Je vaša pohlavná identita vrodená alebo nie? Tu je príbeh, ktorý vysvetľuje, prečo sa domnievam, že súčasťou toho, že sme mužmi alebo ženami, je aj biologická zložka.
V roku 1985 sa v koši na schodoch nemocnice hlavného mesta Ekvádora, v Quite, našiel chlapec menom Viktor. Nikto nevie, kto ho tam nechal, ale jedným z dôvodov môže byť to, že jeho rodičia boli chudobní (chlapec bol podvyživený) a mal nejednoznačné genitálie.
XY nerobí chlapca
Genetický test lekárom povedal, že má mužské chromozómy XY (46), a že semenníky sú neporušené.
Napriek tomu, že jeho penis bol kratší než 1,94 cm, zdravotnícke zariadenie ho malo považovať za funkčný. V súlade s paradigmou, ktorá vtedy prevládala, sa však lekári rozhodli zmeniť ho na ju.
Lekári sa domnievali, že pohlavná identita je niečím, čo sa utvára počas výchovy. Keďže je chirurgicky ľahšie vytvoriť vagínu než predĺžiť penis, lekári si zvolili jednoduchú cestu, pričom verili, že Viktorovi sa bude dariť aj ako Viktórii.
John Money a prípad John/Joan
Tento spôsob myslenia bol silne ovplyvnený slávnym psychológom Johnom Moneym z Centra rodovej identity Johnsa Hopkinsa. Ten skúmal viacero intersexuálnych detí, ktoré podstúpili operáciu, a dospel k záveru, že sexuálnu identitu určuje výchova a nie biológia.
(„Intersexualita“ a „porucha pohlavného vývoja“ sú termíny, ktoré sa používajú na pomenovanie rôznych okolností, v ktorých sa človek narodí s reprodukčnou alebo sexuálnou anatómiou, ktorá nespadá ani pod typickú definíciu muža ani pod typickú definíciu ženy. Pozri ISNA).
Niektorí odborníci tento nález spochybnili. Doktor Milton Diamond z University of Hawaii študoval sexuálny vývoj morčiat a zistil, že menili správanie v závislosti na množstve testosterónu, ktorému boli vystavené v maternici. Pochyboval, že by tomu pri ľuďoch bolo inak.
John Money sa kvôli tejto kritike cítil pod tlakom; podarilo sa mu však pridať niečo, čo sa v tej dobe považovalo za konečný dôkaz: v roku 1965 sa narodili dvojičky „John“ a „Kevin“.
Po pôrode John utrpel vážne popáleniny genitálií a John Money použijúc operáciu premenil Johna na Joan. Rodičia vychovali Joan ako dievča a Moneymu sľúbili, že nikdy Johnovi neprezradia pravdu.
V roku 1972 Money predstavil prípad verejnosti, opisujúc experiment ako obrovský úspech. A práve kvôli tomutu prípadu si lekári po celom svete vybrali túto ľahkú voľbu.
Viktor ide do Nórska
Keď mal Viktor - teraz už Viktoria - tri roky, adoptovali ho nórskí rodičia.
Rodičia sa poradili s miestnymi odborníkmi a bolo im povedané, že je dôležité posilniť „Viktoriinu“ dievčenskú identitu. Z tohto dôvodu ho vychovávali ako dievča. Pravdu o tom, čo sa mu vlastne stalo, mu povedať nemali.
Problémom však bolo, že Viktor sa ako dievča nikdy necítil. Odmietol nosiť dievčenské oblečenie. Chcel sa hrať s chlapcami. V materskej škole bol považovaný za problémové dieťa, ktoré sa predvádza.
Stretnutie s Disethom
Začiatkom 90.-tych rokov „Viktóriu“ vo veku šesť a pol roka prijali do štátnej nemocnice (Rikshospitalet) v Osle kvôli plastickej chirurgii. Zámerom bolo ešte viac poženštiť jeho genitálie.
Detského psychiatra Tronda H. Disetha požiadali, aby sa na toto „dievča“ pozrel, keďže „ona“ bola údajne „zmätená a narušená“.
Disethovi jeho nadriadení povedali, že má urobiť čo môže, aby toto dieťa pochopilo, že je dievčaťom. Skutočný stav veci mal však uchovať v tajnosti.
Diseth „Viktoriu“ požiadal, aby sa nakreslila. Dieťa tak urobilo a prinútilo tak Disetha prehodnotiť všetko, čo sa naučil o sexe a pohlaví.
„Viktoria“ Disethovi kresbu vysvetlila takto:
„Toto je chlapec, no tento chlapec je už mŕtvy. Mal veľký penis... Ten začal rásť až mu vošiel do úst, a tak chlapec nemohol jesť. Chlapca museli operovať. Penis mu odrezali, ale chlapec zomrel. Penis a chlapec boli pochovaní zvlášť. Všetci ľudia prišli na pohreb penisu, no na pohreb chlapca neprišiel nikto.“
Tak ako všetky deti, aj Viktor si vytvoril vlastnú teóriu o tom, čomu nerozumel. Úžasné na tejto teórii bolo, že aspoň čiastočne odrážala skutočnú podstatu toho, čím si tento chlapec prešiel.
Disethovi však nepovolili prerušiť feminizáciu a Viktora previezli k detskému psychiatrovi, ktorý bol v blízkosti miesta, kde Viktor žil so svojimi rodičmi. Viktor tak musel v tom čase zostať dievčaťom.
Joan sa stal opäť Johnom
V roku 1994 sa Diamondovi – teda tomu, ktorý Moneyho kritizoval - podarilo dostať do kontaktu s „Joan“.
Ukázalo sa, že „Joan“ nebol ako dievča nikdy šťastný. „Ona“ mala vždy pocit, že je chlapcom.
John Money sa však nestaral o informácie, ktoré dostával od rodičov. Povedal im, aby sa držali pôvodného plánu a vychovávali „Joan“ ako dievča.
V roku 1980 sa „Joan“ proti ďalšej operácii postavil, pričom argumentoval tým, že on je chlapec. To spôsobilo, že mu matka vyrozprávala celý príbeh a Johna nakoniec prijali ako chlapca. Keď sa Diamond s Johnom stretol, John bol ženatý - ako muž.
Pravé meno Johna je David Reimer. V máji 2004 spáchal samovraždu.
John Money nikdy nepriznal, že sa mýlil.
„On [Money] táral,“ povedal Diamond Debore Rudacilleovej v roku 2003.
„Naoko biológiu rešpektuje, no keď príde na lámanie chleba a sú v ohrození jeho peniaze a jeho reputácia, tak zastáva myšlienku, že pohlavie je spoločensky vykonštruované. Dajte ich do ružovej miestnosti a budú z nich dievčatá. Dajte ich do modrej izby a budú z nich chlapci. Ja si myslím, že nechce prísť o svoju reputáciu.“
(Deborah Rudacille: Riddle of Gender, 2009)
V roku 1997 Milton Diamond predstavil svoje poznatky v istom článku. Tento článok v konečnom dôsledku viedol k zmene nemocničných postupov v mnohých krajinách.
Dievčenský život
Diamondova práca pomohla aj Viktorovi v Nórsku.
Viktor hovorí, že keď vyrastal, musel pripustiť, že je dievčaťom. Nikto mu nič iné nepovedal. Ako dievča sa však nikdy necítil. Napriek tomu dokázal ako malé dieťa vyjadriť túto skúsenosť i slovami.
Keď jeho rodičia požadovali ženské správanie, nahlas protestoval. Nenávidel na sebe šaty. Všetci jeho hrdinovia boli mužmi.
Keď bol už starší, jeho utrpenie sa zintenzívnilo. Chcel sa hrať s chlapcami, ale chlapci sa s ním nechceli hrať. No kvôli tomuto sa s ním nechceli hrať ani dievčatá – akosi totiž cítili, že „Viktória“ je trochu iná. Zvykol sa zamilovať do dievčat a bol presvedčený, že je lesbičkou.
Keď nastúpil na strednú školu, ešte viac sa odizoloval a ešte viac upadol do depresii. Navyše jeho stav zhoršovalo aj to, že mu dávali estrogén. Po pokuse o samovraždu sa znovu skontaktoval s doktorom Disethom.
Disethov rozchod s minulosťou
Diseth medzitým objavil ďalšie a ďalšie intersexuálne „dievčatá“, ktoré mali psychické problémy s identitou. Mnohé z nich sa pokúsili o samovraždu.
Diseth sa vtedy rozhodol ukončiť tradičný postup a chcel Viktorovi pomôcť pochopiť, čo sa s ním vlastne stalo.
Viktorovu estrogénovú liečbu nahradil testosterónom.
„Dostať testosterón bola sila,“ hovorí Viktor. „Cítil som sa šťastne opitý. Veci sa čoraz viac vracali na svoje miesto.“
Viktória si zmenila meno na Viktor a on a Diseth naplánovali spôsob, ako by sa mohol vrátiť k svojmu pôvodnému pohlaviu.
