebo náboženstvo, kráľovná mravných cností, ktorej predmetom je úcta náležiaca Bohu, si nevyhnutne vyžaduje obetovanie, ako svoje vlastné primerané vykonávanie a vyjadrenie. Eden by bol svedkom tejto Obete, ktorú by priniesol nepadlý človek; bola by to Obeta uctievania a vďaky; jej hmotnou časťou by boli najbohatšie plody tejto záhrady, tie symboly božského ovocia, ktoré sľuboval strom života; hriech by na takúto Obetu nevložil svoju vlastnú smutnú pečať a nevyžadovala by sa krv. Ale človek padol; a vtedy sa Obeta stala jediným prostriedkom zmierenia a nevyhnutným centrom náboženstva v tejto krajine vyhnanstva. Až do Lutherových’čias sa všetky národy zeme držali tejto pravdy a žili podľa nej; a keď takzvaní reformátori vylúčili Obetu z náboženstva, vzali jej samotný základ. Povinnosť Obety sa neobmedzuje ani na pozemskú existenciu človeka; nie, stvorenie, keď je v nebi a v stave slávy, musí stále prinášať Obetu svojmu Stvoriteľovi; má totiž rovnakú, ba ešte väčšiu povinnosť, keď je v jase Videnia, ako keď žilo uprostred tieňov viery, prinášať Bohu, ktorý ho korunoval, úctu za tie dary, ktoré dostalo.
Obetou Boh dosahuje cieľ, ktorý mal na zreteli pri stvorení, teda svoju vlastnú slávu (Pr 16,4). Ale aby z tohto vesmíru vychádzala pocta zodpovedajúca veľkoleposti jeho Stvoriteľa, bol potrebný nejaký vodca alebo hlava, ktorá by vo svojej jedinej osobe zastupovala celé stvorenie; a potom by ho používala ako svoj vlastný majetok a spolu so sebou by ho v celej jeho celistvosti obetovala Pánu Bohu. Bolo však niečo lepšie ako toto; a práve to Boh urobil: tým, že dal svojho vlastného Syna, odetého do našej prirodzenosti, aby bol hlavou stvorenia, získava nekonečnú odplatu slávy; pretože pocta tejto nižšej prirodzenosti preberá dôstojnosť osoby, ktorá ju ponúka; a takto vzdávaná pocta sa stáva skutočne hodnou najvyššieho Majestátu. A ako bankár vie čerpať zlaté úroky aj z tej najmenšej sumy, ktorá mu bola zverená do úschovy, tak náš Boh zo sveta stvoreného z ničoho vyprodukoval ovocie nekonečnej hodnoty.
Ano, naozaj obdivuhodné zavŕšenie jeho diela stvorenia! Nesmierna sláva, ktorú vtelené Slovo preukázalo Otcovi, priblížila Boha a stvorenie k sebe; hovorí o svete tým, že jeho nenávidené hlbiny biedy naplnila milosťou, milosťou hojnou a bohatou; a tak vzdialenosť medzi Bohom a nami nevylučuje spojenie, pre ktoré nás najprv stvoril. Obeta Syna človeka sa stáva základom a príčinou nadprirodzeného poriadku v nebi i na zemi. Kristus bol prvým a hlavným predmetom dekrétu o stvorení; a preto práve pre neho a na ňom ako predobraze a v súlade s vlastnosťami prirodzenosti mal v danom budúcom čase prijať na seba, —že na príkaz Otca’z ničoho vznikli rôzne stupne bytia, duchovné a hmotné, ktoré všetky mali tvoriť palác a dvor budúceho Boha-človeka. Tak to bolo aj v poriadku milosti, tento Bohočlovek, ktorý má byť najkrajší medzi ľudskými deťmi, je vo všetkej pravde Veľmi milovaný. Duch lásky ako vzácna a voňavá masť bude prúdiť z tohto jediného Veľmi milovaného, z tejto drahej Hlavy na všetky jeho údy, áno, aj na najnižšiu sukňu jeho rúcha (Psalm 132,2), štedro odovzdávajúc pravý život, nadprirodzené bytie tým, ktorých Kristus milostivo povolá k účasti na svojej vlastnej božskej podstate, na hostine lásky. Hlava totiž povedie svoje údy; tie sa spoja s jeho, vlastnou poctou, ktorá, keďže je sama osebe príliš chudobná na to, aby ju bolo možné obetovať nekonečnému Božiemu Majestátu, svojím včlenením do Vteleného Slova v akte jeho Obety, nadobudne dôstojnosť samotného Krista.
Práve z tohto dôvodu, ako sme si už všimli a nemôžeme to príliš zdôrazniť, je potrebné brojiť proti úzkoprsému individualizmu, ktorý je dnes tak veľmi v móde, keď sa prikladá väčší význam praktikám súkromnej zbožnosti než slávnostnosti tých veľkých úkonov liturgie, ktoré tvoria samotnú podstatu náboženstva. Tak, ako sme práve hovorili, práve obetou Bohočloveka sa celé stvorenie završuje v jednote a pravý spoločenský život sa zakladá na Bohu. Boh je jediný vo svojej podstate; nevýslovná harmónia troch božských osôb len jasnejšie zvýrazňuje svojou vznešenou plodnosťou túto nekonečnú Jednotu. Stvorenie je, naopak, mnohonásobné; a rozdelenie, ktoré nastalo v dôsledku Adamovho pádu, silne zdôraznilo tento znak konečného a požičaného bytia. A predsa, keď vyšlo z Božích ruúk, musí sa tam vrátiť, musí, to znamená, zaistiť jeho slávu; a to nemôže urobiť inak, než pod podmienkou, že bude odstránené to nešťastné rozdelenie, ktoré ho oddeľuje od Boha i od jeho spolutvorcov; samotná jej mnohotvárnosť musí pri svojom smerovaní k Stvoriteľovi reprodukovať obraz plodnej harmónie troch božských osôb, aby aj ony boli jedným v nás, ako sme aj my JEDNO: (John 17,21-22) tam je veľkolepé zjavenie Božích’zámerov, keď stvoril stvorenia; a toto zjavenie nám dáva anjel veľkej rady, ktorý prišiel na túto zem, aby mohol uskutočniť Boží plán. A teraz, čo je to, čo privádza všetky viaceré prvky spoločenského tela do jednoty tým, že ich privádza späť k ich Stvoriteľovi? Je to náboženstvo. A čo je základným činom náboženstva? Obeta. Obeta je prostriedkom i cieľom tohto veľkolepého zjednotenia v Kristovi; jej dokonalé uskutočnenie bude znamenať zavŕšenie večného kráľovstva Otca, ktorý sa prostredníctvom svojho Krista stane všetkým vo všetkých. (1 Kor 15,24-28)
Ale toto kráľovské právo nekonečných vekov, ktoré sa má pre Otca zaobstarať prostredníctvom Kristovej’vlády tu dole (1Kor 15,24-25) má nepriateľov a tí musia byť podrobení. Kniežatstvá, mocnosti a cnosti Satanovho’kráľovstva sú proti nemu zoskupené. Závideli človeku, obrazu Božej’podoby; a táto závisť ich prinútila obrátiť svoje útoky proti človeku: viedli ho k neposlušnosti a neposlušnosť priniesla na svet smrť. Človek, ktorý sa teraz stal jeho otrokom, hriech využil príležitosť každým jedným Božím’prikázaním uraziť tohto Boha. (Múd 2,23-24) Zdalo sa, že ľudská rasa je ďaleko od toho, aby študovala, ako svojmu Stvoriteľovi vzdávať úctu, ktorá mu patrí, a že sa usiluje zintenzívniť biedu svojej pôvodnej ničoty tým, že k nej pridáva podlosť každého druhu zneuctenia. Takže predtým, ako budú budúce Kristove údy schopné prijatia u Otca, potrebujú Obeť zmierenia a ospravedlnenia. Ich Kristus bude musieť sám žiť životom zmierenia, ktorý sa vyrovnáva hriešnikovi. Bude musieť znášať ich utrpenie a zomrieť smrťou. (Genesis 2,17) Áno, trest smrti hrozil od samého začiatku ako sankcia za porušenie Božieho’prikázania. Bol to najprísnejší trest, aký mohol previnilec zaplatiť, a predsa nebol adekvátny urážke, ktorú previnenie ponúklo nekonečnému Božiemu Majestátu, ak by božská Osoba, ktorá na seba vzala strašnú zodpovednosť za tento nekonečný dlh, sama nepodstúpila trest, ktorý prislúchal človeku, a tým neobnovila jeho nevinnosť.
Och, nech teda vystúpi náš Veľkňaz. Nech sa ukáže božská Hlava nášho ľudského rodu a sveta! Pretože miloval spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto ho Boh pomazal olejom radosti nad jeho druhov, (Psalm 44,8) Jeho bratia. Bol Kristom kňazstvom, ktoré mu bolo určené od samého lona jeho Otca a potvrdené slávnostnou prísahou. (Psalmy 109,4) Je to Ježiš, aj preto, že obeť, ktorú má priniesť, zachráni jeho ľud od hriechu. (Matúš 1,21) Ježiš Kristus, teda má byť navždy menom večného kňaza. Aká moc a aká láska nie je v jeho Obete! Kňaz a Obeť zároveň, On prehĺta smrť, aby ju zničil, a práve týmto činom rozdrví hriech tým, že Jeho vlastné nevinné telo znáša jeho trest. Uspokojuje až do posledného haliera, áno, a ďaleko za ním, spravodlivosť svojho Otca. Berie na seba výnos, ktorý bol proti nám, pribíja ho na kríž a rukopis zmazáva. A potom, zbavujúc kniežatstvá a mocnosti ich tyranskej moci, triumfuje nad nimi v sebe samom. (Kolosanom 2,14-15) Náš starý človek bol ukrižovaný spolu s ním, aby bolo zničené telo hriechu; obnovený krvou svojho Vykupiteľa môže spolu s ním vstať z hrobu a začať nový život (Rim 6,4-10). Vy ste mŕtvi, hovorí apoštol, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu; keď sa zjaví Kristus, ktorý je vaším životom, vtedy sa aj vy s ním zjavíte v sláve. (Kol 3,3) Veď práve ako naša Hlava trpel Kristus. Jeho obeť zahŕňa celé telo, ktorého je Hlavou, a premieňa ho tým, že ho spája so sebou na večný zápal, ktorého sladká vôňa má naplniť samotné nebo.
