"Ó, aká veľká je sláva Alojza, syna Ignácovho! Nikdy by som tomu nebol uveril, keby mi to nebol ukázal môj Ježiš. Nikdy by som nebol uveril, že takú slávu, aká je, možno vidieť v nebi!" Takto volá svätá Mária Magdaléna de Pazzi, (Život S Al. Gonzaga), ktorej pamiatku sme slávili pred mesiacom: hovorí v extáze. Z výšin Karmelu, odkiaľ jej zrak môže siahať až za nebesá, zjavuje zemi nádheru, ktorou mladistvý hrdina dnešného dňa žiari uprostred nebeských falán.
Ale Alojzov život bol krátky a neponúkol povrchnému pohľadu veľkej väčšiny nič iné, len takpovediac predohru kariéry, ktorá sa prerušila v rozkvete, skôr než priniesla akékoľvek ovocie. Ach, Boh nehodnotí veci tak ako ľudia; ich hodnotenia majú v jeho súde veľmi malú váhu! Dokonca aj v prípade samotných svätcov ide podľa neho pri napĺňaní života oveľa menej o zlomok rokov alebo o brilantné skutky než o lásku.
Užitočnosť ľudskej existencie by sa mala určite merať podľa toho, koľko sa v nej vytvorilo toho, čo je trvalé. No a za týmto súčasným časom zostáva láska navždy fixovaná len na ten presný stupeň rastu, ktorý dosiahla počas tohto prežitého života. Málo teda záleží na tom, či niekto z Božích vyvolených bez dlhého trvania a bez zjavných skutkov vyvinul v sebe lásku rovnako veľkú alebo väčšiu, ako ju vyvinuli niektorí iní, uprostred mnohých námah, hoci nikdy neboli takí svätí a počas dlhej kariéry obdivovaní ľuďmi.
Svätosť svojich členov a požehnania vyliate na ich diela vďačí významná Spoločnosť, ktorá dala Alojza Gonzagu svätej Cirkvi, vernosti, ktorú vždy vyznávala tejto dôležitej pravde, ktorá vrhá toľko svetla na kresťanský život. Zdá sa, že náš Pán Ježiš sa od prvého veku jej dejín neuspokojil s tým, že jej dovolil prijať svoje vlastné požehnané meno, a s láskou sa rozhodol usporiadať okolnosti v jej prospech tak, aby nikdy nezabudla, v čom spočíva jej skutočná sila uprostred činorodej bojovej kariéry, ktorú pred ňou osobitne otvoril.
Geniálne diela svätého Ignáca jej zakladateľa, svätého Františka Xaverského, apoštola Indií, Svätý František Borgiáš, vznešený dobyvateľ Kristovej pokory, prejavil v nich a pred očami všetkých skutočne obdivuhodnú svätosť; ale tieto ich skutky nemali iný prameň ani základ ako skryté cnosti toho druhého slávneho triumvirátu, v ktorom pod Božím dohľadom, len silou kontemplatívnej modlitby, svätí Stanislav Kostka, Alojz Gonzaga a John Berchmans, povýšili na taký stupeň lásky, a teda na svätosť svojich hrdinských otcov.
Znovu nám toto tajomstvo odhaľuje Mária Magdaléna de Pazzi, uchovávateľka tajomstiev manželov. Vo vytržení, počas ktorého sa pred jej očami zjavila Alojzova sláva, takto pokračuje, ešte pod vplyvom Ducha Svätého:
Kto by kedy mohol vysvetliť hodnotu a silu vnútorných úkonov? Alojzova sláva je taká veľká len preto, že konal takto, vnútorne. Medzi vnútorným skutkom a tým, ktorý je viditeľný, nie je možné žiadne porovnanie. Alojz, kým žil na zemi, pozorne upieral svoj zrak na Slovo; a práve preto je taký veľkolepý. Alojz bol skrytý mučeník; kto ťa miluje, môj Bože, vie, že si taký veľký, taký nekonečne milý, že vskutku horlivé je mučeníctvo takéhoto človeka, aby jasne videl, že ťa nemiluje tak veľmi, ako by ťa chcel milovať, a že ťa tvoje stvorenia nemilujú, ale urážajú! ...
Takto sa stal sám sebe mučeníkom. Ach, on predsa miloval, kým bol na zemi! Preto teraz v nebi vlastní Boha vo zvrchovanej plnosti lásky. Kým bol ešte smrteľný, vystrelil svoj luk na Srdce Slova; a teraz, keď je v nebi, sú všetky jeho šípy uložené v jeho vlastnom srdci. Lebo túto komunikáciu s Božstvom, ktorú si zaslúžil šípmi svojich skutkov lásky a zjednotenia s Bohom, teraz verne a skutočne vlastní a zvierajú ho navždy.
