Drahí bratia a sestry v Kristovi,
“Klaniame sa ti, Kriste, a chválime ťa, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.” Túto známu modlitbu, ktorá je súčasťou krížovej cesty, katolíci dobre poznajú, a tak by to malo byť. Stručne vyjadruje našu vieru a jedinečnú skutočnosť Ježiša Krista - Božieho’Syna - ako jediného Spasiteľa celého ľudstva.
My sme povinní klaňať sa a chváliť Ježiša Krista, pretože je Božím’Synom a pretože priniesol spásu nášmu padlému stavu. Musíme sa húževnato držať pravdy, že jedine Ježiš Kristus je Spasiteľ a že žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych za celé ľudstvo naveky. Jeho láskyplná obeta vlastného života, aby nás vykúpil, je najväčším darom, aký kedy ľudstvo dostalo.
Táto jednoduchá modlitba vyjadruje jadro našej viery, ktorú sme povinní hlásať svetu, ak chceme žiť ako jeho učeníci. Cirkev existuje preto, aby túto Pravdu hlásala a poukazovala ľudskej rodine, každému národu a rase, na prostriedky našej spásy. Neexistuje žiadne iné meno, ktorým by sme mohli byť spasení, a žiadne iné hnutie, náboženstvo alebo ľudské úsilie nás nespasí. Jedine Kristus je náš Spasiteľ. Skutočne môžeme získať celý svet, a aj tak sa ocitneme stratení, ak neprijmeme Ježiša Krista a jeho kríž.
Ak to čítate, viem si predstaviť, že vašou reakciou môže byť, že vyjadrením základnej kerygmy našej slávnej viery v Ježiša Krista, nášho milujúceho Pána a Vykupiteľa, len konštatujem zjavné, a máte pravdu. Musíme však otvoriť oči pred skutočnosťou, že príliš veľa ľudí v Cirkvi, mystickom tele Kristovom, odmieta toto najzákladnejšie vyjadrenie našej viery a v skutočnosti odmieta samotného Ježiša Krista. Musíme si tiež priznať, že najvyšší predstavitelia Cirkvi vedú svet nie k Ježišovi Kristovi, ale preč od neho.
Pápež František sa nedávno v príhovore k skupine mladých ľudí v Singapure vyjadril takto:
“Jedna z vecí, ktorá ma na vás všetkých tu zaujala, je vaša schopnosť viesť medzináboženský dialóg, a to je veľmi dôležité. Ak na začiatku vašich rozhovorov a debát začnete hovoriť veci ako: ‘Moje náboženstvo je dôležitejšie ako tvoje, ’ ‘Nie, moje je dôležitejšie ako tvoje, ’ a podobne, kam nás to dovedie? Pretože ak začneme medzi sebou bojovať a hovoriť: ‘Moje náboženstvo je dôležitejšie ako tvoje,’ ‘Moje náboženstvo je pravdivé, tvoje nie,’ kam nás to povedie? Niekto odpovie. Kam by nás to viedlo? Je v poriadku o tom diskutovať. Každé náboženstvo je cestou k Bohu. Ak mám uviesť príklad alebo porovnanie, sú ako rôzne jazyky, aby sme dospeli k Bohu. Ale Boh je Bohom pre všetkých – a ak je Boh Bohom pre všetkých, potom sme všetci Božími synmi a dcérami. ‘Ale môj Boh je dôležitejší ako tvoj Boh.’ Je to pravda? Boh je len jeden a každý z nás je takpovediac jazykom na to, aby sme sa dostali k Bohu. Sikh, moslim, hinduista, kresťan – sú to rôzne cesty.”
Toto tvrdenie je teologická heréza – nazýva sa indiferentizmus. Indiferentizmus tvrdí, že všetky náboženstvá majú rovnakú hodnotu a všetky vedú k rovnakej božskej pravde. To je v priamom rozpore s učením Cirkvi’že existuje jediná pravá viera a že Katolícka cirkev je jedinou cestou k spáse.
