Nedávno som skúmal novú kniha Roberta Drehera - Benediktova voľba: Stratégie pre kresťanov v postkresťanskej krajine, kde sa pochvalne vyjadroval k jednej z foriem domáceho vzdelávania, k programu "veľkých kníh", ktorý vedie študentov naprieč kľúčovými dielami západnej civilizácie - alebo tým, čo bolo kedysi známe ako "kresťanstvo" (autorov vtip. Editor). Osnovy "veľkých kníh" sa čítajú na univerzitách ako zoznam prác, ktoré sú na čiernej listine bojovníkov sociálnej spravodlivosti (liberálov): Akvinský, Chaucer, Shakespeare, Milton, Goethe - je to knižnica, ktorá by dokázala vyvolať aj nepokoje v Berkley.
A napriek tomu sa jednoducho očakávalo, že raz sa s týmito autormi zoznámi každá vzdelaná osoba.
Pokles v literárnych vedomostiach a odmietnutie tých, ktorí vytvorili spoločnosť a slobody, nami dnes užívané, je krízou, ktorá už bola detailnejšie priblížená. Klasické dielo Alana Blooma z roku 1987 - The Closing of the American Mind a aktualizácia Marka Beurleina z roku 2009 pre nasledujúcu generáciu - The Dumbest Generation: How the Digital Age Stupefies Young Americans and Jeopardizes Our Future, (v preklade - najhlúpešia generácia: ako digitálny vek ohlupuje mladých američanov a ohrozuje našu budúcnosť) sú dve povinné čítania na túto tému. Ale čo považujem za mimoriadne zaujímavé je to, že pomaly, ale iste nahrádza veľkých klasikov nový kánon postmodernej klasiky, knihy, ktoré preskúmavajú nihilizmus a hedonizmus rokov spred a po kultúrnych revolúciách, ktoré otriasli jadrom západnej civilizácie. Mnohé z týchto kníh boli kedysi revolučné, no dnes sú historické v tom, že vysvetľujú posuny vo vedomí, s ktorým dnes stále žijeme.
Na druhý deň som napríklad opúšťal veľké kníhkupectvo, keď mi moja manželka podala zoznam s názvom "50 kníh, ktoré musíte prečítať, aby ste boli sčítaný". Zvyčajne považujem tieto krátke zoznamy za menšiu výzvu, tak som začal listovať ich výberom. Prečítal som mnohé z nich, no čo ma udivilo, bol druh kníh, ktoré vybrali.
Bolo tam dielo Sylvie Plath - Sklenený zvon, polo-autobiografický záznam pádu mladej Ester Greenwood do depresie, zdrvujúci vo svojej znepokojujúcej monotónnosti a kulminujúci v pokuse Ester o samovraždu. Za tým nasleduje elektrošoková terapia a zavedenie ochrany, ktorá jej poskytuje "slobodu", aby mohla pokračovať v sexuálnych vzťahoch bez strachu z otehotnenia či tlakov z manželstva. Sylvia Path bola úspešná pri svojom pokuse o samovraždu, a to iba mesiac po tom, ako bolo dielo Sklenený zvon publikované vo Veľkej Británii.
Potom tam bolo krásne napísané, no čítajúce sa so škrípaním zubov, cynické dielo Veľký Gatsby od F. Scotta Fitzgeralda. Väčšina jeho diel obsahovala životný štýl plný zábavy a alkoholu, ktorým žil samotný autor a ten prispel k jeho predčasnému odchodu zo života v roku 1940 vo veku 44 rokov. Cynický a nihilistický Bitúnok č. 5 od Kurta Vonneguta bol taktiež vysoko na zozname. Je to román spomienok, ktorý obsahuje niektoré vlastné skúsenosti autora po bombardovaní Drážďan v čase Druhej svetovej vojny. Jedna z ústredných myšlienok knihy bola jednoduchá: ak kresťanský Boh nie je prítomný, musí byť zlý.
Z nejaké dôvodu bola tiež zahrnutá zvláštna, homoerotická, pologramotná báseň Allena Ginsberga Vytie. Báseň slúžila k odsúdeniu generácie, ktorá zatracovala druhy sexuálnych stykov poháňané drogami. Ginsberg to naopak odvážne oslavuje v tomto neformálnom rečnení voľného verša. Vytie je dnes očividne považované za skvelé dielo americkej literatúry. Ginsberg, známy tiež pre svoje básnické diela ako “My Sphincter", je uznávaný v akademických kruhoch - jeden z mojich profesorov angličtiny raz začal semester tým, že napochodoval do učebne recitujúc Vytie vysokým hlasom.
Ginsberg bol blízkym spoločníkom ďalšieho spisovateľa z tohto zoznamu, Jacka Kerouaca. Kerouac a Ginsberg boli členmi umeleckého hnutia, ktoré sa dnes označuje za "bítnikov", ktoré pripravilo pôdu pre otvorenejšiu sociálnu rebéliu v 60. a 70. rokoch. Je to jeho dielo Na ceste, ktoré sa tu považuje za klasiku - spoločnosť Modern Library ho dokonca zaradila na číslo 55 v zozname 100 najpopulárnejších anglických románov 20. storočia.
Kerouac, literárny obrazoborec, prišiel v novej podobe s tým, čo Ginsberg vo Vytí: alkoholom nasiaknutý a drogami kontaminovaný výlet, ale v tomto prípade doslovný výlet naprieč Amerikou. Kerouac sa úspešne upil k smrti vo veku 47 rokov. Ernest Hemingway, ďalší výborný spisovateľ, ktorý sa dostal do zoznamu, sa sám strelil do hlavy, keď mal 61 rokov. Hunter S. Thompson, ktorého zjavné geniálne schopnosti nedokážem oceniť bez ohľadu na to, koľko krát som vyzdvihol jeho prácu, zomrel podobným spôsobom vo veku 67 rokov.
Nejde o to, že by títo muži a ženy neboli neuveriteľne talentovaní spisovatelia. Fitzgeraldove diela sú niekedy dych berúce. Plathova práca sa dá osekať až na kosť. Ide o to, že tieto diela momentálne tvoria nový kánon literatúry západu a považujú sa za reprezentatívne pre našu spoločnosť.
Bohužiaľ, taká je pravda. Iba jedna z Shakespearových hier sa dostala na zoznam. Biblia kráľa Jakuba, ktorou Shakespeare definoval anglický jazyk, ako ho poznáme, neprešla výberom. Okrem Danteho Božskej komédie sa tam nedostalo žiadne náboženské dielo. Hodnoty a presvedčenia, ktoré vytvárali západnú civilizáciu a definovali ju po stáročia, sú väčšinou neprítomné a boli nahradené mužmi a ženami, ktorí venovali svoj talent strašeniu, postmoderným hororovým príbehom bezvýznamnosti a hedonizmu.
Naša spoločnosť sa takmer obracia vo svojom prístupe k veľkým literárnym dielam. Básne ako Vytie, ktorá oslavuje anonymnú sodomiu a neustálu intoxikáciu, sú teraz súčasťou kánonu. Biblia a množstvo literárnych diel, ktoré sa týčili v kultúrnej predstavivosti po stáročia, sú teraz považované za nenávistné prejavy písané nenávistnými bielymi mužmi. Chaos, ktorý ovládol univerzity po celej krajine, možno lepšie pochopiť, keď si uvedomíme, akých druh prorokov si profesori zvolili - a ktorých odmietli.
Čítali ste niektorú knihu z článku? Aký vo vás zanechala dojem? Napíšte nám do FB komentov. Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO