Kardinál Robert Sarah sa dodatočne vyjadril k svojmu návrhu slávenia svätej omše „ad orientem“, čiže smerom na východ, počas Eucharistickej modlitby, ktorá sa volá Kánon, kedy by boli kňaz i veriaci obrátení jedným smerom. Z mnohých správ už vieme, že kardinál by bol rád, keby kňazi začali s novou praxou od prvej adventnej nedele.
Už dávnejšie som si uvedomil, že zastávam kardinálov názor a pevne verím, že nová možnosť slávenia liturgie sa stane bežnou záležitosťou. Keďže naďalej oboznamujem veriacich s touto východnou „orientáciou“ svätej omše, rád by som sa so svojimi postrehmi podelil. Svoje úvahy chcem čím skôr dať na papier a prezentovať veriacim vo svojej farnosti. Ide o súbor úvah na rôzne témy, ktoré som už kedysi slovne prezentoval.
Nejde o odbornú štúdiu, iba o farárov pokus vysvetliť veriacim ako prijať praktizovanie orientácie tvárou na východ a presvedčiť ich, že ide o správnu praktiku, hoci spočiatku môžu byť z toho zmätení. V závere svojich stručných úvah uvádzam aj svoje obavy.
Historické chyby. Slávenie svätej omše smerom k veriacim je v podstate moderné. Kedysi by to bolo úplne nepredstaviteľné. V 60. a 70. rokoch 20. storočia si ľudia mysleli, že raní kresťania sa počas svätej omše pozerali jeden na druhého. K týmto záverom dospeli na základe pochybných teórií o slávení svätých omší počas prenasledovania v tzv. domových kostoloch, kde sa veriaci tajne schádzali na svätú omšu. Starí kresťania nevolali tieto miesta „domovými kostolmi“, ale Domus Dei (Boží dom). Výraz „domový kostol“ evokuje neformálnosť a podnecuje význam svätej omše ako obyčajný pokrm. Takéto liturgie však ani zďaleka neboli neformálne či symbolizujúce pokrm. Opisy, ktoré máme k dispozícii naznačujú vysoký stupeň formálnosti a starodávne texty či nedávne archeologické nálezy na miestach ako Dura Europós dosvedčujú, že liturgia sa slávila smerom na východ. Viac som o tom písal na tejto stránke. Začítajte sa do nasledujúceho úryvku zo spisu Didiscalia z roku 250 p. Kr. a všímajte si známky formálnosti a praktiku nasmerovania sa na východ.
Teraz, keď sa zhromažďujete ako svätá Cirkev, schádzajte sa skromne na miestach bratov, prijímajte opatrne vyberané nariadenia a bude to na vašu potechu. Miesto pre kňazov nech je v oddelenej časti domu, ktorá je otočená na východ. Uprostred nich nech je umiestnené biskupské kreslo a nech s biskupom sedia ostatní kňazi. Podobne nech aj laici v druhej časti sedia otočení smerom na východ. Takto je to správne. Kňazi majú sedieť s biskupom v časti domu otočeného na východ a za nimi aj všetci laici, muži i ženy, rovnakým smerom... Takto by ste sa mali modliť, otočení na východ, pretože ako iste viete, aj v Písme sa píše: „...hrajteže Bohu, čo sa nesie na odvekých nebesiach k východu...“ A ak niekto nebude sedieť na svojom mieste, nech ho prítomný diakon pokarhá a nariadi mu, aby vstal a sadol si na náležité miesto... Diakon by mal tiež dohliadať, aby počas bohoslužby nikto nešepkal, nespal, nesmial sa či nedriemal. Disciplína, triezva bdelosť a pozorné ucho na Božie slovo sú totižto v Katolíckej cirkvi nevyhnutné.
Takže sa zdá, že podľa dôkazov akým je tento, nie sú domnelé názory, že prvotné sväté omše boli neformálne a znamenali pokrm pre veriacich zhromaždených okolo stolov, až také pravdivé.
