Steven O’Reilly ma vo svojom článku “Prečo bola rezignácia pápeža Benedikta’platná” obvinil z “márneho pokusu o čítanie myšlienok”, pretože tvrdím, že pápež Benedikt veril v sviatostný munus spojený s pápežstvom. Nechajme’Benedikta hovoriť za seba:
Myslím, že by sme mali byť dostatočne úprimní, aby sme si priznali pokušenie mamonu v dejinách Cirkvi a uznali, do akej miery to bola reálna moc, ktorá pôsobila na deformáciu a skazenie Cirkvi i teológie, dokonca až do ich najhlbšieho vnútra. Oddelenie úradu ako jurisdikcie od úradu ako obradu pokračovalo z dôvodov prestíže a finančných výhod[1].
Nie je potrebné čítať myšlienky: Ratzinger sa písomne vyjadril, že v Katolíckej cirkvi neexistuje niečo také ako úrad jurisdikcie oddelený od úradu ako obradu: “Nemáme právo hovoriť o kvázi profánnej vládnucej moci, úhľadne oddelenej od sviatostnej služby.”[2]
Toto je napokon dôvod, prečo sa Benedikt rozhodol stať sa “emeritným pápežom” namiesto “emeritným biskupom”.
Ako tvrdí Dr. Roberto de Mattei, ak pápež, ktorý odstúpil, napriek tomu prijme titul “emeritný, znamená to, že do istej miery zostáva pápežom. Je totiž jasné, že v definícii prevažuje podstatné meno [pápež] nad prídavným menom [emeritný].” A de Mattei uzatvára, že to môže byť spôsobené len nezmazateľným charakterom, ktorý dostal pri voľbe a nestratil pri odstúpení:
Abdikácia by v tomto prípade predpokladala ukončenie výkonu moci, ale nie zánik pápežského charakteru. Tento nezmazateľný charakter prisudzovaný pápežovi by sa dal zasa vysvetliť len ekleziologickou víziou, ktorá by podriadila právny rozmer [potestas iurisdictionis] pontifikátu sviatostnému [potestas ordinis].[3]
Svedectvo podáva nie menej svedkov ako samotný pápež František:
Pre niektorých teológov je pápežstvo sviatosťou. Je to’sviatosť. Nemci sú v takýchto veciach veľmi kreatívni. Ja’tomu neverím, ale chcem povedať, že je’v tom niečo zvláštne.[4]
O’Reilly tiež tvrdí, že munus a ministerium znamenajú to isté—aspoň v Benediktovej’mysli. (Kto asi teraz’číta myšlienky?) Opäť’nechajme Benedikta hovoriť samého za seba, pretože našťastie okrem Benediktovej’Declaratio máme k dispozícii dokument, v ktorom pripúšťa rozdiel medzi munus a ministerium: medzi transcendentným darom a jeho funkčným využitím. Začiatkom 80. rokov Ratzinger vyjadruje svoj súhlas s reformou obradu svätenia vykonanou v roku 1947:
Pius XII. definuje ako ústredné slová tie, ktoré vyslovuje pri konsekrácii biskup: “Zošli na neho, Pane, prosíme ťa, Ducha Svätého, ktorým nech je (vysvätený) posilnený, aby s pomocou tvojho sedemnásobného daru verne vykonával dielo tvojej služby” “Emitte in eum, quaesumus, Domine, Spiritum Sanctum, quo in opus ministerii tui fideliter exsequendi septiformis gratiae tuae munere roboretur.”
Podľa toho je teraz kľúčové slovo ministerium alebo munus: služba a dar.”[5] (Zvýraznenie moje.)
Ratzinger poznamenáva, že “stredoveký obrad je vytvorený podľa vzoru investitúry do svetského úradu. Jeho kľúčovým slovom je ‘potestas’ [moc], teraz sú kľúčovými slovami “munus,” Boží dar, ktorý umožňuje “ministerium,” službu (aktívnu alebo pasívnu) Bohu a jeho ľudu.
PREHLIADKA: Prečo bola rezignácia pápeža Benedikta’platná: odpoveď Dr. Mazzovi
Vzdaním sa “úradu ako jurisdikcie,”v tomto prípade správy Rímskej diecézy—a univerzálnej Cirkvi—sa Benedikt nerozlúčil s “úradom ako obradom.”[6] Preto sa výslovne zriekol úradu rímskeho biskupa, ale nie munus rímskeho biskupa
Vrátiť sa k tomu, že “Kardinál Ratzinger” by sa rovnalo popieraniu vzájomného prieniku funkčného a sviatostného. Zostal teda “pápežom” v tom zmysle, ako biskup zostáva “biskupom” aj bez riadenej diecézy. Podľa jeho slov:
Toto slovo “emerito” znamenalo, že už nebol aktívnym držiteľom biskupskej stolice, ale že mal k svojej stolici osobitný vzťah bývalého biskupa. V tomto ohľade sa na jednej strane brala do úvahy potreba definovať jeho úrad [ako obrad] vo vzťahu k reálnej diecéze bez toho, aby sa stal druhým biskupom svojej diecézy. Slovo “emerito” znamenalo, že sa úplne vzdal svojho úradu [ako jurisdikcie], ale duchovná väzba [úrad ako obrad] na jeho predchádzajúcu stolicu sa teraz uznávala aj ako právna kvalita…Tento vzťah k predchádzajúcej stolici, ktorý bol dovtedy reálny, ale ktorý sa považoval za mimo právnu oblasť, je novým významom “emerito” , ktorý sa sformoval po II. vatikánskom koncile…Práve táto [teraz] právno-duchovná forma [úradu ako obradu] zabraňuje akejkoľvek myšlienke na koexistenciu dvoch [vládnucich] pápežov: biskupský stolec môže mať len jedného držiteľa. Zároveň sa vyjadruje duchovné puto, ktoré nemožno za žiadnych okolností odňať.[7]
Podľa Benedikta’situácia nebola “koexistenciou dvoch [vládnucich] pápežov: biskupský’stolec môže mať len jedného držiteľa.”To znamená, že “pápežom” konvenčne povedané, definuje “rímskeho biskupa”, aktívneho držiteľa rímskej diecézy. V tomto zmysle Benedikt aj Gänswein považovali Františka za “pápeža” (Preto sa nemôžem prihlásiť k téze “Ratzingerov kódex” Andreu Cionciho)
POPIS: Patrick Coffin: Pápež Benedikt nám zanechal stopy, že platne neodstúpil
Máme k dispozícii ďalšie svedectvo arcibiskupa Georga Gänsweina, Benediktovej’pravej ruky” (a napokon aj opatrovníka) počas dvoch desaťročí. V prejave na Gregorianum v roku 2016 Gänswein povedal, že na rozdiel od rezignácie pápeža svätého Celestína, ktorá ho zmenila späť na pokorného mnícha Pietra Morrona, v prípade rezignácie pápeža Benedikta “pápežská služba už“nie je tým, čím bola predtým”:
Bol som pri tom, keď…sa [Benedikt] rozhodol nevzdávať sa mena, ktoré si zvolil, ako to urobil pápež Celestín V., keď sa 13. decembra 1294, niekoľko mesiacov po začiatku svojej služby, opäť stal Pietrom dal Morrone.
Od februára 2013 teda pápežská služba už nie je tým, čím bola predtým. Je a zostáva základom Katolíckej cirkvi; a predsa je to základ, ktorý Benedikt XVI. počas svojho výnimočného pontifikátu (Ausnahmepontifikat)…
O “výnimočnom pontifikáte” tu Gänswein hovorí, je ten, ktorý Benedikt vykonával PO svojej “rezignácii.” Dodáva:
[Benedikt] bol dostatočne odvážny na to, aby otvoril dvere novej fáze, tomu historickému zlomu, ktorý si nikto nevedel predstaviť. Odvtedy žijeme v historickej epoche, ktorá v dvetisícročných dejinách Cirkvi nemá obdobu. Mnohí ľudia ešte aj dnes vnímajú túto novú situáciu ako akýsi výnimočný (nie pravidelný) stav Bohom ustanoveného Petrovho úradu (eine Art göttlichen Ausnahmezustandes) …
V dejinách Cirkvi však zostane pravdou, že v roku 2013 sa slávny teológ na Petrovom stolci stal v dejinách’prvým“emeritným pápežom.”Odvtedy je jeho úloha—dovoľte mi, aby som to ešte raz zopakoval— úplne iná ako napríklad úloha svätého pápeža Celestína V.[8]
Jediný spôsob, ako sa mohol zmeniť samotný pápežský úrad, jediný spôsob, ako mohol byť Benedikt úplne iný ako Celestín, je, že sa stále považoval za ontologicky alebo “pasívne” pápežského. Ak si však myslel, že si môže udržať pápežstvo v akejkoľvek podobe—“zostať v okrsku svätého Petra”—potom sa mýlil, a to podstatne.