“Slovo predstupuje,” hovorí svätý Ambróz, “v rúchu veľkňaza, ktoré opísal Mojžiš (Exodus 28). Je odetý so svetom v jeho nádhere, aby mohol všetko naplniť Božou plnosťou. On je Hlava, ktorá vládne telu, a úzko ho spája so sebou. (De fuga sæculi, xvi) Keď hovorí o sebe, hovorí: “A ja, ak budem vyzdvihnutý zo zeme, predsa všetko pritiahnem k sebe.” (Ján 12,32) Dávid to všetko spieval v žalme, v ktorom povedal: Všetko telo príde k tebe (Psalm 64,3). Ako to? “Pretože,” odpovedá svätý Augustín, “vzal teleso; a to teleso ktoré vzal, pritiahne všetky telesá. On vzal jeho prvé plody, keď vzal telo z lona Panny; ostatné budú nasledovať a zápalná obeť bude úplná; zápalná obeť, o ktorej ten istý žalm hovorí, že sľub bude splatený v Jeruzaleme. (Enarrat. in Ps. lxiv), Veď čo iné je tento sľub, ktorý dal Kristus, naša Hlava, než sľub, ktorý on sám tak podrobne opisuje v nasledujúcom žalme? Vstúpim do tvojho domu so zápalnými obeťami; zaplatím ti svoje sľuby, ktoré vyslovili moje pery. A moje ústa hovorili, keď som bol v súžení: Obetovať ti budem zápalné obety plné mozoľov s kadidlom z baranov; obetovať ti budem býčky s kozlami. (Psalm 65,13-15).
Čo je to za deň, v ktorom bol náš veľkňaz v ťažkostiach? Je to ten, o ktorom hovorí apoštol, keď nám hovorí, že so silným plačom a slzami obetoval modlitby a prosby tomu (svojmu Otcovi), ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou (Hebr 5,7). Prečo však tento Ježiš spomína sýry, býky a kozy — tieto obety sa stávajú neužitočnými a Boh ich odmieta? Nepovedal azda on sám, keď prišiel na náš svet: obetovať a obetovať nechceš, ale telo si mi prispôsobil? (Hebr 10,5-6) Áno, veru, a práve toto Kristovo telo, hovorí svätý Augustín, nám tu ukazuje tento žalm. Predstavuje svoje Telo ako obetu, ktorú sľubuje svojmu Otcovi: barani sú vodcovia Cirkvi. (Enarrat v Žalme lxv) Vyslyš moju modlitbu, pokračuje žalmista, prorokujúc o našom Veľkňazovi: — Vyslyš moju modlitbu: všetko Telo príde k tebe. Kniežatá a ľudia všetkých národov, deti, mladíci a starci, Židia a pohania, Gréci, Rimania, barbari — všetci sú na Dreve a sú obeťou prisľúbenou Otcovi. Práve s nimi všetkými a v ich mene a pre nich, v celku a jednote svojho Telo, povedal Kristus svojmu Otcovi: “Vstúpim do tvojho domu so zápalnými obeťami; pošli svoj Oheň, oheň svojho Ducha, božský plameň mňa, Večnej Múdrosti. Nech spáli a úplne spáli toto Telo, ktoré som si vzal k sebe. Nech je to zápalná obeta, to znamená, nech je celá tvoja, Otče!” (Svätý Augustín. passim in Psalmos)
Pojďte teda, O deti Božie! Prineste Pánovi potomstvo baranov. (Psalm 28,1) Hlas Pánov zaznel v jeho sile; káže zostúpiť na horu plameňom ohňa; holokaust už horí a z Kalvárie sa oheň rozšíri po celom svete. Božský Oheň pokračuje vo svojom diele, každé nasledujúce pokolenie; pohlcuje do seba každý z údov veľkej Obete, čiže každého z Veriacich; pohlcuje hriech; spaľuje trosky neresti; očisťuje, dokonca aj v prachu hrobu, telo, ktoré bolo kedysi posvätené dotykom Krista, vo svätom Tajomstve. Je to pravý nebeský oheň; je to nestvorený plameň; ničí iba zlo; posiela síce medzi ľudí utrpenie a smrť, ale to len preto, aby ich vyslobodil z trosiek a skazy pádu a prostredníctvom vykupiteľstva pretvoril celý ľudský rod. Príde deň, keď tento Oheň veľkej Obete, ktorý do seba vtiahne posledný úd Kristovho mystického tela, samotné telo vyvolených znovu objaví celé oduševnené a oslávené; a táto úžasná premena obete z nej urobí obetu skutočne hodnú Pána Boha a potvrdí, oveľa silnejšie než bolo jej zničenie smrťou, zvrchovanú moc a vládu Toho, ktorý je pôvodcom života. Vtedy celé telo Vteleného Slova vystúpi ako najčistejšie kadidlo zo svätej hory, na ktorej si Cirkev tu dole postavila svoj stánok, a prejde si cestu až k nebeskému Oltáru; bude večnou výživou božského plameňa, nesmiernou zápalnou obeťou, v ktorej “mesto vykúpených, ľud svätých, bude obetovať Bohu ako všeobecnú obetu veľký Veľkňaz, ktorý sa za nás obetoval vo svojom umučení v podobe sluhu a otroka, aby sme my mohli byť telom takej veľkej Hlavy.” (svätý Augustín, De civit. Dei, 10,6).