Milovať Boha, dovoliť Jeho milosti, aby obrátila naše srdce k nekonečnej kráse, ktorá ho jediná môže naplniť, také je potom pravé tajomstvo najvyššej dokonalosti. Kto by nevidel, ako toto učenie dnešného sviatku odpovedá na cieľ, ktorý Duch Svätý sleduje od svojho zostúpenia, od našich slávnych Letníc? Toto sladké a tiché učenie poskytoval Alojz počas svojej krátkej kariéry všade, kam sa jeho kroky obrátili.
Narodený do neba vo svätom krste, takmer skôr ako sa narodil na zemi, bol od kolísky samotným anjelom; milosť akoby z neho tryskala do tých, ktorí ho nosili v náručí a napĺňala ich nebeskými pocitmi. Vo veku štyroch rokov nasledoval markíza, svojho otca, do táborov; a tak sa niektoré nevedomé chyby, ktoré ani tak nepoškvrnili jeho nevinnosť, stali po zvyšok jeho života predmetom pokánia, o ktorom by si človek myslel, že sa skôr prisudzuje nejakému ťažkému hriešnikovi.
Mal iba deväť rokov, keď ho vzali do Florencie, aby sa tam zdokonalil v talianskom jazyku, a stal sa buditeľom dvora vojvodu Františka (je zaujímavé pripomenúť, že Mária de Medicis, budúca francúzska kráľovná bola v tom čase dieťaťom na tom istom dvore): ale hoci bol najbizarnejší v Taliansku, nedokázal ho nijako zaujať a skôr poslúžil na to, aby sa odpútal od sveta rozhodnejšie než kedykoľvek predtým. V tomto období tiež pri nohách zázračného obrazu Anunziata, zasvätil svoje panenstvo Panne Márii.
Sama Cirkev v Breviárnych lekciách uvedie ďalšie podrobnosti tohto sladkého života, v ktorom, ako to vždy býva u duší plne poddajných Duchu Svätému, nebeská zbožnosť nikdy nepoškvrnila to, čo bolo povinnosťou v pozemských veciach. Práve preto, že bol skutočne vzorom pre všetkých mladých ľudí, ktorí sa venujú štúdiu, bol Alojz vyhlásený za ich ochrancu. Mal neobyčajne rýchlu inteligenciu, uprostred veselého ruchu mestského života bol verný práci aj modlitbe, ovládal všetky vedy, ktoré sa vtedy vyžadovali od človeka jeho hodnosti.
Veľmi zložité a šteklivé rokovania o svetských záujmoch boli viackrát zverené do jeho vedenia: a tak sa mu naskytla príležitosť uvedomiť si, do akej vysokej miery mohol vyniknúť vo vládnych záležitostiach. Aj tu vystupuje ako príklad pre tých, ktorí majú priateľov a príbuzných, ktorí by ich radi zadržali, keď stoja na prahu náboženského stavu, pod zámienkou, "aké veľké dobro môžu na svete vykonať a koľkému zlu zabrániť"
.
Alebo akoby sa Najvyšší musel uspokojiť s neužitočnými ničotnosťami v tej vybranej časti ľudí, ktorú si vyhradzuje uprostred národov; alebo akoby sa vlohy najbohatších a najnadanejších prirodzeností nemohli obrátiť k Bohu o to lepšie a o to úplnejšie, o čo je ich samotný princíp, práve pretože sú najdokonalejšie. Na druhej strane ani štát, ani Cirkev týmto útekom k Bohu, týmto zdanlivým odhodením najlepších predmetov nikdy nič skutočne nestratia!
Ak sa v starom zákone Jehova prejavoval žiarlivo, keď nechal na svojom oltári obetovať to najlepšie zo všetkých druhov tovarov, jeho zámerom nebolo ochudobniť svoj ľud. Či už si to pripustíme, alebo nie, je isté, že hlavná sila spoločnosti, prameň požehnania a ochrany sveta, sa vždy nachádza v zápalných obetách, ktoré sa Pánovi dobre páčia.
Aloysius bol synom Ferdinanda Gonzagu, markíza z Castiglione delle Stivere. Kvôli nebezpečenstvu bol tak narýchlo pokrstený, že sa zdalo, že sa narodil pre nebo takmer skôr, ako sa narodil pre zem, a túto svoju prvú milosť si tak verne zachoval, že sa zdalo, že v nej bol takmer potvrdený. Od svojho prvého úsvitu rozumu, ktorý použil pri obetovaní sa Bohu, viedol deň čo deň svätejší život.
