„Peter vstal a bežal k hrobu“ (Lk 24, 12). Čo v tej chvíli preblesklo Petrovi hlavou a ako sa mu muselo rozbúchať srdce? V evanjeliu sa píše, že jedenásti apoštoli, vrátane Petra, neuverili svedectvu žien, ich ohláseniu Veľkej noci. Práve naopak, „im sa zdali tieto slová ako blúznenie“ (verš 11). V Petrovom srdci sa objavila pochybnosť spolu s ďalšími starosťami – so zármutkom nad smrťou milovaného Majstra a rozčarovaním nad sebou samým, že ho počas jeho umučenia tri razy zaprel.
Čosi sa v ňom však predsa zmenilo: keď si apoštoli vypočuli ženy a odmietli im uveriť, „Peter vstal“ (verš 12). Nezostal sedieť ponorený v myšlienkach; nezostal doma ako všetci ostatní. Nepodľahol ponurej atmosfére tých dní, ani nedovolil, aby ho zdrvili jeho vlastné pochybnosti. Nenechal sa odradiť výčitkami svedomia, strachom, ani šíriacimi sa klebetami, ktoré aj tak nikam neviedli. Hľadal Ježiša, nie seba. Uprednostnil vzájomné stretnutie a dôveru. A tak, ako bol, vstal a bežal k hrobu, odkiaľ sa vrátil „ohromený“ (verš 12). Tu niekde je začiatok Petrovho vzkriesenia, vzkriesenia jeho srdca. Nepodlieha smútku, ani temnote, ale dáva priestor nádeji: umožňuje Božiemu svetlu vojsť do svojho srdca a ničím mu nebráni.
Aj ženy, ktoré za úsvitu prichádzajú k hrobu s voňavými masťami aby mŕtvemu preukázali skutok milosrdenstva, prežívajú to isté. „Zmocnil sa ich strach a sklonili tvár k zemi“, predsa ich však hlboko zasiahli slová anjela: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ (verš 5).
Rovnako ako Peter a ženy, ani my nemôžeme objavovať a spoznávať život, keď budeme prežívať zármutok a beznádej. Neostávajme uväznení vo svojom vnútri, otvorme zapečatené hrobky našich tiel, sŕdc a myslí Pánovi, aby do nich mohol vojsť a vliať do nich život. Odovzdajme mu mlynské kamene svojej nevraživosti, balvany z našej minulosti, všetky tie ťažké bremená našich slabostí a pádov. Kristus chce prísť, vziať nás za ruku a vyviesť z našej mučivej úzkosti. Toto je prvý kameň, ktorý má byť túto noc odvalený – nedostatok nádeje, ktorý nás väzní v našom vnútri. Kiežby nás Pán vyslobodil z tohto osídla; z osídla byť kresťanom bez nádeje, ktorý žije akoby Pán nevstal z mŕtvych a akoby naše problémy boli stredobodom nášho života.
Problémy vždy sú a budú, v nás, aj mimo nás. V túto noc je však dôležité prežiariť všetky naše problémy svetlom Vzkrieseného Pána a v určitom zmysle slova ich vlastne „evanjelizovať“. Nedovoľme, aby nás ovládla a zmiatla temnota a strach; musíme ich okríknuť: Pán „tu nie je, vstal z mŕtvych!“ (verš 6). Pán je našou najväčšou radosťou, je vždy na našej strane a nikdy nás nesklame.
Toto je základom našej nádeje, ktorá nie je len čistým optimizmom, ani psychologickým postojom, či túžbou byť odvážny. Kresťanská nádej je dar, ktorý nám dáva Boh, ak vyjdeme zo seba a otvoríme mu svoje srdce. Táto nádej nás nikdy nesklame, pretože v našich srdciach je vyliaty Duch Svätý (Rim 5, 5). Ten nepôsobí tak, aby bolo pre nás všetko príťažlivé. Neodstraňuje zlo mávnutím kúzelnej paličky. Vlieva do nás životodarnú silu, čo však neznamená že nebudeme mať problémy, ale že nás Kristus, ktorý pre nás vydobyl víťazstvo nad hriechom, smrťou a strachom, určite miluje a vždy nám odpúšťa. Dnes teda oslavujeme našu nádej; oslavujeme túto pravdu: nič, ani nikto, nás nebude môcť odlúčiť od jeho lásky (Rim 8, 39).
Pán je živý a chce, aby sme ho hľadali medzi živými. Keď ho nájdeme, Pán nás hneď posiela ohlasovať Veľkonočné posolstvo o prebudenej a vzkriesenej nádeji v srdciach obťažených zármutkom; v srdciach zápasiacich pri hľadaní zmyslu života. Dnešok je preto životne dôležitým dňom. Nesmieme dávať do popredia seba, ale ako radostní služobníci nádeje, musíme ohlasovať Vzkrieseného Krista svojím životom a svojou láskou; inak z nás bude len medzinárodná organizácia plná jeho stúpencov a dobrých pravidiel, bez akejkoľvek schopnosti ponúknuť svetu nádej, po ktorej tak túži.
Ako posilniť svoju nádej? Pomôže nám v tom liturgia tejto Veľkonočnej vigílie. Učí nás, aby sme pamätali na Božie skutky. Všetky liturgické čítania opisujú Božiu vernosť, históriu lásky Boha k nám. Živé Božie slovo nás vťahuje do tejto histórie lásky, živí našu nádej a obnovuje radosť. Evanjelium nám pripomína aj toto: aby v srdciach žien, ktoré prišli k hrobu, roznietil anjel nádej, povedal im: „Spomeňte si, čo vám hovoril (Ježiš)“ (verš 6). Nikdy nezabudnime na jeho slová, ani skutky, lebo inak stratíme nádej. Vždy si radšej spomeňme na Pána, na jeho dobrotu a jeho životodarné slová, ktoré učil. Pamätajme na ne a osvojme si ich; každý deň nám pomôžu ukazovať druhým ľuďom znamenia Zmŕtvychvstalého Pána.
Drahí bratia a sestry, Kristus vstal z mŕtvych! Otvorme teda svoje srdcia nádeji a vykročme. Nech sa pamiatka jeho slov a skutkov stane pre nás žiarivou hviezdou, ktorá nasmeruje naše kroky na cestu viery v ústrety Veľkej noci, ktorá nikdy neskončí.