“Na teba je odkázaný chudobný, ty budeš sirote pomocníkom.” (Ž 9,14) Hrdé Benátky už videli tieto slová uskutočnené v jej vznešenom synovi Jeronýmovi Aemiliánovi: dnes poukazujú na svätosť ďalšej významnej osoby, pochádzajúcej z prvých navarrských kniežat, ale ešte vyššie postavenej v kráľovstve lásky.
Boh, ktorý polieva poľné stromy aj cédre z Libanonu, pretože to on ich všetky zasadil, sa stará aj o malé vtáčiky, ktoré sa nezhromažďujú v stodolách: či teda zabudne na dieťa, ktoré má oveľa väčšiu hodnotu ako nebeské vtáky? Alebo mu dá telesnú potravu a zanedbá dušu lačnú po chlebe poznania spásy, ktorý posilňuje srdce človeka? V 16. storočí sme mohli byť v pokušení myslieť si, že sýpky nášho nebeského Otca sú prázdne. Je pravda, že Duch Svätý čoskoro vzbudil nových svätých, ale oživujúca dobročinnosť nestačila na množstvo núdznych; koľko najmä chudobných detí bolo bez škôl, zbavených najzákladnejšieho vzdelania, ktoré je nevyhnutné na splnenie ich povinností a na ich šľachetnosť ako Božích detí: a nebolo nikoho, kto by im lámal chlieb poznania!
Šťastnejšie ako mnohé iné krajiny prepadnuté herézou, Španielsko bolo na svojom vrchole a tešilo sa zo stonásobku prisľúbeného tým, ktorí hľadajú najprv Božie kráľovstvo. Zdalo sa, že sa stalo nevyčerpateľným zdrojom nášho Pána. Pred chvíľou dala svetu Ignáca Loyolu, práve obohatila nebo vzácnou smrťou Terézie z Avily, keď Duch Svätý opäť čerpal z jej hojnosti, aby doplnil bohatstvo hlavného mesta kresťanského sveta a zaopatril potreby maličkých v Božej’Cirkvi.
Potomok Calassanz z Petralty de la Sal bol už obdivovaným apoštolom Aragón, Katalánsko a Kastíliu, keď počul tajomný hlas, ktorý sa prihovoril jeho duši: “Choď do Ríma; vyjdi z krajiny svojho narodenia; čoskoro sa ti v jej nebeskej kráse zjaví spoločníčka, ktorá ti je určená, svätá chudoba, ktorá ťa teraz volá, aby si ochutnal jej prísne pôžitky; choď, nevediac, kam ťa vediem; urobím ťa otcom obrovskej rodiny; ukážem ti, čo všetko musíš vytrpieť pre moje meno’.”
Štyridsať rokov slepej vernosti v nevedomej svätosti pripravilo nebeského vyvoleného na jeho vznešené povolanie. “Čo môže byť väčšie,” pýta sa svätý Ján Zlatoústy, “ako usmerňovať duše a formovať charaktery detí? Vskutku ho považujem za väčšieho než ktoréhokoľvek maliara alebo sochára, ktorý vie formovať duše mladých.” (Homilia diei, ex Chrysostom in Matth. lx) Jozef chápal dôstojnosť svojho poslania: počas zostávajúcich päťdesiatich dvoch rokov svojho života nepovažoval podľa odporúčaní svätého doktora v službe maličkým nič za podradné alebo opovrhnutiahodné; nič ho nestálo draho, ak mu to len umožnilo prostredníctvom učenia písmen vliať nespočetným deťom, ktoré k nemu prichádzali, bázeň pred Pánom. Od svätého Pantaleona, jeho sídla, zbožné školy čoskoro pokryli celú Itáliu, rozšírili sa na Sicíliu a do Španielska a dychtivo ich vyhľadávali králi a ľudia v Moravia, Bohemia, Poľsko a severné krajiny.