V tejto “univerzálnej obete,”ako sme práve počuli, ako ju nazýva svätý Augustín, v tejto Obete adorácie a vďakyvzdania, na ktorej už nebude mať účasť vykupiteľstvo, budú zahrnutí aj samotní duchovia anjelských zástupov: veď aj oni sú Obetou Pána, tvoria spolu s nami jediné Božie mesto, o ktorom sa spieva v žalme (Ibid. 7, a Žalm 86). Svätý Cyril Alexandrijský takto hovorí o anjeloch, ktorí tvoria súčasť všeobecnej obety: ”Všetci sme dostali z plnosti Krista, ako hovorí sv. Ján hovorí; lebo každé stvorenie, nielen viditeľné, ale aj neviditeľné, tiež dostáva od Krista; lebo anjeli a archanjeli a duchovia, ktorí sú nad nimi, a napokon aj samotní cherubíni sú posvätení v Duchu Svätom, nie inak ako samotným Kristom. Takže On (Kristus) je Oltár, On je Kadidlo, On je Veľkňaz, rovnako ako On je krv očisťujúca hriechy.” (De adorat. in spir. et ver., lib. ix)
Majúc teda za svojho veľkého veľkňaza Ježiša, Syna Božieho, ktorý jednou obetou navždy zdokonalil sväté Mesto, držme sa učenia tejto slávnej viery. (Hebrews 4,14; 10,14) Ako dávny veľkňaz vchádzal v Deň zmierenia sám do Svätyne svätých, držiac v rukách krv na zmierenie, —tak aj náš veľkňaz Ježiš, keď nám vydobyl večné vykúpenie, sa na čas vzdialil od našich očí. (Hebr 9,12.24). Služobník pravej svätyne a stánku, ktorý zriadil sám Boh, (Hebr. 8,2) sme videli, ako tento náš Ježiš svojím víťazným nanebovstúpením vstúpil za oponu; a táto opona je stále spustená a zakrýva pred naším zrakom zvrchovaný Boží Majestát. Tam, v nebeskej svätyni, slávi s neporušenou jednotou obrad svojej Obety a predstavuje tak svojmu Otcovi v ľudskej prirodzenosti, ktorú prijal a ktorá je teraz poznačená jasnými stigmami jeho umučenia, vznešenú Obeť, ktorej obetovanie tu na zemi si vyžiadalo zavŕšenie v nebi. Medzitým, ako predtým izraelský ľud očakával návrat veľkňaza zo Svätyne svätých, tak aj my kresťania tu dole sa držíme v blízkosti nášho Kňaza a stále sa modlíme okolo Oltára, ktorý je na vonkajšom nádvorí. “Je to Deň zmierenia,” hovorí Origenes, “a trvá až do západu slnka, teda do konca sveta. Stojíme pri dverách a čakáme na nášho veľkňaza, ktorý je vo Svätyni svätých a modlí sa nie za hriechy všetkých, ale za hriechy tých, čo ho čakajú … Boli dve časti svätyne, ako nám hovorí Písmo: Verím, že pod touto prvou časťou treba rozumieť Cirkev, v ktorej sme teraz my, kým sme v tele; v tejto časti kňazi slúžia pri oltári zápalných obiet, ktorý je živený tým ohňom, o ktorom hovorí náš Ježiš, keď hovorí: "V tejto časti kňazi slúžia pri oltári, ktorý je živený tým ohňom, o ktorom hovorí náš Ježiš:Tam, v tejto prvej časti, veľkňaz obetuje obetu a odtiaľ tiež vychádza, aby vstúpil do vnútornej opony, do druhej časti, ktorá je samotným nebom a Božím trónom. Ale všimnite si úžasné poradie tajomstiev: oheň, ktorý berie so sebou do Svätyne, berie z oltára tej prvej časti; a kadidlo, to berie z tej istej časti, ba aj rúcho, ktorým je odetý, dostal na tom istom mieste.” (V Levite. Hom 9)
Nie je to všetko: ani po jeho odchode neuhasne oheň Obety na vonkajšom nádvorí; a obeť zmierenia, ktorej Krv mu dáva vstup do najsvätejšej svätyne, naďalej horí a obetuje sa na našom vonkajšom Oltári.
MASA
Táto nedeľa v rámci oktávy Božieho Tela je druhá po Päťdesiatnici. Introit je prevzatý z 17. žalmu, v ktorom sa spieva chvála Bohu, ktorý chráni svoj ľud a vyslobodzuje ho od nepriateľov. S láskou velebme tohto Boha, ktorý je našou oporou a útočiskom.
