Editor: Dostali sme tento zaujímavý článok, ktorý sa zaoberá životom otca Rogera Thomasa Calmela, O.P., úvodnými udalosťami, ktoré viedli k Druhému vatikánskemu koncilu a porážke scholastiky vo Francúzsku, čo sa udial v značnom predstihu pred osudovým rokom 1963. Prikladáme tiež dodatok od Roberta de Mattei, ktorý bol síce pôvodne uverejnený na Rorate Caeli, ale potom bol z nejakého dôvodu stiahnutý.
Uverejnil Sacerdos Romanus 27. 2. 2016 na Rorate-Caeli.
Odsúdenie istej politickej strany, podporovanej mnohým francúzskymi katolíkmi monarchistami, pápežom Piom XI bolo oživením ralliementu pápeža Lea XIII, čo bola nebezpečná cirkevná politika, ktorá bola zmenená sv. Piom X [pozrite komentár nižšie]. Toto odsúdenie pripravilo cestu vzostupu novej teológie, ktorá mala veľký vplyv na Druhý vatikánsky koncil. [Pozn.prekladateľa: ralliement značí „pridruženie sa“, „prihlásenia sa“ k názoru či skupine; a vzťahuje sa na politiku dodržiavania nariadení, ktoré dal francúzskym katolíkom v 1892 pápež Lev XIII.]
***
Odsúdenie „Action Française“ a zrod novej teológie.
Anthony Sistrom
Odsúdenie „Action Française“ signalizovalo koniec dominancie tomizmu vo francúzskych seminárnych štúdiách a príchod novej teológie. To malo za následok, že traja poprední tomisti prišli o svoju prácu: Fr. Henri LeFloch, cssp, rektor francúzskeho seminára v Ríme, kardinál Louis Billot, SJ, ktorý učil na Greg a Fr. Thomas Pegues, OP regent štúdií na St. Maximin v Provence. [Pozn.pr: „Action Française“ alebo “francúzska akcia” bolo vplyvné pravicové nacionalistické hnutie, ktoré vzniklo vo Francúzsku na konci 19.storočia. Snažilo sa o obnovu monarchie a okrem iných bolo do veľkej miery podporované katolíkmi. „Action Française“ bol rovnomenný názov novín, ktoré stáli za týmto hnutím.]
V predvečer tohto odsúdenia sa Fr. Marie Vincent Bernadot, OP a Fr. Etienne Lajeunie, OP stretli s Piom XI. Našli spoločné ciele a Pius XI chcel normalizovať vzťahy s francúzskou vládou a začať jeho milovanú „Catholic Action“. [Pozn.pr: „katolícka akcia“ je meno mnohých skupín laických katolíkov, ktorí sa snažili o katolícky vplyv na fungovanie spoločnosti.] Frs. Bernadot and Lajeunie chceli zosadiť Fr. Peguesa z jeho pozície na St. Maximin a zakázať „Action Française“, ktorá bola baštou tomizmu.
Fr. Bernadot ako následok tohto odsúdenia spustil jeho časopis „La Vie Intellectuelle“ a vydavateľstvo „Editions du Cerf“, ktoré vydalo „Catholicism“ od Fr. Henriho de Lubaca, SJ. Zvyčajný opis týchto udalostí je nanovo prerozprávaný Fr. Petrom Bernardim, SJ v jeho “Action Française Catholicism and Opposition to Vatican II’s Dignitatis Humanae”, čo je súčasťou zbierky „A Realist Church: Essays in honor of Fr. Joseph Komonchak.“ Fr. Bernardi sa snaží usvedčiť kardinála Billota z antiliberalizmu a neúspešne sa tiež snaží usvedčiť i Pia XI z jeho monumentálnej chyby, ktorú Pius XII zvrátil ako prvú vec v úrade pápeža. Pozrite Philippe Prevostov “Condamnation de l’Action française : preferer la verite historique a route papolatrie.” Posledné slová ale patria svätcovi. Fr. Roger Thomas Calmel, OP píše na konci svojho života:
Medzi týmito dvoma modernizmami bolo hrubé odsúdenie „Action Française“; v tej poľutovania hodnej záležitosti bol pápež veľmi autoritatívny, neschopný pochopiť, že jeho donucovacie zásahy, ktoré boli uskutočnené podľa jeho želaní, nemali žiadny iný výsledok ako pohromu. Najskôr tvrdé potlačenie katolíkov pridružených k Syllabusu, potom vzrast episkopátu, ktorý sa nepostavil proti moderným chybám. Čo sa týka slávnej „Catholic Action“, tá nenašla inú výhodu ako spolitizovať samú seba a ohnúť sa v smere socializmu.
„Ralliement Lea XIII: pastorálna skúsenosť, ktorá sa odklonila od doktríny“– od Roberta de Mattei
Uverejnil New Catholic 19.3.2015 na Rorate-Caeli.blogspot.com/2015/03/the-ralliement-of-leo-xiii-pastoral.html
Roberto de Mattei
Corrispondenza Romana
18. marec 2015
Odluka z 1905, úplné zlyhanie politiky ralliementu Leva XIII: „Odluka: ‚Odlúčme sa – ja uchovám váš majetok‘.“
Lev XIII (1878-1903) bol určite jeden z najdôležitejších pápežov v moderných časoch nielen kvôli dĺžke svojho pontifikátu (druhý najdlhší po blahoslavenom Piovi IX), ale hlavne kvôli dosahu a bohatstvu jeho učiteľského úradu. Jeho učenie zahŕňa encykliky fundamentálneho významu ako Aeterni Patris (1879) o obnovení tomistickej filozofii, Arcanum (1880) o nerozlučnosti manželstva, Humanum genus (1884) proti slobodomurárom, L’Immortale Dei (1885) o kresťanskej ústave štátov a Rerum Novarum (1891) o otázke práce a sociálneho života.
Učiteľský úrad pápeža Gioacchina Pecciho sa javí ako organický korpus, ktorý nadväzuje na učenie jeho predchodcu Pia IX tak isto ako jeho pokračovateľa Pia X. Avšak skutočným bodom obratu a novosť Levovho pontifikátu je v tomto ohľade jeho cirkevná politika a pastorálny prístup k modernej dobe. Vláda Leva XIII bola vlastne charakterizovaná jeho ambicióznym projektom znovunastolenia Primátu Apoštolskej stolice redefinovaním jej vzťahu k európskym krajinám a uzmierenie Cirkvi s moderným svetom. Táto politika ralliementu, t.j. zmierenie s francúzskou, sekulárnou, slobodomurárskou Treťou republikou bola jeho základom.
Tretia republika viedla násilnú kampaň odkresťanštenia s dôrazom na scholastickú oblasť. Podľa Leva XIII padala zodpovednosť za tento anticlerikalizmus na monarchistov, ktorí bojovali proti republike v mene katolíckej viery. Týmto spôsobom provokovali nenávisť republikánov proti katolicizmu. Na odzbrojenie republikánov bolo nevyhnutné ich presvedčiť, že Cirkev nebola nepriateľom republiky, ale iba nepriateľom sekularizmu. A ako sa domnieval jediný spôsob na dosiahnutie tohto cieľa bola podpora republikánskych inštitúcii.
V skutočnosti Tretia republika nebola nejakou abstraktnou republikou, ale bola centralizovanou jakobínskou dcérou Francúzskej revolúcie. Jej program sekularizácie vo Francúzsku nebol iba doplnkom, ale samotným dôvodom existencie republikánskeho režimu. Republikáni boli tým kým boli, pretože boli anti-katolícki. Nenávideli Cirkev v monarchii tým istým spôsobom, akým boli monarchisti anti-republikánski, pretože boli katolíkmi, ktorí milovali Cirkev v monarchii. Encyklika Au milieu des solicitudes z 1891, cez ktorú Lev XIII spustil ralliement, nežiadala katolíkov, aby sa stali republikánmi. Boli to pokyny zo Svätej stolice dané nunciom a biskupom prichádzajúce od samotného pápeža, ktoré interpretovali jeho encykliku v tomto zmysle. Na veriacich bol vyvinutý bezprecedentný tlak, ktorý išiel dokonca tak ďaleko, že ich nútil veriť, že ktokoľvek bude naďalej verejne podporovať monarchiu, spácha ťažký hriech. Katolíci boli rozdelení to dvoch prúdov, ralliés a réfractaires, ako tomu bolo i v 1791 v časoch občianskej Ústavy pre klerikov. Ralliés prijali pápežove pastorálne inštrukcie, keďže uznali neomylnosť jeho slov v každej inej oblasti – vrátane tej politickej a pastorálnej.
Réfractaires, ktorí boli katolíkmi s lepším teologickým vzdelaním a duchovnou formáciou, na druhej strane odolali politike ralliementu a tvrdili, že nakoľko to bol iba pastorálny akt, nemôže byť považovaný za neomylný a preto môže byť chybný. Jean Madiran, ktorý bol autorom jasnej kritiky ralliementu (v jeho „Les deux démocraties“, NEL, Paris 1977), poznamenal, že Lev XIII požadoval od monarchistov, aby sa v mene náboženstva vzdali monarchie, aby mohli viesť efektívnejšiu bitku za ochranu viery. Okrem toho, a ďaleko od vedenia takejto bitky, pápež dal s ralliementom do platnosti ničivú politiku détente [Pozn.pr: zmierňovania vzťahov] s nepriateľmi Cirkvi.
Napriek úsiliu Leva XIII a jeho štátneho sekretára Mariana Rampolla bola táto politika dialógu veľkým neúspechom a nebola schopná dosiahnuť stanovené ciele. Anti-kresťanské správanie Tretej republiky sa stalo ešte násilnejším, až kým 9. decembra 1905 nevyvrcholilo v „Loi concernant la Séparation des Eglises et de l’Etat“ [Pozn.pr: „zákone o odluke cirkví od štatu“] , známom tiež ako „Combesov zákon“, ktorý zastavil všetko financovanie a verejné uznanie Cirkvi. Tento zákon chápal náboženstvo len vo svojom súkromnom a nie sociálnom rozmere. Ustanovil, že cirkevný majetok má byť skonfiškovaný štátom, zatiaľ čo budovy na bohoslužby boli dané zadarmo „kultúrnym asociáciám“, ktoré boli zvolené veriacimi bez schválenia Cirkvi. Konkordát z roku 1801, ktorý celé storočie reguloval vzťahy medzi Francúzskom a Svätou stolicou, a ktorý Lev XIII túžil zachovať za každú cenu, sa žalostne rozpadol.
Avšak republikánska bitka proti Cirkvi sa na svojej ceste stretla s novým pápežom – Piom X, ktorý bol zvolený na pápežský stolec 4. augusta 1903. S jeho encyklikami Vehementer nos z 11. februára 1906, Gravissimo officii z 10. august toho istého roku, Une fois encore zo 6. januára 1907, Pius X s pomocou jeho štátneho sekretára Raffaele Merryho del Valu vážne protestoval proti sekulárnym zákonom. Naliehal na katolíkov, aby sa proti nim postavili všetkými legálnymi spôsobmi s cieľom uchovania tradícií a hodnôt katolíckeho Francúzska. Čeliac takému odhodlaniu sa Tretia republika neodvážila v plnej miere spustiť prenasledovanie, aby zabránila vytvoreniu mučeníkov. Z toho dôvodu odvolala zatvorenie kostolov a uväznenie kňazov. Politika bez ústupkov, ktorú uplatňoval Pius X, sa ukázala byť prezieravá. Zákon o odluke nebol nikdy nekompromisne aplikovaný a pápežova výzva prispela k veľkému obrodeniu katolicizmu vo Francúzsku v predvečer Prvej svetovej vojny. Cirkevná politika Pia X, oproti politike jeho predchodcov, predstavuje vo svojej záverečnej analýze nepopierateľné historické odsúdenie ralliementu.
Lev XIII sa nikdy nehlásil k liberálnym pochybeniam, práve naopak, otvorene ich zavrhol. Historik ale nemôže ignorovať protirečenie medzi učiteľským úradom pápeža Pecciho a jeho politickým a pastoračným postojom. V encyklikách Diuturnum illud a Immortale Dei e Libertas zopakoval a rozvinul doktrínu Gregora XVI a Pia IX, ale jeho politika ralliementu odporovala jeho doktrinálnym prísľubom. Lev XIII povzbudil na úrovni praxe tie myšlienky a tendencie, ktoré zavrhoval na úrovni doktrinálnej, čo bolo ďaleko od jeho úmyslov. Ak k slovu „liberál“ priradíme význam s duchovným stanoviskom a s politickou tendenciou k ústupkom a kompromisom, tak potom musíme usúdiť, že Lev XIII mal liberálneho ducha. Tento liberálny duch sa prejavil hlavne ako pokus o vyriešenie problémov nastolených modernou dobou cez nástroje diplomatického vyjednávania a kompromisy, skôr ako cez nekompromisnosť princípov a politickým a kultúrnym bojom. V tomto zmysle, a ako som ukázal v mojom nedávanom zväzku „Il ralliement di Leone XIII. Il fallimento di un progetto pastorale (Le Lettere, Florence 2014),“ hlavné dôsledky ralliementu boli viac psychologickej a kultúrnej povahy, ako politickej. O túto stratégiu sa mala postarať cirkevná „Tretia strana“, ktorá skúšala počas 20. storočia nájsť strednú pozíciu medzi modernistami a anti-modernistami, ktorí bojovali proti tomuto problému.
Duch ralliementu sa s moderným svetom prelína už viac ako storočie a veľké pokušenie, ktorému je Cirkev vystavená, je stále [s nami].
V tomto ohľade spravil pápež veľkej doktríny ako Lev XIII závažnú chybu v pastorálnej stratégii. Prorocká sila sv. Pia X je pravým opakom a to v intímnej súdržnosti jeho pontifikátu medzi Pravdou evanjelia a životom Cirkvi v modernom svete, medzi teóriou a praxou, medzi doktrínou a pastoračnou starostlivosťou a nepodľahnutím vábeniam modernej doby.