Nasleduje esej arcibiskupa Carla Mariu Vigana uverejnená 30. novembra 2024.
POPOLUDNIE ‘ROZŠÍRENÉ’ PAPACIE
Emeritus. munus, ministerium
Nekonečná sága o odstúpení Benedikta XVI. naďalej podnecuje čoraz odvážnejší a surreálnejší príbeh udalostí, ktorých sme boli svedkami v poslednom desaťročí. Nekonzistentné teórie nepodložené žiadnymi dôkazmi sa zmocnili mnohých veriacich a dokonca aj niektorých kňazov, čo zvyšuje zmätok a dezorientáciu. Ak sa to však podarilo, je to do veľkej miery aj zásluhou tých, ktorí poznajúc pravdu sa o nej napriek tomu boja hovoriť kvôli dôsledkom, ktoré by raz odhalená pravda mohla mať. V skutočnosti sú takí, ktorí sa domnievajú, že je lepšie podopierať hrad lží a podvodov, ako čeliť otázkam o minulosti, v ktorej sa vyskytovali zhovievavosť, mlčanie a spoluvina.
Výmena listov
Počas stretnutia v neapolskom hoteli Renaissance Mediterraneo s katolíkmi z miestneho Cœtus Fidelium, ktoré sa konalo 22. novembra tohto roku [2024], sa Msgr. Nicola Bux spomenul výmenu listov s “emeritným pápežom Benediktom XVI."” z leta 2014, ktoré údajne predstavujú definitívne popretie rôznych teórií, ktoré sa objavujú o neplatnosti Benediktovho’odriekania. Obsah týchto listov – prvého, ktorý napísal Msgr. Bux 19. júla 2014 (tri strany), a druhého, ktorý napísal Benedikt XVI. 21. augusta 2014 (dve strany) – nebol zverejnený pred desiatimi rokmi, čo by bolo viac než žiaduce. Namiesto toho sa až dnes ich existencia sotva spomína. Tak sa stalo, že som si vedomý tak tejto výmeny listov, ako aj ich obsahu.
Prečo sa Msgr. Bux rozhodol urýchlene nezverejniť odpoveď Benedikta XVI’keď bol Benedikt ešte nažive a mohol ju potvrdiť a potvrdiť, a namiesto toho zverejnil len jej existenciu, bez toho, aby prezradil jej obsah, takmer dva roky po jeho smrti? Prečo by túto autoritatívnu a veľmi dôležitú deklaráciu pred Cirkvou a svetom tajil?"
Trvalá revolúcia
Aby sme mohli odpovedať na tieto oprávnené otázky, musíme odložiť bokom fikciu, ktorú nám podsúvajú médiá. Najprv musíme pochopiť, že protikladná vízia “santo subito” [bezprostredného svätca] Ratzingera a “škaredého a zlého” Bergoglia mnohým vyhovuje. Tento zjednodušený, umelý a falošný prístup sa vyhýba riešeniu podstaty problému, teda dokonalej koherencie konania “koncilových pápežov” od Jána XXIII. a Pavla VI. až po samozvaného Františka, vrátane Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Ciele sú rovnaké, aj keď sa sledujú rôznymi metódami a jazykom. Obraz staršieho, elegantného a kultivovaného teológa v rímskom ornáte a červených topánkach , ktorý udelil občianstvo tridentskému rítu, kontrastuje s nestriedmym globalistickým heresiarchom, ktorý neslávi svätú omšu a zrušil Summorum Pontificum, pričom promulgoval májovú liturgiu s trúchliacimi ženami, je súčasťou tej operácie vynútenej polarizácie, ktorú sme videli prijatú aj v občianskej sfére, kde sa podobný rozvratný projekt realizoval uprednostňovaním ultraprogresívnych síl na jednej strane a umlčovaním hlasov nesúhlasu na strane druhej.
V skutočnosti Ratzinger a Bergoglio – a to je práve to, čo konzervatívci nechcú uznať – predstavujú dva momenty revolučného procesu, ktorý uvažuje o striedaní fáz, ktoré sú len zdanlivo protichodné, podľa hegelovskej dialektiky teza, antitéza, a syntéza. Proces, ktorý sa nezačal Ratzingerom a neskončí Bergogliom, ale ktorý siaha až k Roncallimu a zdá sa, že bude pokračovať dovtedy, kým hlboká cirkev bude naďalej nahrádzať katolícku hierarchiu uzurpovaním si jej autority.