Pán sa, stal mojím ochrancom a postavil ma na slobodu: Zachránil ma, lebo ma miloval.
Ps. Milovať ťa budem, Hospodine, moja sila: Hospodin je moja opora, moje útočište a môj vysloboditeľ. Sláva, t.j. Pánovi, t.j.
V kolekte sa Cirkev modlí za nás, aby sme mali lásku a bázeň pred svätým Božím menom. Áno, bázeň o ktorej sa tu hovorí, strach, ktorý majú deti pred svojím otcom, nevylučuje lásku; naopak, posilňuje lásku, tým, že ju chráni pred nedbanlivosťou a prehliadaním, ku ktorému niektoré duše vedie falošná známosť.
KOLEKTÍV
Daj nám, Pane, stálu lásku i bázeň pred svojím svätým menom, lebo nikdy neodstúpiš od svojej ochrany pred tými, ktorých pevne zakotvíš vo svojej láske. Skrze, atď.
PAMÄTNÁ SLÁVNOSŤ CORPUS CHRISTI
Bože, ktorý si nám pod obdivuhodnou Sviatosťou zanechal pamiatku svojho umučenia: daj nám, prosíme ťa, aby sme si tak uctievali posvätné tajomstvá tvojho Tela a Krvi, aby sme v duši vždy cítili ovocie tvojho vykúpenia. Ktorý žiješ, atď.
Epištoly
Posolstvo svätého apoštola Jána, 1 Jn 3,13-18
Milovaní, nečudujte sa, ak vás svet nenávidí. My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, zostáva v smrti. Kto nenávidí svojho brata, je vrah. A vy viete, že nijaký vrah nemá v sebe večný život. V tom sme spoznali Božiu lásku, lebo on položil svoj život za nás, a my by sme mali položiť svoj život za bratov. Kto má majetok tohto sveta a vidí svojho brata v núdzi a zatvorí pred ním svoje vnútro: ako v ňom zostáva Božia láska? Deti moje, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.
Tieto pôsobivé slová milovaného učeníka nemohli mať vhodnejšiu príležitosť, aby boli adresované veriacim, ako je táto radostná oktáva. Božia’láska k nám je vzorom i motívom tej, ktorú sme dlžní svojim blížnym: božská láska je predobrazom tej našej. Dal som vám príklad, hovorí náš Pán, aby ste tak, ako som ja konal vám, konali aj vy. (John 13:Ak teda, On zašiel tak ďaleko, že položil svoj život za nás, my by sme mali byť tiež pripravení, ak si to vyžaduje príležitosť, položiť svoj, aby sme získali svojho blížneho;spasenie; a ešte viac by sme mu mali byť pripravení pomôcť podľa svojich síl, keď je v núdzi; mali by sme milovať, nie slovom alebo jazykom, ale skutkom a v pravde.
Teda náš božský Majster odkladal svoje vyhlásenie zákona bratskej lásky, ktorý prišiel na našu zem ustanoviť, až do chvíle, keď ustanovil svätú Sviatosť, ktorá mala byť najsilnejšou oporou pri zachovávaní tohto zákona. Sotvaže uskutočnil toto vznešené tajomstvo, sotvaže sa daroval ľudstvu pod posvätným druhom, zvolal: Nové prikázanie vám dávam;—a toto je moje prikázanie;—aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. (Jn 8,43; 15,12). Toto prikázanie bolo skutočne nové, ak uvážime, že svet, ktorému bolo dané, mal za svoj hlavný zákon egoizmus. Toto nové prikázanie malo byť poznávacím znamením všetkých Kristových’učeníkov (Jn 13,35) a, ako hovorí jeden z bystrých pozorovateľov týchto raných pohanských čias, odsúdiť ich na nenávisť ľudského rodu, (Tacitus, Anály, xv.), čo bolo otvoreným porušením tohto zákona lásky. Práve v odpovedi na nepriateľské prijatie, ktoré vtedajší svet poskytol novému potomstvu, teda kresťanom, svätý Ján v Liste tejto nedele takto hovorí: Nedivte sa, milovaní, ak vás svet nenávidí. My áno, my vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme svojich bratov. Kto nemiluje, zostáva v smrti.
Zjednotenie údov navzájom prostredníctvom ich božskej Hlavy je podmienkou, na ktorej je založená existencia kresťanského náboženstva. Eucharistia je živou výživou tohto spojenia; je pevným putom Kristovho’mystického tela, ktoré tým, zvyšuje lásku. (Ef 4,16) Láska, pokoj a svornosť sú teda spolu s láskou k samotnému Bohu najlepším dôkazom toho, že naše prijímanie svätého prijímania sa neobráti k nášmu odsúdeniu, a najpotrebnejšou zo všetkých príprav na našu účasť na svätých tajomstvách. Je to zmysel toho príkazu nášho Pána: Ak obetuješ svoj dar pri oltári a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj tam svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; a potom príď, obetuj svoj dar. (Matúš 5,23-24)
Graduál, ktorý je prevzatý zo žalmov, ďakuje Bohu za ochranu, ktorú nám poskytol v minulosti; a modlí sa za jej pokračovanie, keď vidíme, že naši nepriatelia sú rovnako neúprosní ako kedykoľvek predtým.