Aj keď sú tolerancia a náboženská sloboda dôležité, my v Cirkvi musíme presvedčivo brániť svoju vieru a s istotou sa deliť o pravdu. Ako povedal Ježiš: “Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa.” (Jn 14, 6)
Čítajte: pápež František: ‘Každé náboženstvo je cestou k Bohu’
V roku 1928 pápež Pius XI. vo svojej pápežskej encyklike Mortalium Animos hovoril o indiferentizme. Uviedol v nej:
“Pretože majú za isté, že ľudia zbavení akéhokoľvek náboženského zmyslu sa vyskytujú veľmi zriedkavo, zdá sa, že na tomto presvedčení založili nádej, že národy, hoci sa medzi sebou v niektorých náboženských otázkach líšia, sa bez väčších ťažkostí dohodnú ako bratia vo vyznávaní určitých náuk, ktoré tvoria akoby spoločný základ duchovného života. Z tohto dôvodu tieto osoby často usporadúvajú konventy, stretnutia a prejavy, na ktorých je prítomný veľký počet poslucháčov a na ktoré sú pozývaní všetci bez rozdielu, aby sa zapojili do diskusie, a to tak neveriaci každého druhu, ako aj kresťania, dokonca aj tí, ktorí nešťastne odpadli od Krista alebo ktorí s tvrdohlavosťou a vytrvalosťou popierajú jeho božskú prirodzenosť a poslanie. Takéto pokusy katolíci určite nemôžu schvaľovať, pretože vychádzajú z falošného názoru, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac či menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rôznym spôsobom prejavujú a vyjadrujú ten zmysel, ktorý je nám všetkým vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a k poslušnému uznávaniu jeho vlády. Tí, čo zastávajú tento názor, sa nielenže mýlia a klamú, ale aj tým, že skresľujú ideu pravého náboženstva, ho zavrhujú a postupne sa obracajú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, kto podporuje tých, čo zastávajú tieto teórie, a pokúša sa ich uskutočňovať, úplne opúšťa Bohom zjavené náboženstvo.”
Pápež Gregor XVI. vo svojej pápežskej encyklike Mirari Vos (1832) odsúdil myšlienku, že človek môže dosiahnuť spásu v akomkoľvek náboženstve. Pápež Pius IX. v encyklike Syllabus of Errors (1864) odsúdil tvrdenie, že “každý človek môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré, vedený svetlom rozumu, bude považovať za pravé.”
Často som pri rôznych príležitostiach vyjadroval hlboké znepokojenie nad výskytom herézy a atmosférou apostázy, ktorá vyžaruje z Vatikánu v Ríme, ale teraz musím položiť túto otázku: “Kde je krik pastierov? Kde je odvaha a presvedčenie brániť našu vieru?"”
Keď sa pápež Pius X. obával, že modernizmus svojím dôrazom na humanizmus zaklincuje Cirkev so svetom, nariadil, že každý biskup musí túto herézu prenasledovať a potlačiť, a ako podmienku prijatia svätenia vyžadoval prísahu, ktorá platila až do roku 1978. Keď sa raz pápeža Pia X. opýtali, či by nemal zvoliť zmierlivejší tón a možno sa snažiť o väčší dialóg, vyhlásil: “Chcete, aby sa s nimi zaobchádzalo olejom, mydlom a pohladením. Ale treba ich biť päsťami. V súboji sa údery nepočítajú ani nemerajú, udriete, ako sa dá." ”Pápež Pius X. videl mimoriadne nebezpečenstvo v tom, že sa nechá kacírstvo bez odporu a nápravy, pretože nekontrolované kacírstvo určite odvedie veľké množstvo duší od Krista a od plnosti pravej a autentickej viery, ktorá sa nachádza a chráni vo svojej celistvosti jedine v Katolíckej cirkvi. A tak sa znovu pýtam: “Kde je krik pastierov?"”
Považujem v tejto chvíli za mimoriadne dôležité upozorniť aj na významné zdroje herézy a apostázy okrem tých, ktoré pochádzajú z Vatikánu. Naozaj sme svedkami toho, že kardináli stoja proti kardinálom a biskupi proti biskupom, ale nech je to akokoľvek zničujúce, musíme si všimnúť, že sme svedkami aj toho, že františkáni stoja proti františkánom, dominikáni proti dominikánom a jezuiti proti jezuitom.
Skutočnosť je krutá: otvorené odmietanie Ježiša Krista nie je jedinečné v rímskych sálach. Táto rakovina odpadlíctva napadla aj tých, ktorí žijú zasväteným životom. V niektorých prípadoch boli lídri rehoľných komunít na čele tohto bezhlavého odklonu od Krista a Cirkvi, ktorú založil.
Zakladatelia rehoľných rádov, ako napríklad svätý Ignác z Loyoly a svätý František z Assisi, by v tomto 21. storočí našli vedenie svojich komunít na nepoznanie a vzdialené od komunít, ktoré založili. Títo veľkí svätci neinšpirovali svojich nasledovníkov k tomu, aby boli militantnými sociálnymi pracovníkmi, ale aby boli evanjelizátormi, ktorí často obetovali svoj život napodobňovaním samotného Krista. Veľkosť týchto rehoľných rádov sa vždy merala veľkosťou ich oddanosti Ježišovi Kristovi a jeho poslaniu.
Keď Spoločnosť Ježišovu založil svätý Ignác v roku 1540, vyzval jezuitov, aby boli misionármi a evanjelizovali po celom svete, čo aj robili, zakladali školy a učili evanjelium. Boli vychovávateľmi a na viac ako 200 rokov si monopolizovali vzdelávanie v Európe. Jezuiti boli založení tesne pred Tridentským koncilom a pomáhali čeliť protestantskej schizme v celej katolíckej Európe. Jezuiti často stáli medzi pôvodným obyvateľstvom a otroctvom. Jezuitskí učenci študovali domorodé jazyky a vytvárali gramatiky a slovníky.
Jezuiti boli organizovaní ako armáda, so štruktúrou autority zhora nadol, možno preto, že svätý Ignác chcel byť od mladosti vojakom. Keď však bol zranený a mal čas rozjímať nad svojím životom, uvedomil si, že nie je povolaný verbovať a cvičiť vojenskú rotu, ale duchovnú rotu. Keď svätý Ignác zakladal Spoločnosť, jasne videl, že nepriateľom je Lucifer a že jeho armáda’bude musieť mať nadprirodzené/duchovné zbrane. A treba povedať, že organizácia Spoločnosti bola presne taká, aká mala byť, aby mohla bojovať v duchovnej vojne, ktorá prebiehala, pretože žiadna iná skupina sa nepriblížila k tomu, čo jezuiti dokázali v oblasti evanjelizácie a vzdelávania.
Všetko sa však zmenilo v 60. rokoch 20. storočia, po Druhom vatikánskom koncile. Dovoľte mi, aby som sa tu pozastavil a spomenul ešte jednu vec, ktorá sa stala (alebo skôr mala stať, ale nestala) v 60. rokoch, pretože pomáha objasniť atmosféru v Cirkvi v tomto období. Panna Mária povedala s. Lucii Dos Santosovej, jednej z troch vizionárok Panny Márie z Fatimy, že tretie fatimské tajomstvo malo byť zverejnené v roku 1960, ale nestalo sa tak, a to v kombinácii s faktom, že Rusko stále nebolo zasvätené spôsobom, ktorý žiadala Panna Mária, umožňuje nahliadnuť do zmýšľania Vatikánu v tomto období.
Pápež Pius XII. ostro vystupoval proti sovietskemu marxizmu, ale s pápežom Jánom XXIII. nastal “otvorené okná, otvorené polia” prístup k ZSSR a v skutočnosti zašiel tak ďaleko, že zaručil ZSSR imunitu voči útokom zo strany Cirkvi. Samozrejme, práve počas jeho pontifikátu malo byť odhalené tretie tajomstvo, ale nestalo sa tak, pretože sa zdá, že urážka Ruska bola dôležitejšia ako plnenie pokynov našej blahoslavenej Matky. Potom za pápeža Pavla VI. pokračovala politika ulahodenia Rusku, dokonca až po zradu uhorského prímasa.