Ponyo Patrik
„Nikdy som sa necítil ako dievča,“ povedal Viktor nórskym novinám Dagbladet v roku 2010.
„Keď som bol malý, hral som s chlapčenskými vecami a mal som chlapčenských kamarátov. Čoskoro som mal aj imaginárneho priateľa Patrika - mužskú postavu, ktorá bola neustále pri mne ako môj vzor. On mi dával motiváciu žiť. Zvyčajne som hovorieval, že som zomrel, keď som mal šesť mesiacov, ale Patrik bol pre mňa akoby normou, akým mužom by som raz mal byť. A vďaka súčasnej operácii sa to do značnej miery stáva skutočnosťou. Mám pocit, že som opäť na 90% mužom a doktori hovoria, že sa dostanem aj na 95%. Neviem, čo je tých zvyšných 5%. Azda niečo v psychike.“
Povedal by som, že Patrik predstavuje paralelu k istému druhu komplexu alternatívnej osobnosti - alebo tzv. „ponyo“, ako som to nazval ja. Toho si vytvoria mnohé transgender osoby, aby zvládli rozdiel medzi ich oficiálnym pohlavím a svojou alternatívnou identitou. Patrik „Viktórii“ pomohol vyjadriť svoj prirodzený pocit, že je chlapcom, rovnakým spôsobom ako môže ženský avatar alebo postavička transvestitu pomôcť tzv. crossdreamerom (ľuďom, ktorí snívajú o tom, že by mali iné pohlavie) zvládnuť svoj konflikt.
A čo sa týka Viktorovovej myšlienky, že je na 90% mužom, myslím, že by sa mala dať do kontrastu s kultúrou, ktorá ho žiadala, aby bol 100% ženou. V podstate sme my všetci výsledkom spojenia mužskosti a ženskosti.
Nové postupy
Diseth a jeho kolegovia teraz pri určovaní skutočného pohlavia dieťaťa s dvojznačnýmu genitáliami využívajú úplne odlišné postupy. Snažia sa zistiť, aké chromozómy, gény a hormóny vplývali na vývoj mozgu pred narodením.
Keď je pohlavie určené, je na rodičoch, aby rozhodli, či je potrebná operácia. To znamená, že štandardným riešením už nie je operácia, ktorá by z XY chlapca urobila (z hľadiska vzhľadu) ženu. Snažia sa i zrekonštruovať mužské genitálie.
Následné štúdie dokazujú, že viac než deväťdesiatim percentám detí liečeným týmto novým spôsobom sa v pridelenom pohlaví darí – to Diseth a jeho kolegovia berú ako dôkaz toho, že vedia určiť skutočnú vnútornú sexuálnu identitu dieťaťa.
To nemusí byť nutne v súlade s tým, čo odporúča Diamond a veľa intersexuálnych aktivistov: ponechať deti bez operácie, kým nie sú dosť staré na to, aby sa sami rozhodli. A to napriek tomu, že sa o vrodenej zložke sexuálnej identity úplne zhodujú.
Vzhľadom k tomu, že Diseth Viktora predstavil vo svojej dizertačnej práci, a že reforma bola silne ovplyvnená zrútením Moneyho sociálno-konštruktivistického prístupu, dalo by sa povedať, že Viktor a David významne prispeli k ľudskejšemu zaobchádzaniu s intersexuálnymi osobami v Nórsku.
TV program Vymývanie mozgov
Viktorov príbeh predstavil i nórsky zabávač Herald Eia v roku 2010 v kontroverznom nórskom televíznom seriáli.
Harald Eia skončil školu ako sociológ, no unavovala ho tendencia sociológov, ktorí všetko interpretovali ako vplyv kultúry. Zistil, že nórski sociológovia vedia len málo (ak vôbec niečo) o biologickom výskume pohlavia a rodu a rozhodol sa, že to odhalí v televízií – a to v hlavnom vysielacom čase.
Viktóriu predstavil v záverečnej epizóde seriálu „Hjernevask“ (Vymývanie mozgov).
Zrazu celá krajina diskutovala o sociológii a sociálnej biológii, o pohlaví a rode a o osude intersexuálnych detí a transsexuálov. A musím priznať, že som nečakal, že by to bolo čo len trochu možné.
Som presvedčený, že Eia takto priamo zaútočil na dominantnú paradigmu sociológov a oni ukázali svoje stanovisko – t.j. trápny dôkaz akademickej arogancie a ignorancie.