V mojich ťažkostiach som volal k Pánovi a on ma vypočul
℣. Pane, vysloboď moju dušu od zlých rtov a zvodného jazyka.
Aleluja, aleluja.
℣. Pane, môj Bože, v teba som vložil svoju dôveru; zachráň ma od tých, čo ma prenasledujú, a zachráň ma. Aleluja.
GOSPEL
Základom svätého evanjelia podľa Lukáš 14,16-24
Vtedy Ježiš povedal farizejom toto podobenstvo: Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodinu večere poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným, aby prišli, lebo teraz je všetko pripravené. A všetci sa hneď začali ospravedlňovať. Prvý z nich mu povedal: Prvý povedal: "Kúpil som statok a musím si ho ísť pozrieť: Prosím ťa, ospravedlň ma. A druhý povedal: Kúpil som päť jarmokov volov a idem ich vyskúšať: Prosím ťa, ospravedlň ma. A iný povedal: "Vezmite si, prosím, tieto voly: Vydal som sa za ženu, a preto nemôžem prísť. A sluha sa vrátil a povedal to svojmu pánovi. Vtedy sa pán domu nahneval a povedal svojmu sluhovi: Vyjdi rýchlo do ulíc a uličiek mesta a priveď sem chudobných, slabých, slepých a chromých. A sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si prikázal, a ešte je tu miesto. A Pán povedal sluhovi: Vyjdi na cesty a ohrady a prinúť ich, aby vošli, aby sa môj dom naplnil. Ale hovorím vám, že nikto z tých, čo boli pozvaní, neochutná z mojej večere.
Práve prečítané evanjelium bolo určené na túto nedeľu dávno pred ustanovením sviatku Božieho Tela, ako sa dozvedáme z Kapitula evanjelií, vydaného blahoslaveným Tomášom, na rukopisoch oveľa skorších ako z 13. storočia, ako aj Honória z Autunu, (Gemma aninm, iv. 45, 46) a Rupert. (De Div. Off. xii. 2) Duch Svätý, ktorý vedie Cirkev pri jej usporiadaní liturgie, tak anticipoval a dopĺňal pokyny vhodné pre budúcu veľkú slávnosť.
Prirovnanie, ktoré tu Ježiš povedal pri stole jedného z popredných farizejov (Luk 15,1) použil opäť, keď niekoľko dní pred svojím umučením a smrťou tak dôrazne hovoril v chráme. A čo je to Veľká večera na ktorú sú mnohí pozvaní,—čo je to svadobná hostina,—ak nie to, čo večná Múdrosť pripravovala od samého počiatku sveta? Nič nemohlo prekonať veľkoleposť týchto príprav; na vrchole hory bola postavená nádherná hodovná sieň (Izaiáš 2,2), ktorú podopieralo sedem stĺpov (Príslovia 9,1) tajomnej krásy. Na stole sa podávalo najvyberanejšie mäso,—najčistejší chlieb a najchutnejšie víno,—ktoré sa podávalo kráľovi’na stôl. To jeho vlastnými rukami Múdrosť Otca vtlačila do pohára bohatý strapec cyperského hrozna; (Pieseň piesní 1,13) to on zomlel pšenicu, ktorá vzišla bez toho, aby bola zasiata z pôdy svätej, ktorú nemožno opísať. Bol to On kto obetoval obeť. (Príslovia 9,2) Izrael, Otcom vyvolený ľud (Ecclesiasticus 24,13), bol šťastným hosťom pozvaným láskavou dobrotou Majstra, teda Múdrosti, čiže Otcovho Syna. On poslal k Jakubovým deťom poslov bez konca. Ako čítame v evanjeliu: Božia Múdrosť povedala: ‘Pošlem im prorokov a apoštolov’ (Lk 9,49). Ale tento obľúbený ľud, tento milovaný, ako hovorí Kniha Deuteronómium, tĺstol a kopal, čiže zneužíval dary, ktoré mu boli udelené. Zdalo sa, že sa učí, ako vyprovokovať hnev Boha, svojho Spasiteľa, tým, že opovrhuje jeho pozvaniami a ide svojimi cestami (Deuteronómium 32,15). Táto sionská dcéra vo svojej cudzoložnej pýche dala prednosť rozvodovému listu pred manželskou hostinou; (Izaiáš 1,1) Jeruzalem odmietol nebeských poslov a zabil prorokov (Matúš 23,34-37) a ukrižoval samotného Manžela.