Správny smer určuje kríž, nie kompas. I keď je pravda, že stará Cirkev a mnohé staroveké národy sa otáčali smerom na východ k vychádzajúcemu slnku, aby sa modlili a hoci zachovanie tejto praktiky by aj v súčasnosti spĺňalo istý ideál, nie vždy je možné postaviť budovy tak, aby boli otočené na východ.
Keď ľudia začali osídľovať mestá, mestská rozvodná sieť nie vždy dovoľovala orientáciu kostolnej apsidy na východ. Preto kardinál Ratzinger, ale i iní začali poukazovať na to, že centrom pozornosti a akýmsi druhom liturgického východu je kríž. Všetci sa pri modlitbe obrátili na kríž s ukrižovaným Kristom.
Neskôr, keď sa svätostánky začali umiestňovať v strede oltára, kríž, oltár a svätostánok spájala jedna os. Takéto umiestnenie je i dnes ideálnou kombináciou. Aj biskupi nás správne vyzývajú, aby sme svätostánky umiestňovali do stredovej osi kostola, kde môžu byť naozaj stredobodom, keďže ide o dôležité miesto.
Úplne najideálnejšie je, ak sme otočení aj smerom k oltáru, aj smerom k svätostánku aj smerom ku krížu. Dva objekty symbolizujú Krista a jeden ho sprítomňuje. Ježiš Kristus je centrom nášho života. Preto, ktorýmkoľvek smerom sa modlíme, ak sme otočení k nemu, sme otočení správne.
A toto je jeden z dôvodov prečo kardinál Ratzinger (ktorý bol tiež za to, aby sme sa jedného dňa vrátili k spoločnej orientácii na východ) povzbudzoval k tomu, aby bol kríž umiestnený na oltári a pripomínal nám, že sa pozeráme na Pána, nie jeden na druhého, hoci svätá omša sa slávi smerom k veriacim.
Skrze Krista nášho Pána. Ako som už v jednom článku spomenul, Eucharistická modlitba je úplne upriamená na Boha Otca. Tak prečo sme nasmerovaní na Krista? Jednoducho vysvetlené, modlíme sa k Otcovi skrze Krista nášho Pána. Preto aj naša chvála a vďaka počas Eucharistickej modlitby smeruje k Otcovi, ale smeruje k nemu cez Krista nášho Pána. My ako údy Kristovho tela vzhliadame k Otcovi cez Ježiša a hovoríme k nemu cez Ježiša. Uprene sa na neho dívame, akoby bol tam, hore, v Kristovi na kríži. Vizuálne si toto všetko pripomíname krížom, svätostánkom a oltárom, ku ktorým sme otočení.
Som s vami! Môj vzťah ku zhromaždeniu pri slávení svätej liturgie je pre mňa ako kňaza a farára zložitý. Ako celebrant svätej omše zastupujem osobu Krista Veľkňaza, a preto som počas slávenia každej liturgie sviatosťou a znakom jeho prítomnosti ako skutočný Najvyšší Veľkňaz. Kristus stojí na čele nás, pozerá sa na Otca a vzdáva mu dokonalú chválu. My stojíme za ním rovnako hľadiac na Otca.
Teda ako kňaz som pre vás, zhromaždenie veriacich, celebrantom, ktorý sprítomňuje Krista. Ale vo vzťahu k vám som vaším bratom. Rovnako ako vy stojím pred Bohom ako slepý žobrák či ochabnutý malomocný. Stojím pred krížom, stojím pred Pánom, úpenlivo ho prosím o milosrdenstvo. Ešte krajšie to symbolicky vyjadruje náš spoločný postoj „otočený na východ“ k Bohu očakávajúc Pánov príchod a prosiac o milosti pre seba v našej pozemskej púti.