V Ratzingerovej vízii sa téza Vetus Ordo a antitéza Novus Ordo spájajú v syntéze Summorum Pontificum, a to vďaka podvrhnutiu “jedného obradu v dvoch formách.” Táto “mierová koexistencia” je však produktom nemeckého idealizmu; a je falošná, pretože sa zakladá na popieraní nezlučiteľnosti dvoch spôsobov chápania Cirkvi, z ktorých jeden zodpovedá dvetisícročnej histórii katolicizmu a druhý bol vnútený Druhým vatikánskym koncilom vďaka dielu heretikov, ktorých dovtedy rímski pápeži odsúdili.
‘redefinícia’ pápežstva
Tento istý modus operandi nachádzame v zámere vyjadrenom najprv Pavlom VI, potom Jánom Pavlom II. a napokon Benediktom XVI. “nanovo definovať” pápežstva kolegiálnym a ekumenickým spôsobom, ad mentem Concilii, kde sa božská inštitúcia Cirkvi a pápežstva (téza) a heretické požiadavky neomodernistov a nekatolíckych siekt (antitéza) spájajú v syntéze nového definovania pápežstva ekumenickým spôsobom, navrhnutej encyklikou Ut Unum Sint, ktorú Ján Pavol II. promulgoval v roku 1995, a najnovšie formulovanej v študijnom dokumente Dikastéria pre podporu jednoty kresťanov vydanom 13. júna tohto roku [2024]: Rímsky biskup. Primát a synodalita v ekumenickom dialógu a v odpovediach na encykliku ‘Ut Unum Sint’. Nebude prekvapením, keď sa dozviete, – ako sa mi v januári 2020 v odpovedi na moju konkrétnu otázku zveril kardinál Walter Brandmüller, – že profesor Joseph Ratzinger rozvíjal teóriu emeritného pápeža a kolegiálneho [zdieľaného] pápežstva so svojím kolegom Karlom Rahnerom v 70. rokoch 20. storočia, keď boli obaja “mladými teológmi.”
Počas telefonického rozhovoru, ktorý som viedol v roku 2020, mi veľmi dôveryhodná asistentka Benedikta XVI. potvrdila úmysel pápeža Benedikta ”odísť do súkromia ”vo svojej bavorskej rezidencii bez toho, aby si ponechal apoštolské meno alebo pápežské rúcho ”a niekoľkokrát jej to zopakoval ”a odísť do dôchodku. Túto eventualitu však považovali za nevhodnú tí, ktorí by stratili moc vo Vatikáne, najmä tí konzervatívci, ktorí mali Benedikta XVI. za svoj vzťažný bod a mytologizovali jeho postavu.
Nevedno s istotou, či o riešení, ktoré s Rahnerom teoretizoval mladý Ratzinger, uvažoval ešte starší pápež, ani to, či emeritný pápežský úrad “vzkriesili” tí, ktorí chceli Benedikta udržať vo Vatikáne aj využitím vonkajšieho tlaku na Svätú stolicu, ktorý sa zhmotnil pozastavením členstva Vatikánu v systéme SWIFT, ktoré sa, čo je príznačné, obnovilo hneď po oznámení rezignácie. Rezignácia v skutočnosti vyvolala v cirkevnom zbore obrovský zmätok a odovzdala Petrovu stolicu do rúk jej ničiteľa, na čom sa v každom prípade podieľal Joseph Ratzinger.
Benedikt sa tak uchýlil k vynálezu “emeritného pápeža”, snažiac sa v rozpore s kanonickou praxou udržať pri živote obraz “jemného teológa” a defensora Traditionis, ktorý si vybudovalo jeho okolie. Okrem toho analýza udalostí, ktoré sa týkajú epilógu jeho pontifikátu, je mimoriadne zložitá, a to jednak pre osobitosti Ratzingerovho&rquo;intelektu a charakteru, jednak pre neprehľadnosť konania jeho spolupracovníkov i Kúrie, a napokon pre absolútnu ἅπ&alfa;ξ jeho zrieknutie sa, ako ho uskutočnil Benedikt XVI, čo je úplne nová modalita, aká sa v dejinách pápežstva nikdy predtým nevyskytla.