Ve Florencii, keď mal deväť rokov, zložil sľub večného panenstva pred oltárom Najsvätejšej Panny, na ktorú vždy hľadel ako na matku; a vďaka pozoruhodnej Božej milosti tento sľub dodržiaval úplne a bez najmenšieho telesného alebo duševného pokušenia počas celého svojho života.
A čo sa týka akýchkoľvek iných výkyvov duše, začal ich v tomto veku kontrolovať tak prísne, že ho už nikdy nepichli ani ich prvé hnutia. Svoje zmysly, a najmä oči, tak obmedzil, že sa ani raz nepozrel do tváre Márie Rakúskej, ktorú niekoľko rokov takmer každý deň zdravil, keď bol čestným pážaťom na dvore španielskeho kráľa, a rovnakú zdržanlivosť uplatňoval aj voči tvári vlastnej matky: preto by ho skutočne mohli nazvať človekom bez tela alebo anjelom v ľudskom tele.
K tejto starostlivosti o zmysly pridal aj maceráciu tela. V každom týždni držal tri dni pôst, a to väčšinou o malom množstve chleba a vody. V skutočnosti sa však akoby postil každý deň, pretože pri jedle takmer nikdy neprijal ani toľko, koľko váži unca jedla. Často sa tiež, dokonca trikrát denne, bičoval povrazmi alebo reťazami do krvi: niekedy si miesto kázne alebo vlasovej košele zaopatril psími remeňmi alebo vlastnými ostňami.
Svoju mäkkú posteľ si tajne posýpal kúskami rozbitého dreva alebo hrncovými guľami, aby sa mu ľahšie vstávalo na modlitbu. Veľkú časť noci aj v hlbokej zime prežil oblečený len v košeli, buď kľačal na zemi, alebo ležal rozkročmo, keď bol príliš unavený, aby zostal vzpriamený, zaujatý nebeským rozjímaním. Niekedy sa takto nehybne držal tri, štyri alebo päť hodín, kým nestrávil aspoň jednu, bez akéhokoľvek rozptýlenia mysle.
Takáto vytrvalosť mu priniesla odmenu v podobe schopnosti udržať si pri modlitbe celkom sústredené chápanie bez akéhokoľvek blúdenia mysle, akoby bol uchvátený Bohom, v neprerušenej extáze. Aby sa odteraz mohol držať len Jeho, po tom, čo v ostrom trojročnom zápase prekonal horký odpor svojho otca a dosiahol, že jeho právo na markgrófstvo prešlo na jeho brata, vstúpil v Ríme do Spoločnosti Ježišovej, do ktorej ho povolal hlas z neba, keď bol v Madride.
Už vo svojom noviciáte začal byť považovaný za majstra všetkých cností. Jeho poslušnosť aj voči tým najbezvýznamnejším pravidlám bola absolútne presná, jeho pohŕdanie svetom mimoriadne a jeho nenávisť voči sebe samému neúprosná. Jeho láska k Bohu bola taká vrúcna, že postupne podkopávala jeho telesné sily. Keď mu preto prikázali, aby na chvíľu odvrátil svoju myseľ od božských vecí, márne sa snažil odpútať pozornosť od Toho, ktorý ho všade stretával.
Z nežnej lásky k blížnemu s radosťou slúžil chorým vo verejných nemocniciach a pri vykonávaní tejto lásky sa nakazil. Na základe čoho pomaly zomieral, presne v deň, ktorý predpovedal, jedenásteho kalendu júla, v dvadsiatom štvrtom roku svojho veku, odišiel do neba, keď predtým prosil, aby prijal kázeň a bol položený na zem, aby zomrel.
Akú slávu, ktorej sa tam teší, mohla svätá Mária Magdaléna de Pazzi vďaka Božiemu zjaveniu vidieť; vyhlásila, že je taká, o akej sotva verila, že existuje aj v nebi, a že jeho svätosť a láska sú také veľké, že ho môže vyhlásiť za skrytého mučeníka. Na zemi ho Boh oslávil mnohými zázrakmi. Keďže boli riadne dokázané, Benedikt XIII. zaradil meno tohto anjelského mladíka do kalendára svätých a odporúčal ho všetkým mladým vzdelancom ako vzor nevinnosti a čistoty a ako hlavného patróna.
Ctihodná staroba nie je tá, ktorá je dlhá, ani sa nepočíta podľa počtu rokov: ale rozum človeka sú šediny; a bezúhonný život je staroba. (Múdrosť 4, 8-9) A preto, Alojz, zastávaš čestné miesto medzi starcami svojho ľudu! Sláva svätej spoločnosti, uprostred ktorej si v takom krátkom čase naplnil dlhú dráhu; získaj, aby si aj naďalej pre seba i pre iných cenila učenie, ktoré pramení z tvojho života nevinnosti a lásky.