Ale aj napriek tomu večná Múdrosť stále ponúka prvé miesto pri Večeri nevďačným deťom Abraháma, Izáka a Jakuba. Robí tak kvôli týmto ich svätým otcom. Áno, práve k strateným ovciam z domu Izraela sú najprv poslaní apoštoli. (Matúš 10,6; Sk 13,46). Akú jemnú pozornosť môžeme oprávnene vyvolať, spolu so svätým Jánom Chryzostomom: “Pred svojím ukrižovaním Kristus vyzýva Židov; to isté robí aj po ňom, ďalej ich pozýva. Namiesto toho, aby ich rozdrvil hrozným trestom, ako sa mu zdalo najsprávnejšie, pozýva ich na svadbu; zaťažuje ich poctami. Ale tí, čo zabili jeho prorokov a zavraždili aj jeho, —tí istí, tak naliehavo pozvaní takýmto Manželom, tak láskyplne nabádaní, aby išli na Svadbu, a to práve obeťou, ktorú sami spôsobili, —tí istí, hovorím, neberú ohľad na pozvanie a ako výhovorku uvádzajú svoje jarmo volov, svoje ženy a svoje majetky!" ” (Voľne z Hom. 69., v Matúšovi) Tieto kňazi, títo zákonníci, títo pokryteckí farizeji budú čoskoro prenasledovať a zabíjať aj apoštolov; a sluha z nášho podobenstva nenájde v Jeruzaleme nikoho, koho by mohol presvedčiť, aby prišiel na Majstrovu večeru, okrem chudobných, malých a chorľavých z ciest a uličiek, u ktorých nie je žiadna ctižiadostivosť, lakomstvo alebo rozkoš, ktorá by ich zdržala od božskej hostiny.
Vtedy sa uskutoční povolanie pohanov, —to veľké tajomstvo, že v zmluve s Jehovom nahradí predchádzajúci ľud nový. “Manželstvo môjho Syna je naozaj pripravené,” povie Boh Otec svojim služobníkom; ale tí, čo boli pozvaní, neboli toho hodní. Choďte teda: opustite zlé mesto , ktoré nepoznalo svoj čas a moju návštevu!" "Choďte na cesty a do ohradených plotov, a do krajín pohanov; a koľko ich nájdete, pozvite na svadbu!" (Matúš 22,8-14; Lukáš 19,44)
O pohania! Chváľte Pána za jeho milosrdenstvo! (Rim 15,9) Boli ste pozvaní bez akýchkoľvek vlastných zásluh na hostinu, ktorá bola pripravená pre iný národ; dávajte si pozor, aby ste si nevyčítali, čo sa dostalo zamýšľaným hosťom, ktorí boli vylúčení zo zasľúbení daných ich otcom. Ty chromý a slepý, ktorý si bol povolaný z vedľajšej cesty svojho hriechu a biedy, ponáhľaj sa k svätému stolu! Ale potom si daj pozor, aby si z úcty k tomu, ktorý ťa volá, odložil handry svojho doterajšieho života; a rýchlo si obleč svadobné rúcho!" Pozvanie, ktoré ti bolo dané, urobilo z tvojej duše kráľovnú; daj jej teda purpurové rúcho a diadém a posaď ju na trón! Pomysli na svadbu, na ktorú si pozvaná, na manželstvo Božie! Ó, duša, ktorá naň ide, by mala byť odetá a ozdobená rúchom bohatším než všetky pozemské šaty!" ” (Za svätého Jána Chyrusa. ubi supra)
Podobne ako graduál, aj offertorium je úpenlivou modlitbou o Božiu’pomoc; je to jeho milosť ktorá povzbudzuje dušu k tejto modlitbe.
Obráť sa ku mne, Pane, a vyslobod moju dušu: Zachráň ma pre svoje milosrdenstvo’
V Tajomstve sa Cirkev modlí za dvojaký účinok svätej Sviatosti pri premene duše človeka’: očistenie od zvyškov, ktoré zanechal hriech, a pokrok v skutkoch, ktoré vedú k večnému životu.
SEKRET
Aby nás táto obeta, obetovaná tvojmu menu, očistila, Pane: a urobila, aby sme každý deň napredovali k nebeskému životu. Prostredníctvom, atď.
KOMEMORÁCIA CORPUS CHRISTI
Milosrdne udeľ svojej Cirkvi, Pane, prosíme ťa, dary jednoty a pokoja, ktoré sú mysticky znázornené v týchto obetách. Skrze, atď.
Počas prijímania svätá Cirkev, obohatená tak, ako je, nebeskými milosťami, vylieva svoju vďačnosť voči Tomu, ktorý, hoci je Najvyšší Boh, je aj jej Manželom a vedie ju znamenitými darmi.
KOMUNITA
Spievať budem Pánovi, ktorý ma obdaril dobrom, a budem spievať žalm na meno Pána, Najvyššieho.
Modlime sa spolu s Cirkvou v postkomúnii, aby naša častá účasť na týchto posvätných mystériách nebola v našich dušiach bezvýsledná, ale aby účinkovala, s väčšou istotou, na celé dielo našej spásy.
POSVÄTENIE
Prijímajúc, Pane, túto posvätnú obetu, daj, aby sa častým navštevovaním týchto tajomstiev zväčšovalo dielo našej spásy. Prostredníctvom, atď.
KOMEMORÁCIA KORPUS CHRISTI
Daj nám, Pane, prosíme ťa, večné vlastníctvo seba samého: ako zástavu toho sme prijali tvoje Telo a Krv. Ktorý žiješ, t.j.
VESPERE
Vesperie na túto nedeľu v rámci oktávy Božieho Tela sú rovnaké ako na samotný sviatok, okrem toho, čo nasleduje:
KAPITULUM
(1 Ján iii)
Milovaní, nečudujte sa, ak vás svet nenávidí. Vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.