Na druhej strane sa predpokladalo, že táto parentéza mozzetty a camauros bude zatienená odovzdaním už vybraného arcibiskupa Buenos Aires, ktorého na Benediktovo miesto nominovala svätogalská mafia už od konkláve v roku 2005. Úloha Benedikta XVI. ako emeritného mala za úlohu podporovať akýsi konzervatívny pápežský úrad (munus), ktorý by bdel nad progresívnym pápežským úradom Bergoglia (ministerium), aby sa udržala pohromade umiernene konzervatívna Ratzingerova zložka a násilne progresívna Bergogliova zložka, čím sa uprednostnilo verejné vnímanie údajnej kontinuity medzi “emeritným pápežom” a “vládnucim pápežom.”
V podstate sa našiel spôsob, ako udržať Benedikta vo Vatikáne, aby sa jeho prítomnosť v leonských hradbách javila ako forma schválenia Bergoglia a odchýlok jeho “pontifikátu.”Argentínčan zo svojej strany videl v tomto kánonickom monštráte – pretože práve tým je “emeritný pápež” – nástroj na deštrukciu pápežstva koncilovým, synodálnym a ekumenickým spôsobom; čo, ako vieme, bolo želaním, ktoré zdieľal aj samotný Benedikt XVI.
Kanonické ‘monstrum’ emeritného pápeža
Je potrebné povedať, že inštitúcia emeritného biskupského úradu je tiež kanonickým monštrom, pretože s ním diecézny biskup vidí svoju jurisdikciu “zmrazená” na základe veku (po dosiahnutí veku 75 rokov), čo je v rozpore so stáročnou praxou Cirkvi. Inštitúcia kategórie emerita tým, že biskupi stratili vedomie, že sú nástupcami apoštolov, mala za bezprostredný dôsledok aj úplnú dehonestáciu, odsunula ich do úlohy obyčajných úradníkov a byrokratov. Inštitucionalizácia biskupských konferencií ako orgánov vlády, ktoré zasahujú do výkonu moci (potestas) jednotlivých biskupov a bránia im v ňom, určite predstavovala útok na božskú konštitúciu Katolíckej cirkvi a jej apoštolskosť.
Episkopát emeritných biskupov, zavedený hneď po koncile v roku 1966 Motu proprio Ecclesiæ Sanctæ a potom prijatý Kódexom kánonického práva z roku 1983 (can. 402, § 1), odhaľuje výrazný súlad s Ingravescentem Ætatem z roku 1970, ktorý sedemdesiatpäťročných kardinálov zbavuje funkcie v Kúrii a osemdesiatročných kardinálov práva voliť pápeža v konkláve. Okrem právnej formulácie týchto cirkevných zákonov možno ich mens [účel] chápať len v perspektíve zámerného vylúčenia biskupov a starších kardinálov zo života Cirkvi, ktorého cieľom je uprednostniť “generačnú výmenu” – skutočný reset katolíckej hierarchie – s prelátmi ideologicky bližšími novým požiadavkám presadzovaným Druhým vatikánskym koncilom. Táto umelá očista od najstarších členov episkopátu a kardinálskeho kolégia – a teda pravdepodobne menej naklonených inováciám – sa skončila narušením vnútornej rovnováhy hierarchie podľa svetského a sekulárneho prístupu, ktorý sa už všeobecne prijal v civilnej sfére. A keď za pontifikátu Jána Pavla II. takzvané “Montiniho vdovy” – teda kardináli, ktorí v 80. rokoch dosiahli vekovú hranicu – požiadali o zrušenie Ingravescentem ætatem , aby neboli vylúčení z konkláve, stalo sa zrejmým, že aj pokrokári zo 70. rokov boli zasa predurčení stať sa obeťou normy, na ktorú sa odvolávali u iných: Et incidit in foveam quam fecit (Ž 7, 16) [spadol do jamy, ktorú si urobil].
Neunikne pozornosti, že v perspektíve “redefinície” pápežského úradu v synodálnom kľúči, kde sa rímsky biskup považuje za primus inter pares [prvý medzi rovnými], inštitúcia emeritného biskupského úradu a normy, ktoré obmedzujú výkon biskupského a kardinálskeho úradu dosiahnutím určitého veku, predstavujú predpoklad pre inštitucionalizáciu emeritného pápežského úradu a jubileum staršieho pápeža.