Kristus znova príde. Kríž je viac, než len pripomenutím si historickej skutočnosti umučenia. Kríž poukazuje na celkové tajomstvo Veľkej noci – umučenie a smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Okrem toho má kríž aj eschatologický význam – Kristus znova príde v sláve súdiť živých i mŕtvych. Preto, keď sa pozrieme na kríž, pozeráme sa na Ježiša a čakáme jeho druhý príchod. Ó Pane, zvestujeme tvoju smrť a zmŕtvychvstanie, kým neprídeš.
Tým, že sa všetci obraciame ku krížu, spoločne očakávame Kristov príchod. Táto nádherná myšlienka je tiež vyjadrená v našich dňoch od Boha Otca, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Áno, spoločne stojíme s pohľadom smerujúcim na východ: „Kedy príde?!“ Príď Pane Ježišu! A nájdi nás bdieť v očakávaní a radostnej nádeji.
Toľko pár mojich postrehov.
Rád by som však ešte zopakoval, že kardinál Sarah sa v tejto veci musí obrátiť na biskupov. V opačnom prípade môžu želania a pokusy kňazov skončiť hneď na začiatku. Ak je pravdou, že kňaz môže zaviesť túto praktiku podľa vlastného uváženia, biskupi, ktorých táto predstava pohoršuje, môžu na kňazov usilujúcich sa plniť kardinálovo želanie vyvíjať značný nátlak. Mnohým biskupom sa celá vec nepáči. Väčšina kňazov sa stráni praktík (ešte k tomu voliteľných), ktoré sa ich biskupom nepáčia alebo by mohli vyvolať nesúhlasné reakcie veriacich. Aby sa alternatíva slávenia liturgie smerom na východ úspešne rozšíria, a aby sa tak splnilo želanie kardinála Saraha, je dôležité, aby to rešpektovali súčasne biskupi i kňazi. Ak by aj niektorý kňaz či biskup nepreferoval takúto možnosť, oficiálne vyhlásenie kardinála (nielen prednáška na liturgickej konferencii) môže napokon viesť k riešeniu konfliktov. Ku vzájomnému rešpektu voči tejto alternatíve môže výrazne pomôcť aj písomné stanovisko Vatikánu.
Aj kňaz, ktorý podporuje praktiku obracania sa smerom na východ, môže pomôcť veriacim rozhodnúť sa v tejto veci tým, že niektoré omše odslúži novým spôsobom. My, ktorí sme za postoj smerom na východ počas Eucharistickej modlitby, trváme, aby ostal iba možnosťou. Ako kňazom nám záleží aj na tých, ktorí po našom vysvetlení naďalej uprednostňujú otočenie smerom k ľudu počas Eucharistickej modlitby. Ak táto vec rozprúdi liturgickú vojnu, dostane svoju nálepku, bude odsúdená na neúspech a vyvolá prehnané reakcie.
Zopakujem, že je veľmi potrebné, aby kardinál Sarah poslal oficiálne vyhlásenie biskupom celého sveta a zachoval tak dobré vzťahy medzi biskupmi a kňazmi. Rovnako veľmi dôležitý je pastoračný úsudok tých z nás, ktorí by radi rozšírili možnosť slávenia svätej omše smerom na východ. Pre niektorých to bude veľká zmena. A hoci úprimne cítim, že orientácia na východ počas Eucharistickej modlitby je najlepšou praktikou, nechcem za žiadnych okolností prinútiť ostatných, aby ju akceptovali a spôsobiť im to, čo sme zažili my vplyvom nanútených zmien nadšeného duchovenstva komunikovaných v kostoloch v neskorých 60. rokoch 20. storočia, čoho výsledkom boli zmätení farníci.
Ako obvykle, uvítam vaše komentáre či opravy. Budem vďačný, ak svoje pripomienky nebudete adresovať priamo mne. Takto sa do diskusie budú môcť zapojiť všetci čitatelia. Ostávajte v láske!