Napriek neutíchajúcim erupciám zlosti popredných guruov ateizmu, kritika kresťanstva zároveň popiera ateizmus. To sú ale paradoxy!
Ďalší večer s kamarátom zarytým ateistom. Práve skončil jeden z tých filmov, kde sa odhaľuje komplot stredovekého kresťanského rádu, pričom veriaci sú vykreslení ako úzkoprsí zlosynovia, hlavná prekážka pokroku a zdravého rozumu. Môj kamarát ateista ( - nemal by som ho pre zjednodušenie odteraz volať povedzme Aťo? ... Dobre, tak nie.) len neveriacky krútil hlavou: „Ako to len môže tej cirkvi stále prechádzať?! Veď sme už videli, počuli a čítali tisíckrát, čo bola zač... Človek by si myslel, že s takou povesťou už bude dávno pochovaná v prepadlisku dejín, kdesi pod vrstvou prvomájových mávatiek a francúzskeho rocku...“
„A čo sa ti na nej vlastne nepáči?“ začal som nevinne.
„Nevidel si? Presne tie veci, ktoré zobrazoval aj film! Napríklad bránenie šíreniu vedomostí.“
„Ale to zrejme nebolo náhodné – ak to cirkev robila, tak asi za nejakým účelom, nie?“
„Samozrejme! Aby udržala nevzdelaný a poverčivý ľud v područí! Aby udržala aj šľachtu, vrátane panovníkov, v područí. Vysielala misionárov do sveta, aby dostala do područia celé národy! “
Tá cirkev bola asi naozaj nezdravo fixovaná na ‘područie‘.
Nahlas som sa však opýtal: „Žeby? A prečo ich tam všetkých potrebovala udržať?“
Uštedril mi jeden z tých pohľadov vyhradených pre exponáty panoptika. Bol zvyknutý, že sa niekedy pýtam dotieravo... Ale nie tak, že by to ctilo neúspešného uchádzača o štúdium na základnej škole.
„Akože prečo? Kvôli moci, samozrejme! Chceli vplyv a majetok – aj keď na poradí netrvám.“
„Hmm... Čiže vravíš, že vlastne len veľmi účinne napĺňali svoj pravý, tajný cieľ. A dlho boli úspešní – naozaj ovládli myseľ veľkej časti verejnosti a vtlačili pečať Európe. Čo sa ti na tom teda nepáči?“
Znova ten pohľad, tentoraz aj so zábleskom podozrenia. Pre istotu sa snažil neotáčať sa ku mne chrbtom.
„Boli predsa efektívni. Nechápem, v čom je problém...“ trval som na svojom.
„Nedes ma! Cítim sa bezpečnejšie, keď sa so mnou zanietene hádaš...“
Vycítil hrozbu, darwinista jeden prešibaný!
Ja som však vysvetľoval: „Iba sa snažím vidieť vec z tvojho pohľadu... Cirkev si účinne zachovala mocenský monopol u veľkej časti ľudstva - aspoň do istej doby. To je obdivuhodné, nie?“
„Je to hanebné! Nevidel si v tom filme, aké nekompromisné a obludné metódy používali?“
Zatváril som sa prekvapene: „Že ‚hanebné‘? ‚Obludné‘? Odkedy uznávaš takéto kategórie? Nie sú dobro a zlo iba ľudskou nálepkou? Nie sú výlučne subjektívnym posudzovaním skutkov a javov, ktoré nemá oporu v objektívnej prírode? Pre jedného je dobré to, čo je pre iného zlé – sám si ma o tom minule dlho presviedčal, pamätáš?“
Aťo... či vlastne nemenovaný ateistický priateľ si zamyslene šúchal bradu: „To áno, pamätám... Suché Chardonnay, 2013... Dobrá debata to bola.“
„No vidíš. Tvoja kritika cirkvi nemá žiadny základ. Podľa teba sa kresťania správali zle. Ale čo je prípustné a čo zas nežiadúce, to je len vec momentálneho právneho stavu – aj Radičová to vo svojej prezidentskej kampani vravela. A keďže kresťanstvo je najpočetnejšia viera na svete, pokojne by sa mohlo stať, že v prípadnom globálnom hlasovaní by sa svet uzniesol, že všetko, čo kedy kresťania urobili, bolo správne. Demokracia by rozhodla. Žiadnu lepšiu autoritu na sklade nemáte.“
Priateľ však oponoval: „Dobre, možno z objektívneho hľadiska kategória dobra a zla neexistuje... ale cirkev hlása isté hodnoty a jej vlastní členovia sa nimi mnohokrát neriadia. Vyvyšujú sa nad neveriacich a pritom sami nie sú o nič lepší. To je pokrytectvo! Kázanie vody a pitie štvorputňového!“
„A prečo by malo byť pokrytectvo zlé? Tebe sa zdá zlé, im sa očividne zdalo dobré.“
„Nesnaž sa ma nachytať. Je to neprijateľné už podľa samotných kresťanských zásad - nemusím na to uznať objektívnu existenciu morálnej normy. A to je práve to, čo sa nám, rozumným a humanisticky zameraným ateistom, na vás nepáči.“
„Možno je to porušovanie vlastných zásad, no dobre. Ale stále nechápem, čo sa na tom nepáči tebe. Ak neexistuje objektívne dobro a zlo, iba účinné a neúčinné prostriedky, mal by si nás chváliť za šikovnosť.“
„Čože? To myslíš vážne??“
„Ak by som mal prijať vaše stanovisko, tak toto by bol nevyhnutný následok. Keď tvrdíš, že kresťania nerobili dobro ale zlo, tak predpokladáš, že dobro a zlo existujú. A ak existujú, tak neexistuje tvoj ateizmus – veď univerzálna morálna norma, na ktorú sa odvolávaš, musí mať nejaký pôvod mimo človeka.“
„Ale kto vraví, že mimo človeka? Ja kritizujem činy kresťanskej inštitúcie, lebo škodili ľudskej civilizácii! “
„Zaujímavé. A kde je napísané, že sa jej nesmie škodiť? Chceš povedať, že by to nebolo... odpusť ten výraz... tzv. DOBRÉ?“
„A vari bolo?“
„Na základe čoho? Kto rozhodne o tom, čo je dobré a čo nie?“
„Spoločenská dohoda! Kurnikšopa!!“
„A kde je napísané, kôlňachliev!, že konať proti spoločenskej dohode je... prepytujem, ZLÉ?“
Zrazu sa v nestráženej sekunde zvrtla reč na rušenie Mečiarových amnestií, takže naše priateľstvo neutrpelo. Ale nemôžem si pomôcť, vec sa mi zdá jednoznačná: Ak ateista niekomu vyčíta nemorálnosť, neriadi sa svojím vlastným svetonázorom, podľa ktorého je morálka subjektívna a v skutočnosti ide len o životaschopnosť. Tak aké frfľanie proti krutosti inkvizície? Kto je tu potom pokrytec?