28. január 2015 (NoEuthanasia.org.au) – Návrh zákona o asistovanej samovražde si pomaly kliesni cestu cez rôzne výbory škótskeho parlamentu. Nakoniec sa bude prejednávať v samotnom škótskom parlamente, Holyroode.
Návrh je niečím ako „zdedeným návrhom“ po tom, čo v apríli minulého roku zomrela jeho zástankyňa a navrhovateľka Margo MacDonaldová, poslankyňa škótskeho parlamentu.
Škótom môže veľa napovedať fakt, že pôvodný a nový návrh zákona, od poslanca zelených Patricka Harvieho, sa v prístupe k téme diametrálne líšia. Pravdepodobne je za tým snaha urobiť tému viac priechodnou ako v prípade predošlých iniciatív. Nakoniec ale vznikajú tie isté obavy ako vo všetkých prípadoch legislatívy ohľadom eutanázie alebo asistovanej samovraždy: zraniteľní ľudia nie sú chránení, legislatíva je nebezpečná a otvorená zneužitiu.
Chceme sa však zamerať na rétoriku a názory britskej lobby za asistovanú samovraždu. V prípade tohto návrhu sú rovnako nebezpečné ako sú plytké a chybné. Slogany a známe frázy sú v poriadku, pokiaľ zdôrazňujú a zostručnujú politický postoj alebo smer kampane. Keď sa však pokúšajú viesť čitateľa k zjednodušenému a evidentne nesprávnemu záveru, zaslúžia si podrobné preskúmanie.
Toto je z textu pripomienky k podanému návrhu zákona:
„Zmena v zákone by umožnila vznik úprimnej debaty o umieraní. Zdravotní profesionáli by prediskutovali možnosti s pacientami, ktorým položia otázku ohľadom asistencie pri umieraní. Zisťovali by dôvody pre žiadosť o asistenciu a aké existujú paliatívne a podporné možnosti.“
Vzbudzovať dojem úprimnosti ako dôsledok prijatia tohto zákona predpokladá, že doposiaľ zdravotní profesionáli úprimní neboli. Môžeme sa pýtať, koľko zdravotných profesionálov starajúcich sa o ľudí na konci života alebo s ťažkou diagnózou, by si dovolilo nebyť otvorení a úprimní voči svojim pacientom. To je jednoducho očierňovanie profesie.
Naviac to predpokladá, že pacienti v súčasnosti nemôžu o svojich starostiach alebo dokonca samovražedných myšlienkách so zdravotným personálom diskutovať. Súčasný stav, zákaz priamej účasti lekára na zabití pacienta alebo pomáhaní mu prostriedkami na ukončenie života, dokonca plne podporuje objavovanie iných skutočných alternatív a takisto umožňuje zdravotným zamestnancom pracovať s osobou na utíšení ich obáv alebo depresie ako súčasť pokračujúcej liečby. Ak budú dvere otvorené k asistovanej samovražde, skutočné možnosti nebudú plne skúmané. Toľko o možnostiach.
Skrátka, každý dobrý zdravotný pracovník nakladá so samovražednými myšlienkami u pacienta čestným a konštruktívnym spôsobom. Úprimnosť a dobrá starostlivosť nezávisia na legislatíve o asistovanej samovražde.
V úplnom protiklade, ako to v pripomienke zdôrazňujú, škótsky zákon bude vyžadovať, aby pacient písomne formalizoval svoj úmysel ohľadom diskusie s lekárom o asistovanej samovražde. Ako to podporí povedomie úprimnej snahy? Lekár v zásade dostane upozornenie, že jeho pacient chce spáchať samovraždu, a preto robí zo samovraždy ústredný bod ďalšej konverzácie. Jedna časť pripomienky rieši nasledovnú obavu:
„Nazdávame sa, že tento system predregistrácie je prebytočný krok, ktorý môže brániť jedincom v situáciách, kedy chcú diskutovať o asistencii, ale ešte nevyplnili nevyhnutné formuláre (osobitne v situáciách, kedy má jedinec krátku diagnózu, napríklad 6 týždňov).“
Možno áno. Toto všetko ale prináša zbytočné nátlaky na lekára aj pacienta v čase, kedy je úprimná a otvorená diskusia nevynutná. Kto bude iniciovať konverzáciu?