V tomto období sa tiež prejavilo spoločné úsilie posunúť Cirkev od vertikálnej Cirkvi, ktorá “hľadí na Boha”, k horizontálnej Cirkvi, ktorá “hľadí na ľudí.”Hoci sa v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu”o liturgii nehovorilo nič o liturgických pozíciách, veci sa aj v tomto ohľade predsa len zmenili, keďže omša slávená kňazom tvárou k ľudu (versus populum) nebola pred Druhým vatikánskym koncilom bežná a už niekoľko rokov po koncile bola versus populum bežným spôsobom, akým sa omša slúžila vo väčšine sveta. Hoci ad orientem nezanikol, niekoľko desaťročí sa takmer nevyskytoval.
A spolu s tým sa menili aj veci v Spoločnosti Ježišovej. V skutočnosti po zvolení jezuitského generála pátra Pedra Arrupeho v roku 1968 nastal úplný obrat. Čoskoro sa ukázalo, že aj jezuiti si predstavujú “nový druh Cirkvi,” Cirkev nie s centrálnou autoritou, ale s autoritou v rukách “Božieho ľudu.”Dejiny Spoločnosti po tomto období odhaľujú, že mnohí jezuiti začali viesť vojnu nie proti Luciferovi, ale proti “nepriateľom z mäsa a kostí,” tým, ktorých považovali za zodpovedných za sociálnu, ekonomickú a politickú nespravodlivosť, a zdalo sa, že strácajú svoje zameranie na záchranu duší.
V tomto období a vlastne zabalené do zmien si do Spoločnosti Ježišovej našla cestu aj teológia oslobodenia. Teológia oslobodenia zdieľa modernistickú vieru v humanizmus. Teológia oslobodenia je presvedčenie, že ekonomický, sociálny a politický útlak sú hriechy a že ich možno odstrániť len vtedy, keď sa utláčaní chopia kontroly. Chudobným sa hovorí, že musia vziať svoj osud do vlastných rúk a že “dobré násilie” je niekedy nevyhnutné. Spása sa interpretuje v zmysle sociálno-politického oslobodenia a jej zástancovia sú presvedčení, že chudobní sú zdrojom pochopenia kresťanskej pravdy a praxe.
Aj keď nie všetci jezuiti prijali túto teológiu, rád ju ako celok uprednostňoval a jezuiti nielenže prestali byť “ľuďmi pápeža”ale v mnohých ohľadoch sa stali nepriateľmi pápežstva. Pápež Ján Pavol II. sa ich počas svojho pontifikátu opakovane pokúšal potlačiť. Zažil marxistické Poľsko a ostro vystupoval proti tomu, čo sa odohrávalo v Spoločnosti. V tomto období sa v jezuitských spisoch a v jezuitských aktivitách ukázalo, že sa zameriavajú na dosiahnutie bratstva a sesterstva, ktoré je sociálno-politickým systémom, pričom autorita už nespočíva v pápežstve, ale v “Božom ľude.”
Výraz “teológia oslobodenia” použil páter generál Pedro Arrupe v roku 1968 a spopularizoval ho peruánsky kňaz Gustavo Gutierrez, dominikán a jeden z hlavných zakladateľov teórie oslobodenia. V roku 1979 pápež Ján Pavol II. kritizoval radikálnu teológiu oslobodenia a vyhlásil, že “myšlienka Krista ako politickej postavy, revolucionára, ako rozvracača z Nazareta, sa nezhoduje s katechézou Cirkvi”
Ak latinskoamerické vlády reagovali násilím na potlačenie tohto hnutia, niektorí kňazi nielenže začali podporovať ľavicové revolúcie, ale niektorí sa dokonca pridali k povstaleckým skupinám a zapojili sa do partizánskej vojny. Hnutie sa rozšírilo do Salvádoru, Nikaraguy, Kolumbie atď. V tomto liste nebudem rozoberať všetko, čo toto hnutie spôsobilo alebo prinieslo. Zdá sa však, že pravidlá poslušnosti, ktoré svätý Ignác napísal pre Spoločnosť a ktoré boli napísané s najväčšou starostlivosťou o Cirkev, aby sa udržal pápežský úrad, sa s teológiou oslobodenia radikálne zmenili, pretože tento systém bol “hnutím zdola”.