A ešte jedna poznámka na záver. Človek by si želal, aby pán O’Reilly (a iní) raz a navždy prestal nálepkovať spolukatolíkov a naznačovať, že tí, ktorí hľadajú odpovede týkajúce sa Benedikta a Bergoglia, “mätú” ostatných a vedú ich po prvoradej ceste k “schizme.”Kardinál Tomáš Kajetán, OP, vo svojom Komentári k Summe teológie svätého Tomáša Akvinského jasne učí:
Ak niekto z rozumných pohnútok drží v podozrení osobu pápeža a odmieta jeho prítomnosť, dokonca aj jeho jurisdikciu, nedopúšťa sa delektovania schizmy, ani žiadneho iného, za predpokladu, že…by bol pripravený prijať pápeža, keby ho nedržal v podozrení.[9]
A páter Franz Wernz a páter Pedro Vidal vo svojom monumentálnom komentári ku kanonickému právu vyhlasujú:
…nemožno ich zaradiť medzi schizmatikov, ktorí odmietajú poslúchať rímskeho pápeža, pretože ho považujú [za]… podozrivého alebo pochybne zvoleného na základe šíriacich sa fám.[10]
Týmto a ďalším témam sa budem podrobnejšie venovať v mojom adventnom seriáli,Konkláve/Antipope.
PODROBNOSTI: Doctor Edmund Mazza: Here’s why I believe the Bergoglian pontificate is-invalid
[1] Joseph Ratzinger, Princípy katolíckej teológie: Stavebné kamene fundamentálnej teológie, prekl. M. F. McCarthy, (Ignatius Press, 1987), s. 254.
[2] J. Ratzinger, Theological Highlights of Vatican II, (New York/Mahwah, New Jersey: Paulist Press, 1966), str. 128.
[3] Roberto de Mattei, Jeden a len jeden je pápež, citované podľa Reigning and ‘Emeritus’. Hádanka dvoch pápežov (porovnaj Chiesa Espresso [Sandro Magister’s Blog], 15. septembra 2014. https://chiesa.espresso.repubblica.it/articolo/1350868bdc4.html?eng=y).
[4] Valentina Alazraki, “František poskytol rozhovor mexickej mediálnej spoločnosti Televisa,” L’Osservatore Romano, týždenník v angličtine, 3. apríla 2015, str. 13.
[5] J. Ratzinger, Princípy katolíckej teológie, s. 241.
[6] Možno odísť z aktívneho alebo “Marty” rozmeru petrovskej služby, ale nie z “Márie.” rozmer, ktorý je napokon “jedinou potrebnou vecou.” Porovnaj Lk 10, 38-42.
[7] Peter Seewald, Benedikt XVI.: Ein Leben, “Letzte Fragen an Benedikt XVI,” (Mníchov: Droemer, 2020); Môj preklad z nemčiny.
[8] https://aleteia.org/2016/05/30/complete-english-text-archbishop-georg-gansweins-expanded-petrine-office-speech/
[9] Kardinál Tomáš Kajetán, OP, Komentár k Summe teológie sv. Tomáša Akvinského; položka 186 o “schizme”; https://archive.org/details/operaomniaiussui08thom/page/308/mode/2up
[10] Páter František Cjetán, ktorý sa venuje problematike schizmy, a to najmä v súvislosti s otázkou, či je možné, aby sa v rámci schizmy, ktorá je v súčasnosti predmetom skúmania, objavil aj nejaký iný problém. Franz Wernz a o. Pedro Vidal, Ius Canonicum, 7, s. 398.