Večná Múdrosť spojila Kalasankta s vlastným dielom spásy na zemi. Odmenila ho za jeho prácu tak, ako to zvyčajne robí so svojimi privilegovanými, tým, že mu dala silný konflikt, aby zvíťazil a poznal, že múdrosť je mocnejšia ako všetko. (Múdrosť 10,12) Je to konflikt podobný Jakubovmu pri brode Jabok, ktorý predstavuje poslednú prekážku vstupu do zasľúbenej zeme, keď všetky pôžitky a dobrá sveta boli predtým poslané ďalej absolútnym zrieknutím sa; je to konflikt v noci, v ktorom prirodzenosť zlyháva a ochabuje; ale po ňom nasleduje východ slnka a stavia bojovníka pred vstup do večného dňa; je to konflikt s Bohom ruka v ruke, pravda, pod podobou človeka alebo anjela; ale málo záleží na tom, pod akú podobu sa Boh rozhodne ukryť, ak mu to nič neuberá z jeho zvrchovanej vlády. Prečo sa pýtaš na moje meno?" povedal zápasník Jákobovi; tý bude odteraz Izrael, silný proti Bohu. (Genesis 27,29)
Naši čitatelia sa môžu obrátiť na historikov sv. Jozefa Kalasanckého, aby sa dozvedeli podrobnosti o skúškach, ktoré z neho urobili predstaviteľa statočnosti, ako ho nazýva Cirkev. (Rímsky breviár) Kvôli ohováraniu falošných bratov bol svätec zosadený a rád bol zredukovaný na stav svetskej kongregácie. Až po jeho smrti ho obnovil, najprv Alexander VII a potom Klement IX ako regulárny rád so slávnostnými sľubmi. Vo svojom veľkom diele Kanonizácia svätých, Benedikt XIV sa obšírne vyjadruje k tejto téme, pričom sa teší z toho, akú úlohu pri procese Božieho služobníka zohral, najprv ako konzistoriálny obhajca, potom ako propagátor viery a napokon ako kardinál dal svoj hlas v prospech tejto veci. V lekciách uvidíme, že to bol aj on, kto ho blahorečil.
Prečítajme si teraz život zakladateľa chudobných rehoľných klerikov zbožných škôl Matky Božej.
Jozef Kalasanský od Matky Božej sa narodil zo šľachtickej rodiny na Petralta v Aragónsku a už od svojich prvých rokov dával najavo svoju budúcu lásku k deťom a ich vzdelávaniu. Ešte ako malé dieťa totiž okolo seba zhromažďoval iné deti a učil ich tajomstvám viery a svätej modlitby. Po získaní dobrého vzdelania v oblasti slobodných umení a bohoslovia absolvoval teologické štúdiá na Valencii. Tu odvážne prekonal zvody vznešenej a mocnej dámy a pozoruhodným víťazstvom si zachoval nepoškvrnené panenstvo, ktoré už predtým sľúbil Bohu. Splnením sľubu sa stal kňazom a jeho pomoc využilo niekoľko biskupov Novej Kastílie, Aragónska a Katalánska. Prekonal všetky ich očakávania, napravil zlý život v celom kráľovstve, obnovil cirkevnú disciplínu a obdivuhodne úspešne skoncoval s nepriateľstvami a krvavými frakciami. Ale pod vplyvom nebeského videnia a po tom, čo ho Boh niekoľkokrát povolal, odišiel do Ríma.
Tam viedol veľmi prísny život; postil sa a bdel, celé dni a noci trávil v nebeskom rozjímaní a takmer každú noc navštevoval sedem bazilík v meste. Tento posledný zvyk dodržiaval mnoho rokov. Zapísal sa do zbožných združení a s obdivuhodnou dobročinnosťou sa venoval pomoci chudobným a utešoval ich almužnami a inými skutkami milosrdenstva, najmä chorých alebo uväznených. Keď v Ríme zúrila morová epidémia, pridal sa k svätému Kamilovi a vo svojej horlivej horlivosti sa neuspokojil s obdarúvaním chudobných chorých štedrou starostlivosťou, dokonca niesol mŕtvych do hrobu na vlastných pleciach. Keďže však bol Bohom napomenutý, že je povolaný vychovávať deti, najmä tie chudobné, v zbožnosti a učenosti, založil rád chudobných riadnych klerikov Matky Božej zbožných škôl, ktorí sú osobitne určení na to, aby sa venovali výchove mládeže. Tento rád veľmi schválili Klement VIII, Pavol V a ďalší rímski pontifikovia a v obdivuhodne krátkom čase sa rozšíril po mnohých európskych kráľovstvách. Jozef však musel pri tomto podniku podstúpiť mnohé utrpenia a námahy a všetky ich znášal s takou vytrvalosťou, že ho každý vyhlasoval za zázrak trpezlivosti a ďalšieho Jóba.
Hoci bol zaťažený riadením celého rádu, napriek tomu sa venoval záchrane duší a navyše sa nikdy nevzdal vyučovania detí, najmä tých z chudobnejších vrstiev. Sladil im školy a sám ich vodil do ich domovov. Päťdesiatdva rokov vytrvalo pokračoval v tejto práci, hoci si vyžadovala najväčšiu trpezlivosť a pokoru, a hoci trpel slabým zdravím, Boh ho odmenil tým, že ho v prítomnosti jeho učeníkov poctil mnohými zázrakmi; zjavila sa mu aj Panna Mária s Dieťaťom Ježišom, ktorá požehnala jeho deti, keď sa modlili. Odmietol najvyššie hodnosti, ale preslávil sa darom proroctva, čítania tajomstiev sŕdc a poznania toho, čo sa deje v jeho neprítomnosti. Bol obdarený častými zjaveniami nebeských občanov, najmä Panny Márie, ktorú od detstva najviac miloval a ctil a ktorej kult najviac odporúčal svojim učeníkom.
Predpovedal deň svojej smrti a obnovenie a rozšírenie svojho rádu, ktorý bol vtedy takmer zničený; a vo svojich deväťdesiatich dvoch rokoch zaspal v našom Pánovi v Ríme, 8. kalendy septembra roku 1648. O sto rokov neskôr sa jeho srdce a jazyk našli celé a neporušené. Boh ho po smrti poctil mnohými zázrakmi. Benedikt XIV mu udelil pocty blahoslaveného a Klement XIII slávnostne ho zapísal medzi svätých.
Pán vypočul túžbu chudobných, (Psalm 9,38) tým, že ťa urobil depozitárom svojej lásky a na tvoje pery vložil slová, ktoré sám ako prvý vyslovil: Dajte deťom prísť ku mne. (Mark 10,14) Koľko ľudí vďačí a ešte bude vďačiť za svoje večné šťastie tebe, Jozef, pretože ty a tvoji synovia ste v nich zachovali božskú podobu prijatú v krste, jediný titul človeka do neba! Buď blahoslavený za to, že si ospravedlnil dôveru, ktorú do teba Ježiš vložil, keď ti zveril do opatery tieto krehké malé bytosti, ktoré sú predmetom jeho božskej záľuby.
Buď blahoslavený za to, že si ešte viac zodpovedal tejto dôvere nášho Pána, keď ťa podobne ako Jóba nechal prenasledovať satanom, a to ešte krutejšími prekvapeniami, než boli tie, ktoré postihli spravodlivého Idumejca. Nemusí sa Boh neochvejne spoľahnúť na tých, ktorí sú jeho? Či nie je vhodné, aby uprostred nedostatkov tohto úbohého sveta mohol svojim anjelom ukázať, čo dokáže milosť v našej úbohej prirodzenosti a ako ďaleko sa môže uskutočniť jeho obdivuhodná vôľa v jeho svätých?"
Odmena za tvoje utrpenie, ktorú tvoja neochvejná dôvera očakávala od Božej Matky, prišla v božsky určenú hodinu. Ó, Jozef, teraz, keď boli zbožné školy už dávno obnovené, požehnaj žiakov, ktorých ti aj naša doba naďalej dáva; získaj pre nich a pre nespočetné množstvo učencov, ktorých vychovávajú ku kresťanskej vede, požehnanie Dieťaťa Ježiša. Daj svojho ducha a svoju odvahu všetkým, ktorí venujú svoju prácu a svoj život výchove mladých; pozdvihni nás všetkých na úroveň učenia, ktoré sprostredkúva tvoj hrdinský život.
Tento text je prevzatý z Liturgický rok, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.