V marci 1983 kardinál Joseph Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.), šéf vatikánskej’Kongregácie pre náuku viery (CDF), obvinil otca Gutierreza z politického výkladu Biblie pri podpore časného mesianizmu a uviedol, že prevaha ortopraxie nad ortodoxiou dokazuje marxistický vplyv. V súvislosti s teológiou oslobodenia vyhlásil, že “ľud’ je protikladom hierarchie, protikladom všetkých inštitúcií, ktoré sú vnímané ako utláčateľské sily. Nakoniec každý, kto sa zúčastňuje na triednom boji, je členom ‘ľudu’; ‘Cirkvi ľudu’, stáva sa antagonistom hierarchickej Cirkvi.”
Keďže na druhom vatikánskom koncile sa objavila myšlienka Cirkvi ako Božieho ľudu, mnohí zakotvení v teológii oslobodenia sa toho chytili. Pápež Ján Pavol II. sa usiloval udržať jezuitov na uzde, ale tí sa stali z veľkej časti organizáciou, ktorá už nežila v poslušnosti voči pápežskému úradu a ktorá už nerešpektovala hierarchiu Cirkvi.
Presuňme sa do našich dní a do hnutia smerujúceho k “synodálnej Cirkvi” opäť vidíme, že vzniká koncepcia “ľudovej” Cirkvi”. Pápež František 11. septembra 2013 prijal Gutierreza vo svojej rezidencii a koncelebroval s ním svätú omšu. Dňa 18. januára 2014 sa pápež František stretol s Arturom Paolim, talianskym kňazom, ktorého pápež poznal z Argentíny a ktorý je stúpencom teológie oslobodenia. Miguelovi d’Escotovi, kňazovi z Nikaraguy, ktorý bol v roku 1984 pápežom Jánom Pavlom II. sankcionovaný divinis pozastavením výkonu verejných funkcií kvôli jeho politickej činnosti v ľavicovej sandinistickej vláde, pápež František v auguste 2014 pozastavenie zrušil. V januári 2019 počas Svetových dní mládeže v Paname pápež František diskutoval so skupinou jezuitov zo Strednej Ameriky o možnej zmene postoja k teológii oslobodenia.
Shrňujúc musím konštatovať, že v súčasnosti sa takmer denne stretávame s herézou a odpadlíctvom dokonca aj v najvyšších úradoch Cirkvi. Za spáchanie týchto kanonických zločinov existujú, alebo by mali existovať tresty. Kánon 1364, § 1, hovorí, že “odpadlík od viery, heretik alebo schizmatik si privodí latae sententiae exkomunikáciu.” Spáchaním apostázy si človek na seba privodí trest exkomunikácie. Tým sa líši od exkomunikácie “ferendae sententiae,” pri ktorej exkomunikáciu ukladá kompetentná cirkevná autorita. Žijeme však v dobe, keď od pastierov Cirkvi takmer nie je počuť slovo, keď niekto vysloví výroky, ktoré sú heretické alebo ktoré predstavujú odpadnutie od viery. Namiesto toho sa s trestami často stretávajú tí, ktorí na herézu alebo odpadnutie od viery upozorňujú.
Prosím všetkých mojich spolubratov biskupov, aby povstali a chránili depozit viery! A všetkých veriacich prosím, aby si vzali k srdcu tieto slová arcibiskupa Fultona Sheena:
“Kto zachráni našu Cirkev? Nie naši biskupi, nie naši kňazi a rehoľníci: Je to na vás, na ľuďoch. Vy máte rozum, oči a uši, aby ste zachránili Cirkev. Vašou úlohou je postarať sa o to, aby vaši kňazi konali ako kňazi, vaši biskupi ako biskupi a vaši rehoľníci ako rehoľníci.”
“Klaniame sa ti, Kriste. a chválime ťa, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.”
Nech vás všemohúci Boh naďalej požehnáva a nech vás naša svätá a nepoškvrnená Matka vedie v pravde k svojmu božskému Synovi, nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.
Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup