Iste obeta života je obeta najťažšia, ktorá by sa mohla žiadať od ľudí. Všetci máme prirodzený strach pred smrťou, lebo duša je forma tela, prirodzene túži po spojení s ním. To je natoľko pravdivé, že hoci máme túžbu po nebeskej sláve, jednak by sme cheli, ako hovorí sv. Pavol, obliecť si vlastný odev blažených bez toho, žeby sme nechali oblek tela. No nechýbajú niektoré dôvody, aby sme túžili čím skôr zomrieť, alebo aspoň pripraviť srdce na dokonalú indiferenciu alebo odovzdanosť. Hlavné sú tieto:
a) Hovorí Duch Svätý, že lepšie je smrť, než trpký život (Eccl. 30,77 ?). No a kto je na svete, čo by necítil boesti, trápenia a trpkosti? Niekedy utrpenia sú také ťažké, že niektorí sú v pokušeniach k sebevražde a vinovate vzdychnú. Nám však postačí prijať smrť, s odovzdaním do vôle Božej, keď smrť pošle, aby zaklopala na naše dvere.
b) Druhá výhoda krátkeho života je tá, že nemáme pred očami divadlo trápení, ktoré sužujú národy a osobitne Cirkev. Dobrým dušiam robí zle, keď vidia, že Cirkev vždy prenasledujú, vieru napádajú, kazia mravy, náležíte kladú nástrahy a kazia ju, že bezbožnosť triumfuje: a vtedy mimoriadne sa nám vydrú z úst slová Judáša Machabejského: Melius est mori quam videre mala gentis nostrae (1 Mach II. 59), lepšie je zomrieť, ako vidieť nešťastie nášho národa.
c) Smrť nás oslobodí od nebezpečenstva, upadnúť do hriechu. Kým sme nažive, vždy sa musíme bať, a vieme, že mnohí bohužiaľ zhrešili v poslednom veku. Tak Šalamún, tak Tertulián a mnohí iní, ktorých pády v pokročilom živote dejiny cirkevné spomínajú. Bolo by bývalo lepšie, keby ich smrť bola vzala skôr. A to platí, nielen o ťažkých hriechoch, ale aj o ľahkých, lebo sa hromadia dlhy, ktoré treba splácať v očistci.
d) Konečne smrť nám otvára brány neba, prečo teda by sme po nej netúžili? Túžim sa rozpadnúť a byť s Kristom, hovorieval sv. Pavol a s ním mnohé spravodlivé duše i dnes
Tento posledný dôvod, je zo všetkých najsilnejším, ale naráža na dve ťažkosti, na ktoré treba dať krátku odpoveď. Smrť otvára bránu neba, dobre. To je pravda pre tých, čo sú v milosti Božej. Či som istý, že ju mám? Či mi boli odpustené hriechy? Keby som mal túto istotu, stavil by som sa o smrť. Ale preto, že ju nemám, túžim žiť, dlhšie, aby som sa lepšie pripravil na smrť. Dlhší život, bude bezpečnejšou prípravou. Aby sme odpovedali na túto ťažkosť sa spýtajme: je isté, že keď budeme dlhšie žiť, že sa naozaj lepšie pripravíme na smrť? A či sa už nedopustíme hriechu?
Ale keď odhliadneme aj od toho, život, nech si ho predstavíme akýkoľvek dlhý, nikdy nás nemôže uistiť, že máme odpustené hriechy a stav milostí. Aj po sto rokov ba tisíc, mali by sme ešte byť v pochybnosti a úzkosti. Musíme sa teda vrhnúť do náručia Božieho milosrdenstva. (1 Tim 2,4). Proste Boha o úprimné odpustenie svojich hriechov, úprimne sa z nich vyznajte spovedníkovi tak, ako sú v našom vedomí a potom buďme spokojní dúfajúc v dobrotu Božiu.
Iný dôvod, ktorý by mohol ospravedlniť túžbu, žiť dlho je, že dlhý život by slúžil na získanie viac zásluh pre nebo. Na to odpovedáme ako sme už povedali, že to nieje vôbec isté. Ostatne, obeta života, keď niekto prijme smrť, keď ju Boh posiela, je takej veľkej ceny, že hojne nahradzuje väčšie dobro, ktoré by sme chceli robiť. Sv. Alfonz hovorí, že je nemožné, aby zle zomrel, kto prijíma smrť s úplnou odovzdanosťou do vôle Božej. A Cirkev obohatila toto prijatie s veľmi cennými plnomocnými odpustkami.
Konečne môžeme ešte poznamenať, že v smrti je posila, ktorá nám nemálo slúži, aby sme jej šli oduševnene v ústrety. Tou posilou je sladkosť, ktorej sa smrti dostalo, keď zpúrila v údoch Kristových. Naša smrť spojená so mrťou P. Ježiša nie je viac smrť, ale je život a to život nesmrteľný, život najblaženejší, život, ktorý jediný je život. Smrť Ježiša pretože má nekonečnú cenu, posväcuje všetko, čo sa s ňou spája a spôsobí v nás účinky podivuhodné. Ježiš svojím účinným príkladom nás posilňuje, aby sme veľkodušne podstúpili smrť, s pomazaním milostí, ktorá ide s nami, posilňuje našu prirodzenosť, slabosť, silou Krvi, ktorú vylial pri smrti za nás, dáva cenu sviatostiam, ktoré má v tú hodinu pripravené pre nás, a vo svojom Srdci, ktoré si nechal otvoriť, poskytuje útočište duši, ktorá musí zanechať zem. Koľké dobrá umierajúcemu pripravuje smrť Ježišova. Kto sa nebude usilovať povedať so sv. Františkom Saleským: Poďme sa hodiť na hruď Najsvätejšiu, Ježiša, Krista a zomrime s ním, aby sme žili večne (Cfr. Franco Vie delia pref. p. 181 seg).
KOLOKVIUM: Pane, Bože môj, už odteraz dobrovoľne a ochotne prijímam z tvojej ruky akýkoľvek druh smrti, ako sa bude tebe páčiť, so všetkými jej bolesťami, mukami a trápením.