SUMÁR
Podľa CEDAW poľské ženy čelia “závažnému porušovaniu ľudských práv v dôsledku reštriktívnych zákonov o interrupciách, pričom mnohé z nich sú nútené donosiť nechcené tehotenstvo až do konca, vyhľadávať nebezpečné tajné zákroky alebo cestovať za legálnymi interrupciami do zahraničia,” do krajín, kde sú interrupcie legálne.
Výbor sa tiež domnieva, že prístup k interrupcii v Poľsku je “veľmi sťažený, ” kvôli “zložitému a obetiam nepriaznivému byrokratickému procesu.” Bránia mu aj “silné protipotratové lobistické skupiny, vyhrážky a udania proti tým, ktorí pomáhajú ženám žiadajúcim o interrupciu.” Podpredsedníčka CEDAW Genoveva Tisheva sa domnieva, že poľský zákon “môže predstavovať aj mučenie alebo kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie.”
Medzinárodné spoločenstvo neuznáva interrupciu ako ľudské právo
Aborcia ako ľudské právo sa nenachádza v žiadnej záväznej medzinárodnej zmluve a v posledných rokoch mnohé štáty voči nej neustále vznášali námietky a uvádzali, že je len výnimkou zo základného práva na život. V záverečnom dokumente Medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji (ICPD), ktorá sa konala v Káhire v roku 1994, sa jasne uvádza, že interrupcie sa nesmú podporovať ako metóda plánovania rodiny a že štáty by mali prijať opatrenia na zníženie počtu interrupcií (ICPD PoA, odsek 8.25).
Okrem toho neexistuje ani žiadny záväzný medzinárodný právny nástroj, ktorý by sa akýmkoľvek spôsobom odvolával na “sexuálne a reprodukčné zdravie a práva”. pokusy vykresliť tieto neexistujúce “sexuálne práva” ako údajne záväzné medzinárodné záväzky a prvok ľudských práv sú neopodstatnené. Takzvané právo na interrupciu (kategorizované ako “reprodukčné a sexuálne práva”) teda nemá žiadny zdroj vo všeobecne záväznom medzinárodnom práve. Rôzne orgány sa ho však pokúšajú odvodiť z viacerých iných uznaných práv vrátane práva na nediskrimináciu, práva na súkromie a dokonca aj práva na život. Na tento účel slúži používanie extenzívneho (alebo dynamického) výkladu zmlúv.
Za zmienku stojí, že nedávno sa desiatky krajín (vrátane niektorých patriacich do Európskej únie) priamo postavili proti pokusom považovať interrupciu za ľudské právo, keď podpísali Ženevskú konsenzuálnu deklaráciu.
Čítajte: Pro-life Poľsko bojuje proti pro-potratovým politikom sériou miestnych pochodov
Pokus o zasahovanie do kompetencií suverénnych štátov
V súvislosti s opakovanými výzvami, aby štáty zabezpečili prístup k potratom, treba dôrazne zdôrazniť, že táto otázka je vo výlučnej kompetencii jednotlivých štátov. EÚ ani OSN nemajú právomoc zasahovať do zdravotnej politiky členských krajín. Podľa článku 6 a článku 168 Zmluvy o fungovaní Európskej únie patrí otázka sexuálneho a reprodukčného zdravia do oblasti zdravotných politík štátov, v ktorých má EÚ len podpornú právomoc. EÚ sa nemôže usilovať o harmonizáciu tohto práva v členských štátoch.
Z týchto dôvodov by sa malo považovať za nelegitímne vyvíjanie akejkoľvek formy nátlaku na členské štáty v oblasti ochrany života a interrupcií zo strany medzinárodných organizácií vrátane EÚ a OSN. Je to nezlučiteľné so zmluvným právom EÚ a s uvedenými ustanoveniami medzinárodného práva.
Tiež treba zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) nikdy nanovo nedefinoval ani neobmedzil rozsah pôsobnosti článku 2. Život v prenatálnom štádiu vývoja preto nikdy nebol vylúčený z ochrany podľa dohovoru. Naopak, v mnohých svojich rozsudkoch ESĽP uvádzal, že interrupcia nie je právom. Neexistuje teda žiadne právo na interrupciu a zákaz interrupcie zo strany štátu’nie je sám o sebe porušením Dohovoru.
Pokusy o zaradenie interrupcie do katalógu ľudských práv (napríklad pridaním tzv. práva na interrupciu do Charty základných práv Európskej únie v tomto roku) podkopávajú základné zásady ľudských práv, najmä preto, že Charta podporuje existujúce práva vrátane práva na život (článok 2). Ide teda o opatrenie, ktoré vedie k rozporu s právom. V dôsledku toho je stanovisko výboru CEDAW’o tom, že Poľsko porušuje práva žien’s nedostatkom takzvaných “interrupcií na požiadanie” nielen pochybné, ale aj úplne nepodložené.
Preprinted with permission from the Ordo Iuris Institute for Legal Culture.