Dňa 19. februára 2016 zomrel vo veku 84 rokov spisovateľ Umberto Eco. Jeho civilný pohreb sa konal 23. februára, cirkevný obrad chýbal. Tento spisovateľ bol jeden z najhorších produktov talianskej kultúry v 20. storočí. Je nutné zdôrazniť jeho turínsky pôvod, keďže hoci mesto Piedmont bolo v 19. storočí bohaté na veľkých svätcov, v 20. storočí odtiaľ vzišlo množstvo sekularizovaných a anti-katolíckych intelektuálov.
"Turínska škola", ktorú veľmi dobre opísal Augusto Del Noce, prešla od idealizmu k iluminátskemu marxizmu. Vďaka vplyvu Antonia Gramsciho (1891-1937) a Piera Gobettiho (1901-1925) si táto škola zachovala svoju anti-katolícku existenčnú podstatu. Aj po druhej svetovej vojne mal tento smer silný vplyv a pritiahol nemálo Katolíkov.
Umberto Eco sa narodil v Alessandrii v roku 1932. Keď mal 16 rokov stal sa diecéznym vodcom v rámci skupiny Katolícka akcia. Ako sám prezradil, nebol len jej aktivistom, ale aj každodenne pristupoval k svätému prijímaniu. V roku 1948 sa osobne zúčastnil na volebnej kampani a vylepoval plagáty či rozdával protikomunistické letáky. Následne spolupracoval s predsedníctvom Katolíckej akcie v Ríme. Počas tohto obdobia študoval zároveň na univerzite v Turíne. Absolvoval v roku 1954 so záverečnou prácou na tému estetika svätého Tomáša Akvinského. Jeho práca bola neskôr publikovaná a je jeho jedinou knihou, ktorá stojí za prečítanie (Estetický problém u Tomáša Akvinského, 1956). Avšak v tom istom roku, v roku 1954, katolícku vieru opustil.
Ako došlo k jeho zídeniu z cesty? Určite to bolo odôvodnené, presvedčivé a definitívne. Eco sa s výsmechom vyjadril, že vieru stratil pri čítaní Tomáša Akvinského. Avšak viera sa len tak nestráca, vieru musíte odmietnuť. Svätý Tomáš Akvinský nestojí za jeho odcudzením sa od viery. Vinu nesie filozofický nominalizmus, čo je vlastne dekadentná a deformovaná interpretácia tomistickej doktríny.
Eco bol až do samého konca radikálnym nominalistom, pre ktorého neexistujú žiadne všeobecné pravdy, ale len názvy, znaky a konvencie. Otec nominalizmu, William Occam, je zosobnený v postave Williama Baskervillského. Tá je hlavnou postavou Ecovho najslávnejšieho románu s názvom Meno ruže (1940), ktorý je ukončený nominalistickým mottom: „Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus“, čo znamená „Esencia ruže (a všetkého ostatného) je len slovo; máme teda len názvy, zjavy, ilúzie a žiadnu pravdu ani istotu“.
Ďalšia románová postava, ktorou je Adso, uvádza: „Gott ist ein lautes Nichts“, teda „Boh je čisté nič“. Všetko je v konečnom dôsledku len nejaká hra alebo tanec, ktoré sú o ničom. Rovnaký koncept sa objavuje aj v jeho ďalšom filozofickom románe s názvom Foucaultovo kyvadlo (1989). Kyvadlo je v tomto prípade metafora, ktorá predstavuje Boha. Ten je prepojený s osamelosťou, zlom a absolútnou temnotou.
V Ecových myšlienkach bolo skutočným kyvadlom jeho váhanie medzi absolútnym racionalizmom, ktoré bolo typické pre osvietenstvo a iracionalitou okultizmu. Tu patrila Kabala, gnóza, proti ktorej bojoval, ale i napriek tomu ho až chorobne priťahovala. Akonáhle odníme nominalizmus z reality všetok význam, nevyhnutným výsledkom je pád do iracionality. Dostať sa z nej dá len pomocou absolútneho skepticizmu. Ak považujeme Norberta Bobbia (1909-2004) za predstaviteľa neo-Kantovskej verzie turínskeho osvietenstva v 20. storočí, tak potom Umberto Eco stelesňuje jeho neo-zhýraleckú verziu.
Jeden z jeho posledných románov, Pražský cintorín (2010), je nepriamou obranou morálneho cynizmu, ktorý nevyhnutne vyplýva z neprítomnosti pravdy a dobra. Na viac ako päťsto stránkach tejto knihy nie je spomenutý jediný vášnivý ideál, ani postava pohnutá láskou alebo idealizmom. „Nenávisť je pravý pôvod vášne. Láska je neobvyklou situáciou,“ tvrdí jedna z hlavných postáv Rachkovskij. Každopádne aj keď je kniha preplnená ohavnými postavami a kriminalitou, chýba jej tragickosť. Tá je podstatná pre akékoľvek významné literárne dielo. Jeho sarkastický tón je typický pre komédiu, v ktorej autor zosmiešňuje všetko a všetkých. Je si totiž vedomý, že jediná vec, v ktorú naozaj verí sú filets de barbue sauce hollandaise konzumovaný v Laperouse al quais des Grands-Augustin, le écrevisses bordelaises alebo le mousses de Volailles at Café Anglais v rue Gramont a filets de poulardepiqués aux truffes v Rocher du Cancale v rue Montorgueils. Jedlo je teda jediná vec, ktorá vyjde z románu víťazoslávne a ktorá je neustále oslavovaná hlavnou postavou. Tá si to aj sama priznáva: „Jedlo ma vždy uspokojovalo viac ako sex. Možnože je to vplyv kňazov z mojej minulosti.“ Nie je náhoda, že v roku 1992 bol Eco prevezený do nemocnice a vďaka vážnej poruche trávenia skoro zomrel.
Eco sa z každého vysmieval, v podstate bol teda skvelý zabávač. Jeho čitatelia, jeho kritici a najmä katolíci ho pozývali na svoje konferencie, ako keby bol nejaký druh veštca. Počas referenda o rozvode, ktoré sa konalo v roku 1974, žartovne prehovoril k jeho zástancom, a to v stĺpčeku časopisu Espresso.
*Požadoval inteligentné plánovanie v ich propagandistickej kampani, pri čom použil nasledujúce slová: Kampaň na referendum nesmie obsahovať akékoľvek predpokladané teórie, či už bezohľadné, okamžité alebo smerujúce k dosiahnutiu účinku v krátkom časovom období. Musí byť zameraná najmä na verejnosť, ktorá sa stane ľahkou korisťou emotívnych informácií, bude musieť byť schopná odkomunikovať pozitívny pohľad na rozvod, ktorý úplne vyvráti emotívne protirečenie druhej strany[...]. Témy tejto "obchodnej" kampane by mali byť: rozvod je dobrý pre rodinu, rozvod je dobrý pre ženy, rozvod je dobrý pre deti [...]. Taliansky inzerenti už mnoho rokov prežívajú krízu identity: sú vzdelaní a informovaní. Vedia, že sú predmetom sociologických kritík, ktoré ich vykresľujú ako verných služobníkov konzumnej moci [...]. Pokúšajú sa o verejné kampane, ktoré sú zamerané na ochranu životného prostredia a na darovanie krvi. Napriek tomu sa cítia byť vylúčení z veľkých problémov súčasnej doby a sú odsúdení na predaj mydla. Boj o referendum bude dôkazom, že tie už mnohokrát vyslovené občianske úsilia sú myslené úprimne. Všetko, čo je na to potrebné, je skupina odborníkov, dynamické bezohľadné demokratické agentúry, ktoré to budú koordinovať, a automatická finančná podpora pre kampaň tohto typu. Ďalej je potrebná séria telefonátov, dve stretnutia a mesiac intenzívnej práce. Zničenie tabu témy počas pár mesiacov je výzvou, na ktorú by sa mali zbiehať sliny akémukoľvek reklamnému guru, ktorý miluje svoju prácu [...].
Táto tabuizovaná téma odsúdená na zničenie by zahrňovala rodinu, ktorá - podľa relativistu ako je Eco - nemá žiaden dôvod pre ďalšiu existenciu. Od roku 1974 pokračuje toto zničenie rodiny v postupných etapách. Eco mal to šťastie, že zažil všetko toto ničenie. Avšak scénu opustil práve v predvečer schválenia homosexuálnych zväzkov, čo bol vlastne konečný výsledok zavedenia rozvodov z pred asi štyridsiatich rokov. Prirodzená rodina bola nahradená neprirodzenou. Relativizmus teda oslavuje svoje očividné víťazstvo.
Umberto Eco svojou činnosťou významne prispel k znesväteniu prirodzeného a zároveň kresťanského usporiadania vecí. Avšak zodpovedať sa bude musieť nielen za to zlé, čo urobil, ale aj za to, čo mohol urobiť, keby neodmietol Pravdu. Aký má zmysel získať štyridsať čestných titulov "honoris causa" a predať tridsať miliónov výtlačkov jednej knihy (Meno ruže), ak nedosiahnete večný život? Tento mladík by sa ako aktivista Katolíckej akcie mohol v dnešnej Európe - misijnej oblasti, stať druhým Františkom Xaverským. Eco však neprijal slová, ktoré povedal svätý Ignác svätému Františkovi Xaverskému a ktoré Boh necháva rezonovať v srdci každého Kresťana: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?“