Svätosť je jediná vec, ktorú po skončení kariéry možno opäť nazvať pravou; a svätosť sa nadobúda zvnútra. Vonkajšie skutky sa u Boha počítajú len natoľko, nakoľko je čistý vnútorný dych, ktorý ich inšpiruje; ak chýba príležitosť na vykonávanie skutkov, človek môže tento nedostatok vždy doplniť tým, že sa v skrytosti svojej duše priblíži k Pánovi rovnako, ba dokonca viac, ako by mohol urobiť ich prostredníctvom. Takto si videl a pochopil túto otázku; a preto modlitba, ktorá ťa držala pohlteného vo svojich nevýslovných rozkošiach, ťa dokázala vyrovnať samotným mučeníkom.
Aký neoceniteľný poklad nebola modlitba v tvojich očiach, aké nebeské dobrodenie, a to také, ktoré je skutočne na dosah aj nám, tak ako bolo na dosah tebe! Aby sme v nej však našli, ako si sa vyjadril, "skratku k dokonalosti", je potrebná vytrvalosť a dôkladné odstránenie z duše, a to veľkorysým sebazaprením, každého citu, ktorý nie je od Boha. Veď ako by mohli kalné alebo rozbúrené vody odrážať obraz toho, kto stojí na ich okraji? Aj tak duša, ktorá je zakalená, alebo duša, ktorá bez toho, aby bola celkom otrokom vášní, ešte nie je pani každého pozemského rozruchu, nikdy nemôže dosiahnuť cieľ modlitby, ktorým je reprodukovať v sebe pokojný obraz svojho Boha.
Reprodukcia jediného veľkého vzoru bola v tebe dokonalá; a preto možno vidieť, ako príroda (pokiaľ ide o to, čo má z dobra) týmto procesom pretvárania v božskom tégliku ani zďaleka nestráca, ani netrpí, ba skôr získava. Dokonca aj v tom, čo sa dotýka najzákonnejších citov, si sa už na veci nepozeral z pozemského hľadiska, ale hľadiac na všetko v Bohu, ďaleko si prekročil zmyslové veci so všetkou ich klamlivou slabosťou, a v dôsledku toho zázračne vzrástla tvoja láska!
Napr. čo môže byť dojímavejšie ako tvoja sladká pozornosť nielen na zemi, ale dokonca aj z tvojho nebeského trónu voči tej obdivuhodnej žene, ktorú ti náš Pán dal za pozemskú matku? Kde možno nájsť nežnosť, ktorá by sa vyrovnala láskyplným výlevom, ktoré si jej napísal v tom liste svätca matke svätca, ktorý si jej adresoval krátko pred svojím odchodom z pozemskej púte? A ešte viac, akú znamenitú jemnosť si prejavil, keď si ju urobil príjemkyňou svojho prvého zázraku, ktorý sa udial po tvojom vstupe do slávy!
Okrem toho Duch Svätý tým, že ťa zapálil plameňom božskej lásky, rozvinul v tebe aj nesmiernu lásku k blížnemu: nevyhnutne, lebo láska je v podstate jednotná; a dobre sa to ukázalo, keď ťa videli, ako bezstarostne obetuješ svoj život za chorých a chorľavých.
Nechýbaj, ó najdrahší svätý, aby si nám pomohol uprostred toľkých nešťastí; podaj láskavú ruku každému a všetkým. Kresťanská mládež má osobitný nárok na tvoju patronátnu ochranu, veď túto vzácnu časť stáda zhromaždil okolo tvojho trónu sám zvrchovaný pontifik. Nasmeruj ich slabé kroky na správnu cestu, pretože sú tak často zvádzaní, aby odbočili na nebezpečné vedľajšie cesty; nech je modlitba a usilovná práca pre drahého Boha ich oporou a ochranou; nech sú osvietení vo vážnej otázke, ktorú majú pred sebou pri voľbe životného stavu.
Prosíme ťa, najdrahší svätý, pôsob na nich v tomto najkritickejšom období ich prvých rokov života silným vplyvom, aby skutočne zakúsili všetku silu tej spravodlivej výsady, ktorá je vždy tvoja, zachovať v tvojich zbožných klientoch anjelské cnosti! Áno, Alojz, navyše sa súcitne pozeraj na tých, ktorí nenapodobnili tvoju nevinnosť, a dosiahni, aby ťa ešte nasledovali v príklade tvojho pokánia; taká je prosba svätej Cirkvi v tento deň!
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.