V pripomienke sa odvolávajú na Oregon, ako na dobrý príklad, podľa ktorého by sa to dalo robiť. V Oregone je protizákonné, ako tvrdia, aby s témou asistovanej samovraždy začal lekár, iniciatíva musí prísť od samotného pacienta. To je z istého pohľadu pochopiteľné, keďže by sme nechceli, aby lekári povzbudzovali ľudí ísť touto cestou. Ale z pohľadu čestnosti a dobrej zdravotnej praxe je to podvod.
Ak je asistovaná samovražda možná, ako je to napríklad v Oregone, zdravotný pracovník podľa pravidiel musí pacientovi spomenúť samovraždu ako možnosť, keď s ním hovorí o možnom vývoji jeho stavu a možnotiach liečby. Poskytnutím takého množstva informácií ako si pacient žiada, podporuje jeho nezávislosť a rozhodovanie založené na úplnosti informácií. Nemožno sa tomu vyhnúť, keď jedným dychom skloňujú „úprimnosť“ ako trvalú nutnosť.
Tu môžu lekárove vlastné preferencie ovplyniť pacienta smerom k samovražde. Jemné odtienky v tóne alebo výbere slov, jemné „Keby sa to týkalo mňa ...“ Kto vie, ako to je v skutočnosti?
Spôsobilosť urobiť rozhodnutie o asistovanej samovražde je prekážka, ktorú nevyrieši zákoné znenie „je to na papieri“. V starom návrhu zákona od Margo MacDonaldovej, opäť podľa spomínanej pripomienky, je spôsobilosť (schopnosť robiť rozumné rozhodnutie, oslobodené od vplyvu depresie, obáv alebo vonkajšieho tlaku) hodnotená v čase prvého podania žiadosti.
To spôsobuje hromadenie problémov: toto je bod, kedy dotyčný prvýkrát diskutuje o samovražde s lekárom, to môže byť aj čas, kedy práve počul diagnózu. V tom čase môže byť, ako si vieme predstaviť, v stave zmätku, alebo prinajmenšom v stave, kedy nemal priestor starostlivo si zvážiť alternatívy a namieril si dráhu smerom k samovražde
Pripomienka navrhuje iný model, založený na zhodnotení spôsobilosti priamo na mieste:
„V čase, keď lekár alebo iný dostatočne kvalifikovaný profesionál prinesie smrtiace lieky pacientovi, mal by byť schopný sa presvedčiť, že v tej chvíli má pacient spôsobilosť urobiť rozhodnutie ukončiť svoj život.“ Tvrdia, že je „jednoduchší spôsob zistiť pacientovú spôsobilosť v čase podávania liekov.“
Takže, dajme tomu, že už boli dohodnuté miesto a čas, kedy lekár doručí smrteľnú dávku pacientovi. Možno sa už zhromaždila aj rodina, ktorá už vie, čo sa má stať. Prinajmenšom bude tento moment očakávať pacient. Ako to môže byť vhodný čas zisťovať spôsobilosť? Vývoj situácie až do tohto bodu ho bude hnať, aby nezaspätkoval. Tlak, pomyslený alebo skutočný, od členov rodiny v rozličných rozpoloženiach alebo očakávaniách sa nedá podceniť. Je to jednoduchší spôsob? Možno. Istotne však každá možnosť nesprávneho zhodnotenia spôsobilosti zmizne spolu so samovraždou.
Ako sme mohli čakať, pripomienka od lobby podporujúcej asistovanú samovraždu podporuje škótsku iniciatívu. To nie je žiadnym prekvapením. Rovnako ako fakt, že nesúhlasia ohľadom kľúčových prvkov navrhovaného zákona. Tieto rozpory sa pravidelne prejavujú medzi organizáciami podporujúcimi asistovanú samovraždu. Každá z nich „určuje hranice“ podľa iného modelu. Tento samotný fakt by mal vzbudzovať opatrnosť.
Ak návrh zákona volá po „bezpečnostných poistkách,“ potom sám návrh obsahuje v sebe niečo vnútorne „nebezpečné.“ Ak „bezpečnostné poistky“ nie sú schopné (nikdy nie sú schopné) garantovať bezpečnosť, čo robí štát, keď sa snaží o uzákonenie rizika, o ktorom vie? Pričom toto riziko, o ktorom vie, je strata života. Ak sa tí, ktorí zákon navrhujú, nevedia dohodnúť, kde zakresliť hranicu, prečo vôbec zvažujeme možnosť dať im ceruzku?