℣. Nakŕmil ich obilným tukom, aleluja.
℟. A nasýtil ich medom zo skaly, aleluja.
ANTIFÓN MAGNIFICAT
ANT. Rýchlo vyjdi do ulíc a uličiek mesta a prinúť chudobných a slabých, slepých a chromých, aby vošli, aby sa môj dom naplnil, aleluja.
Prosíme ťa
Daj nám, Pane, stálu lásku i bázeň pred svojím svätým menom, lebo ty nikdy neodstúpiš od svojej ochrany pred tými, ktorých si pevne zakotvil vo svojej láske. Skrze, atď.
KOMENTÁCIA OKTÓVA
ANT. O posvätná hostina, na ktorej sa prijíma Kristus; slávi sa pamiatka jeho umučenia; myseľ sa napĺňa milosťou; a dáva sa nám prísľub budúcej slávy, aleluja.
℣. Ty si im dal chlieb z neba, aleluja.
℟. Majúc v ňom všetko, čo je chutné, aleluja.
Prosíme ťa
Bože, ktorý si nám pod nádhernou Sviatosťou zanechal pamiatku svojho umučenia: daj nám, prosíme ťa, aby sme si tak uctievali posvätné tajomstvá tvojho Tela a Krvi, aby sme v duši vždy cítili ovocie tvojho vykúpenia. Ktorý žiješ, t.j.
Liturgia uvedená v Apoštolských konštitúciách pod menom svätého Jakuba takto pokračuje, po Trisagione; hovorí biskup:
CONSTITUTIO JACOBI
Vskutku si svätý a najsvätejší, najvyšší a nad všetkými naveky vyvýšený. Svätý je aj tvoj jednorodený Syn, náš Pán a Boh, Ježiš Kristus.
Ktorý ti vo všetkom slúžil, jeho Boh a Otec, v tvojom mnohorakom stvorení i v tvojej vhodnej prozreteľnosti, nepohŕdajúc ľudským pokolením, ktoré zahynulo. Ale po zákone prírody, po napomenutí zákona (zo Sinaja), po chýroch prorokov, keď porušujúc prirodzený i pozitívny zákon, zabúdajúc na potopu, vypálenie Sodomy, pohromy Egypta a vyhladenie obyvateľov Palestíny, sám bol na pokraji úplného zániku: On, tvoj Syn, sa s tvojím súhlasom chcel stať Človekom, ktorý bol Stvoriteľom človeka; byť pod zákonom, ktorý bol Darcom zákona; byť obeťou, ktorý bol Kňazom; byť ovcou, ktorý bol Pastierom. Aj teba, svojho Boha a Otca, upokojil a so svetom zmieril, z Panny sa stal telom, Bohom “Slovom, Synom Milovaným, prvorodeným z každého stvorenia, a podľa proroctiev, ktoré o sebe predpovedal, pochádzal z Dávidovho a Abrahámovho semena a z kmeňa Júdovho.
V lone Panny’sa zrodil On, ktorý bol Stvoriteľom všetkých ľudí, čo sa rodia; stal sa Telom, ktorý bol bez tela; narodil sa v čase, keď nebolo času. Žil vo svätosti a učil pravde; vyhnal z ľudí každú chorobu a neduh; robil medzi ľuďmi znamenia a zázraky. Prijímal pokrm, nápoj a spánok, ktorý sýti všetkých núdznych pokrmom a každého živého tvora napĺňa požehnaním. Svoje meno dal poznať tým, čo ho nepoznali; zahnal nevedomosť; vzbudil dobročinnosť; splnil tvoju vôľu; dokončil dielo, ktoré si mu dal vykonať. A keď všetky tieto veci doviedol do šťastného konca, bol zradený človekom, ktorý bol chorý, chorobou bezbožnosti, a (takto zradený) bol uchvátený rukami zlých kňazov a bezbožných ľudí, od ktorých s tvojím dovolením znášal mnohé veci a všetky druhy urážok.
Vydali ho miestodržiteľovi Pilátovi; On, Sudca, bol súdený; On, Spasiteľ, bol odsúdený; On, ktorý nemohol trpieť, bol pribitý na kríž; On, ktorý bol svojou prirodzenosťou nesmrteľný, zomrel; On, darca On, bol pochovaný; aby tých, kvôli ktorým prišiel, oslobodil od utrpenia a smrti, aby zlomil putá, ktoré urobil diabol, a vyslobodil ľudí z jeho klamstva.
Tretieho dňa vstal z mŕtvych; zostal štyridsať dní so svojimi učeníkmi; bol vzatý do neba a sedí po pravici teba, svojho Boha a Otca.
My teda, pripomínajúc si jeho umučenie a smrť, jeho vzkriesenie z mŕtvych a jeho návrat do neba; aj jeho druhý príchod, ktorý má uskutočniť a v ktorom príde so slávou a mocou súdiť živých i mŕtvych a odplatiť každému podľa jeho skutkov: tebe, Kráľovi a Bohu, obetujeme tento Chlieb a tento Kalich podľa jeho určenia, vzdávajúc ti vďaky skrze neho.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.