No napriek tomu v jednej veci Eia zlyhal. Rovnako kritický prístup mal mať aj voči evolučnej biológii takých vedcov ako Simon Baron-Cohen. Myslím však, že novinárske pokušenie smerujúce k zjednodušovaniu a konfliktu bolo jednoducho prisilné.
Dole som do článku zahrnul i túto poslednú časť, takže si môžete pozrieť rozhovor s Viktorom. Vložená verzia má anglické titulky, rovnako ako aj verzia na Vimeo (bez reklám).
Ako sa z toho môžeme poučiť?
Pre mňa je Johnov a Viktorov príbeh dostatočným dôkazom existencie vrodenej pohlavnej identity. Ich príbehy a príbehy tisícov iných nemajú bez tohto konceptu zmysel. Naša mužská/ženská identita sa spája s biologickou zložkou a myšlienka, že mozog nie je ničím, len nepopísaným listom, ktorý čaká, že ho zaplní kultúra, je jednoducho nesprávna.
To však ale neznamená, že toto biologické jadro nie je ovplyvnené aj inými faktormi: osobnými, kultúrnymi alebo okolnosťami životného prostredia. A niektoré mozgy sa zdajú poddajnejšie než iné.
Napríklad: medzi všetkými intersexuálnymi chlapcami, ktorých zmenili na dievčatá, nebola pohlavná mužská identita u všetkých celkom jasná.
Hoci Diamond v roku 1997 tvrdil, že „nie je známy prípad, že by 46-chromozómový XY muž, ktorý bol takým jednoznačne pri narodení, niekedy ľahko a plne prijal nariadený život ženy, ktorá miluje mužov - bez ohľadu na akýkoľvek fyzický a lekársky zásah,“ existovali správy o XY deťoch, ktoré aj naďalej žijú ako ženy a ktoré nehlásia žiadnu pohlavnú dysfóriu.
V roku 2005 psychológ Heino F.L. Meyer-Bahlburg zverejnil prehľad niekoľkých štúdií „46, XY“ o intersexuálnych osobách, ktoré boli vychované ako ženy. Zistili, že z 51 pacientov, 33 žilo ako ženy, 7 ako ženy s možnou pohlavnou dysfóriou a 11 z nich žili ako muži. Z 15-tich osôb, ktoré boli vychované ako muži, všetci ako muži žili aj naďalej.
Meyer-Bahlburg uzavrel:
„Tieto údaje nepodporujú teóriu úplného biologického stanovenia vývoja rodovej identity v dôsledku prenatálnych hormónov a/alebo genetických faktorov, pričom je potrebné konštatovať, že pripisované pohlavie a sprievodné sociálne faktory majú na výsledné pohlavie zásadný vplyv. Na druhej strane, počet osôb, ktoré boli vychované ako ženy a zmenili si pohlavie na mužské a osôb, u ktorých sa rozvinula možná pohlavná dysfória, naznačuje, že pripisované pohlavie nediktuje výsledok konečného stotoženenia sa s pohlavím.“
Prosím, všimnite si však toto: Meyer-Bahlburgov pohľad žiadnym spôsobom nevyvracia názor, že pohlavná identita má i biologickú zložku. Podiel pacientov, ktorí uvádzajú mužskú pohlavnú identitu alebo pohlavnú dysfóriu je veľmi významný. Hovorí nám však, že vývoj nášho chápania toho, či sme mužom alebo ženou, ovplyvňujú mnohé faktory - biologické, ekologické i kultúrne.
Myslím, že niektoré z intersexuálnych XY osôb, ktoré zostávajú ženami, môžu klamať samé seba alebo svojich príbuzných, lebo sa snažia chrániť investície, ktoré títo do nich vložili, keď sa snažili zachovať ich ženskú osobnosť. Alebo môžu interpretovať svoju pohlavnú dysfóriu ako nejaký iný druh depresie alebo dysfórie. Nečudoval by som však ani tomu, keby sa mnohé z nich cítili celkom doma vo svojom ženskom tele. To mi hovorí, že i tu existuje mnoho odtieňov sivej.
