V roku 1997 Najvyšší súd v prípade Vacco vs. Quill rozhodol, že neexistuje žiadne ústavné právo na lekárom asistovanú samovraždu. My z BreakPointu si spomíname na to, ako si Chuck Colson a ďalší s úľavou vydýchli.
Za 18 rokov sa toho ale veľa zmenilo. To, čo sa vtedy legálnym spôsobom nedalo predstaviť, ach... to sa teraz predstaviť dá. A aj v prípade, že Súdny dvor nezmení svoj názor, minimálne osemnásť štátov a D. C. uvažuje nad tým, že budú nasledovať príklad Oregonu a niekoľkých európskych krajín, najmä Holandska a Belgicka.
To je dôvod, prečo je životne dôležitý dokument Heritage Foundation od Ryana T. Andersona tak veľmi vítaný.
Názov hovorí za všetko: „Vždy ošetrovať, nikdy nezabíjať: Ako lekárom asistovaná samovražda ohrozuje slabých, ničí medicínu, oslabuje rodinu a narúša ľudskú dôstojnosť a rovnosť“.
Ako hovorí Anderson, slová Hippokratovej prísahy sú „zásadným pravidlom prosperujúcej občianskej spoločnosti“. Tu sú: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet.“
Spoločnosť, ktorá legalizuje úmyselne usmrcovanie nevinných osôb, nemôže byť ani v najbujnejšej fantázii nazvaná „dobrou“ alebo „prospievajúcou“. To platí najmä vtedy - ako poukazuje Anderson – keď bremeno takejto legalizácie padá neprimeraným spôsobom na slabých a odsúvaných na okraj spoločnosti.
Anderson má pravdu, keď poukazuje na to, že vždy, keď sa niekde zlegalizuje lekárom asistovaná samovražda, „záruky, ktoré prehlasujú, že takéto riziko [zabíjania ľudí proti ich vôli] minimalizujú, sa ukážu ako nedostatočné, často sa z nich neskôr poľaví alebo sa celkom odstránia“. Stačí porozmýšľať o tom, čo sa deje v krajinách ako Belgicko, ktoré v minulom roku revidovalo svoj zákon tak, aby sa vzťahoval aj na deti. Na to, aby sa niekto dominieval, že dieťa si vyberie smrť, je treba úmyselnú slepotu.
Podobnú úmyselnú slepotu si vyžaduje aj prehliadanie potenciálneho dopadu lekárom asistovanej samovraždy na lekársku prax. Na začiatok Anderson tvrdí, že lekárom asistovaná samovražda „škodí lekárskemu povolaniu tým, že dovoľuje, aby sa nástroje určené na liečenie použili ako techniky na zabíjanie“. Tým sa „zmenšuje“ dôvera pacientov voči lekárom ako aj nerozdelený záväzok lekárov voči životu a zdraviu svojich pacientov“.
Snáď ešte horšie je to, že „možnosť [lekárom asistovanej samovraždy] poskytne nevhodné stimuly pre poskytovateľov poistenia a verejného a súkromného financovania zdravotnej starostlivosti. Lekárom asistovaná samovražda ponúka lacné a rýchle riešenie vo svete, v ktorom sú zdroje v zdravotníctve čoraz viac obmedzené.“
Podkopáva tiež „sociálnu solidaritu a skutočný súcit“ - je tu totiž väčšia pravdepodobnosť, že ľudia budú pozerať na „seniorov alebo zdravotne postihnutých členov rodiny ako na záťaž“. Rovnako zlé je aj to, že seniori a zdravotne postihnutí budú týmto spôsobom pozerať aj sami na seba.
Anderson najhlbšiu pravdu vyjadril vtedy, keď napísal, že „najväčším bezprávím [lekárom asistovanej samovraždy] je, že narušuje ľudskú dôstojnosť a popiera rovnosť pred zákonom“. Šliape na presvedčenie, že „každý človek má vnútornú dôstojnosť a nesmiernu hodnotu“.
Každá slušná spoločnosť musí s touto zásadou zaobchádzať ako s nedotknuteľnou. Každá slušná spoločnosť by mala reagovať na choroby a utrpenie „súcitom a solidaritou“ a nie smrteľnou dávkou fenobarbitalu.