Falošný problém munus a ministerium
Z tézy pápežstva (jsem pápežom) v konflikte s antitézou zrieknutia sa (už nie som pápežom) vzniká koncept v neustálom vývoji – tak ako bývanie je pre Hegela absolútnom – to znamená syntéza emeritného pápežstva (ďalej som pápežom, ale nekonám ako pápež). Tento filozofický aspekt myslenia Josepha Ratzingera’ktorý je pre neho principiálny a opakujúci sa, by sa nemal prehliadať:syntéza je sama osebe provizórna, vzhľadom na jej mutáciu na tézu, ktorej bude oponovať nová antitéza, ktorá dá vzniknúť ďalšej syntéze, zase provizórnej. Tento incesívny príchod je ideologickým, filozofickým a doktrinálnym základom permanentnej revolúcie, ktorú na cirkevnom fronte otvoril Druhý vatikánsky koncil a na politickom fronte globálna ľavica.
Svedkami sme teda boli akéhosi umelého oddelenia pápežstva: na jednej strane sa pápež zriekol pápežstva a na druhej strane sa osobnosť pápežaæ, Joseph Ratzinger, snažil zachovať niektoré jeho aspekty, ktoré by mu zaručovali ochranu a prestíž. Keďže odvolanie z Apoštolského stolca by sa mohlo javiť ako forma nesúhlasu s líniou riadenia Cirkvi, ktorú zaviedla bergogliánska hlboká cirkev, osobný sekretár aj štátny sekretár vyvíjali silný tlak na Ratzingera, aby zostal “na čiastočný úväzok”, takpovediac hrajúc na fiktívne oddelenie munus a ministerium – čo bolo navyše rázne popreté v Emeritnej’ odpovedi mons. Buxa.
Prof. Enrico Maria Radaelli vo svojich hĺbkových štúdiách zdôraznil, že toto svojvoľné dvojdelenie petrinského mandátu medzi munus a ministerium spôsobuje neplatnosť Renáty. Keďže petrovský primát nemožno rozdeliť na munus a ministerium, keďže ide o potestas, ktoré Kristus Kráľ a Veľkňaz udeľuje tomu, kto bol zvolený za biskupa Ríma a Petrovho nástupcu, Ratzinger’popretie (v citovanom liste), v ktorom uvádza, že nechcel oddeliť munus a ministerium, je v rozpore s Benediktovým’vlastným priznaním, že emeritný pápežský úrad založil na modeli emeritného biskupského úradu, ktorý je založený práve na tomto umelom a nemožnom rozdelení medzi byť a konať pápeža, medzi byť a konať biskupa. Absurdum tohto rozdelenia je zjavné: ak by bolo možné vlastniť munus bez toho, aby sa vykonávalo ministerium, bolo by možné vykonávať aj ministerium bez toho, aby sa vlastnilo munus, teda vykonávať funkcie pápeža bez toho, aby bol pápežom: čo je odchýlka, ktorá radikálne zneplatňuje samotný súhlas s prevzatím pápežského úradu. A v istom zmysle sme videli, ako sa táto surreálna dichotómia medzi munusom a ministeriom realizovala, keď emeritný bol pápežom, ale nevykonával pápežský úrad, kým Bergoglio vykonával funkciu pápeža bez toho, aby bol pápežom.
Desakralizácia pápežstva
Na druhej strane proces desakralizácie pápežstva, ktorý sa začal Pavlom VI (spomeňme si na scénické odstránenie tiary), pokračoval bez prerušenia aj za pontifikátu Benedikta XVI (ktorý tiež odstránil tiaru z pápežského erbu). Možno to pripísať predovšetkým novej heretickej ekleziológii II. vatikánskeho koncilu, ktorá sa prispôsobila požiadavkám sekularizovanej a “demokratickej” spoločnosti tým, že prijala do lona Cirkvi pojmy ako kolegialita a synodalita, ktoré sú jej ontologicky cudzie, čím narušila monarchickú povahu Cirkvi, ktorú chcel jej božský Zakladateľ. Človeka určite zarmúti a nesmierne zarmúti, keď vidí, ako horlivo koncilová a synodálna hierarchia podporuje rozvrat v Katolíckej cirkvi. Sled reforiem, noriem a pastoračných postupov počas vyše šesťdesiatich rokov systematicky búral to, čo sa až do obdobia pred Druhým vatikánskym koncilom považovalo za neuchopiteľné a nereformovateľné.
Tiež treba pripomenúť, že po odstúpení Benedikta XVI’nenasledovalo normálne konkláve, v ktorom by volitelia pokojne vybrali kandidáta na Petrov stolec; ale skutočný prevrat d’état, ktorý vykonala ex professo sintgalská mafia – teda podvratnou zložkou, ktorá sa infiltrovala do Cirkvi počas predchádzajúcich desaťročí – prostredníctvom manipulácie a porušenia riadneho volebného procesu a uchýlením sa k vydieraniu a nátlaku na kardinálske kolégium. Nezabúdajme, že istý významný prelát sa zveril známym, že to, čoho bol osobne svedkom v konkláve, by mohlo ohroziť platnosť voľby Jorgeho Maria Bergoglia. Aj v tomto prípade nepochopiteľne išlo dobro Cirkvi a spása duší bokom v mene farizejského dodržiavania pápežského tajomstva, možno nie celkom bez vydierania a vyhrážok.
Je tu zjavný rozpor medzi cieľom, ktorý si Benedikt stanovil (t. j, zrieknuť sa pápežstva) a prostriedkami, ktoré si na to zvolil (na základe vynálezu emeritného pápeža). Tento rozpor, v ktorom Benedikt subjektívne rezignoval, ale objektívne vyprodukoval kanonické monštrum, predstavuje akt natoľko rozvratný, že robí zrieknutie sa neplatným. V pravý čas bude musieť byť tento rozpor odstránený autoritatívnym výrokom, ale neodškriepiteľným faktom zostáva, že forma, do ktorej bolo Zrieknutie uvedené, neodstraňuje následné nezrovnalosti, ktoré viedli Bergoglia k uzurpácii Petrovho stolca za spoluúčasti hlbokej Cirkvi a hlbokého štátu. Nie je možné si ani myslieť, že Odriekanie by sa nemalo čítať vo svetle podvratného plánu, ktorého cieľom bolo zosadiť Benedikta XVI. a nahradiť ho emisárom globalistickej élite.
Zámok lží, v ktorom spolupracujú laici, kňazi a preláti, aj keď v dobrej viere, zostáva klietkou, v ktorej uväznili sami seba. V mediálnej dramatizácii nám boli aktéri Ratzinger a Bergoglio predstavení ako nositelia protikladných teológií, hoci v skutočnosti predstavujú dve po sebe nasledujúce etapy toho istého revolučného procesu. Ale zdanie, simulacrum, na ktorom je založená masová komunikácia, nemôže nahradiť podstatu Pravdy, ku ktorej je Katolícka cirkev neporušiteľne viazaná božským mandátom.
Záver
Mnohým pohoršeným veriacim, mnohým zmäteným a rozhorčeným kňazom a rehoľníkom, tým niekoľkým – aspoň nateraz – ktorí pozdvihujú hlas, aby odsúdili prevrat spáchaný proti Svätej Cirkvi jej vlastnými služobníkmi, adresujem svoje povzbudenie, aby vytrvali vo vernosti nášmu Pánovi, večnému veľkňazovi, hlave mystického tela. Vytrvajte pevne vo viere, napomína nás Knieža apoštolov (1 Pt 5, 9), vediac, že vaši bratia roztrúsení po celom svete prežívajú rovnaké utrpenie ako vy. Spánok, v ktorom si nás Spasiteľ zdanlivo nevšíma, zatiaľ čo Petrovou bárkou zmieta búrka, musí byť pre nás podnetom, aby sme sa o to viac dovolávali jeho pomoci, pretože len vtedy, keď sa k nemu obrátime a necháme bokom ľudský rešpekt, nekonzistentné teórie a politické kalkulácie, uvidíme, ako sa prebudí a prikáže vetrom a moru, aby sa utíšili. Vzpieranie sa vo viere vyzýva k boju za zachovanie vernosti tomu, čo Pán učil a prikázal, práve vo chvíli, keď ho mnohí, najmä na vrchole hierarchie, opúšťajú, popierajú a zrádzajú. Vytrvať vo viere znamená neumdlievať vo chvíli skúšky, vedieť z Neho čerpať silu na jej víťazné prekonanie. Odolávať vo viere napokon znamená vedieť sa pozrieť priamo do tváre skutočnosti passio Ecclesiæ a mysterium iniquitatis bez toho, aby sme sa snažili zakryť klamstvo, za ktorým sa skrývajú Kristovi nepriatelia. To je zmysel Spasiteľových slov: Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí (Jn 8, 32).
+ Carlo Maria Viganò, arcibiskup
30. novembra 2024
S.cti Andreæ Apostoli