Neurologička Lise Eliotová to vidí takto: (v práci Lisy Eliotovej: Pink Brain, Blue Brain: How Small Differences Grow Into Troublesome Gaps - And What We Can Do About It (Ružový mozog, modrý mozog: Ako malé rozdiely rastú do nepríjemnych priepastí - a čo s tým možno urobiť), 2009):
„Aj keď tieto prípady jasne demonštrujú, že prenatálny testosterón je pri utváraní správania sa pri hre a utváraní sexuálnej orientácie dôležitý, dokazujú tiež, že nie je všemocný. Pri vytváraní pocitu rodovej identity dieťaťa a utváraní mnohých ďalších typov správania záleží aj na výchove, ktorá tento silný úlomok sebapoznania sprevádza.“
Pohlavná identita nie je to isté ako rodové vyjadrenie
Treba tiež poznamenať, že John a Viktor mali silnú vrodenú mužskú identitu a to, že preferencia chlapčenských hier a oblečenia, zas nemusí nutne znamenať, že konkrétne správanie alebo osobnostné rysy sú biologického charakteru.
Rovnako si možno ľahko predstaviť vrodenú sexuálnu identitu, ktorá sa snaží vyjadriť sa prostredníctvom kultúrnych prejavov, ktoré sa praktizujú na danom mieste. To jest: Dávam prednosť drsnej a nezbednej hre, nie preto, že moje mužské telo ma núti byť násilným, ale preto, že som chlapec a chcem, aby som ako chlapec zapadol.
Rozhodnutie v tejto veci ešte nepadlo.
Sú všetky trangender osoby intersexuálne?
Ľudia ako David a Viktor nie sú transgender osobami a ani nie sú transsexuálmi. Ale ich príbehy sú takmer identické s tými, o ktorých hovoria trans-ženy a trans-muži. Zmätok, ktorým si Viktor prešiel - a jeho cesta sebapoznania - sa veľmi podobajú tomu, čo cítia aj mnohí crossdreameri. Podľa mňa je nepravdepodobné, že je to len náhoda. Znamená to, že to, čo spôsobuje rôzne situácie, musí byť podobné.
To však neznamená, že možno povedať, že všetci muži, ktorí snívajú o tom, že by boli ženou, majú vrodenú ženskú sexuálnu identitu alebo, že všetky ženy, z ktorých sa stali muži sú mužmi.
Mnoho mužov, ktorí snívajú o tom, že by boli ženami mohutne argumentujú, že samých seba identifikujú ako mužov a že ich transvestitizmus alebo crossdreaming z nich nerobí transgender osoby. Ani nutne nemusia mať zvláštny záujem o bežné ženské činnosti (no na druhej strane, ani všetci z nich nie sú ženami).
Verím, že niektorí z tých mužov, ktorí snívajú o tom, že by boli ženami, nechápu termín „transgender“ (veria, že je synonymom slova „transsexuál“). Navyše, niektorí z nich pravdepodobne investovali toľko do svojho mužského vzhľadu, že odmietajú dokonca čo i len uvažovať nad myšlienkou ženského ja.
Avšak pre priveľa z nich je to konečná odpoveď. Je mi jasné, že mnoho mužov snívajúcich o tom, že by boli ženou, má jasnú mužskú sexuálnu identitu, rovnako ako má mnoho žien snívajúcich o tom, že by boli mužmi, zas jasnú ženskú identitu. To opäť dokazuje, že to či je niekto mužom alebo ženou, má viac než jednu premennú.
Ak Diamond, Diseth a ich spojenci majú pravdu vo svojom predpoklade - totiž že vývoj pohlavnej identity aspoň čiastočne závisí od hormonálneho prostredia v maternici – takýto druh rozmanitosti by sme mali vlastne očakávať.
David/Dávida to vysvetlil v príspevku, v ktorom hodnotil príčiny transgender ochorení. Hormóny nefungujú ako zapínač/vypínač, ani nepôsobia iba na jeden osobnostný rys. Množstvo produkovaných hormónov je dôležité a môže sa množstvom líšiť. Zároveň môže kolísať aj schopnosť tela absorbovať a využiť hormóny.
Nemalo by nás preto prekvapovať, že intenzita identifikácie sa s pohlavím sa tiež bude líšiť. Ak pridáte faktory v oblasti životného prostredia, epigenetické, psychologické a kultúrne faktory, rozmanitosť, ktorej sme svedkami, je potom veľmi pravdepodobná.
Napriek tomu to nič nemení na tom, že Dávid a Viktor sa narodili ako muži a zaslúžili si mužmi aj zostať. To, čo im tieto zdravotnícke zariadenia vykonali, bol zločin. A ak môžu mať takú silne vrodenú sexuálnu identitu intersexuálni ľudia, vôbec by nás nemalo prekvapiť, že ju môžu mať aj transgender muži a ženy.