Krakov. Bol krásny jarný májový deň a ja som práve vyšiel z Baziliky sv. Panny Márie, ktorá sa nachádza na severovýchodnej strane slávneho trhového námestia v Krakove. Do Európy som letel väčšinou kvôli tomu, aby som sa zúčastnil série pro-life stretnutí, ktorým predchádzal pochod za život v Ríme. Rozhodol som sa, že si to strihnem naprieč Poľskom a navštívim nielen členov mojej rodiny (moja manželka je Poľka), ale zoznámim sa aj s pro-life skupinami, ktoré v tejto krajine nájdem. Ráno v ten istý deň ma vo svojej kancelárii prijal úžasný človek, pro-life aktivista Antoni Zieba z Poľskej asociácie na ochranu ľudského života. Poobede som si chcel pozrieť pamiatky.
Bazilika sv. Panny Márie v Krakove je len jednou z mnohých nádherných kostolov, ktoré skrášľujú územie Poľska. V tichosti som kľačal v starobylom chráme a zatiaľ čo som prosil o milosti pre seba, pre svoju rodinu a pre naše pro-life úsilie v Quebecu, obdivoval som vznešenosť umenia a architektúry, ktoré ma obklopovali. Pri pohľade na architektúru kostola som si uvedomil, že Poľsko môže svetu ponúknuť naozaj veľa. Veď napokon, je jednou z mála západných krajín, ak nie jedinou, ktorá síce uzákonila liberálne zákony umožňujúce potrat, no neskôr potrat vo väčšine prípadov uznala za ilegálny (stalo sa to v roku 1993, krátko po páde Berlínskeho múru).
S týmito myšlienkami som vychádzal z baziliky. Žmúril som očami v žiare slnečných lúčov a pokúšal som sa prispôsobiť svoj zrak lesku rušného trhového námestia, keď sa mi zrazu zazdalo, že vidím prízrak. Uprostred pouličných predavačov a kočiarov s konským záprahom stála v rade skupina mladých mužov, dvadsiatnikov oblečených... oblečených v reverendách.
V reverendách! Predieral som sa smerom k nim ako vysmädnutý muž, ktorý má pred sebou vidinu oázy. Ich podozrievavé tváre potvrdili fakt, že ide o reálnych mužov, ktorí si skutočne mysleli, že môj prehnaný záujem je tak trochu nepríjemný. Stále si však myslím, že moja reakcia bola oprávnená. Som z Quebecu, z Kanady. Pravdepodobnosť toho, že tam uvidíte dvadsaťročného muža v reverende, ako si vykračuje po ulici, je priamoúmerná tomu, že zazriete kameň plávajúci na vodnej hladine. Ako štyridsaťročný spisovateľ sa v tamojších cirkevných kruhoch označeniu „mladícky“ oblúkom vyhýbam... Práve preto som sa veľmi potešil, keď som uvidel týchto naozaj mladých mužov. Mužov s páperím na lícach a so sviežou pokožkou, ktorí svoj život odovzdali Kristovi a verejne o tom svedčili svojimi reverendami.
„Boh vás žehnaj,“ vyhŕklo zo mňa po anglicky. „Som z Kanady a pracujem pre... Tam, odkiaľ pochádzam ľudí ako vy často nevidíme. Do akého rádu patríte?“ Môj pozdrav si všimol jeden z nich, podľa môjho úsudku to bol líder skupinky. Neskôr som zistil, že sa volá Lukasz Preising. Mladík mi lámanou angličtinou odpovedal: „Patríme do nového rádu, do Rádu Ducha Svätého. Naším cieľom je presadzovať kultúru života.“
Znovu ma naplnil pocit nereálnosti. Mladíci v reverendách, navyše zjednotení s cieľom presadzovať kultúru života. Čože? Pravdupovediac, čakal som na lomoz budíka, ktorý by ma vrátil späť do mojej postmodernej kanadskej reality zbavenej akýchkoľvek ilúzií.
Zvuk budíka sa však nedostavil. Stál som tam s otvorenými ústami a prebral som sa až vtedy, keď som si všimol, že mladí muži sa pokúšajú nepatrne a zdvorilo odísť. „Mohol by som s vami urobiť rozhovor, chlapci?“ spýtal som sa. Rozhovor sa mal konať na ďalší deň s dvomi zo seminaristov.
A tak sme sa na námestí stretli znovu a zašli sme spolu na kávu. Lukasz (Luke) Preising a Jan Plottke prišli v dohodnutom čase. Reverendy boli preč a vystriedal ich, bohužiaľ, tradičný kňazský odev. Obaja muži si však zachovali pompéznosť, ktorá je očividne neoddeliteľnou súčasťou mladých mužov s rímskym golierom.
Keď sme vošli do kaviarne a sadli si k stolu, Lukasz úprimne vyrozprával svoj príbeh. „Vytvorili sme nové spoločenstvo, nový cirkevný rád. Snažíme sa obnoviť Rád Ducha Svätého, ktorý vznikol na konci 12. storočia.“ Rád Ducha Svätého je starobylý rád pochádzajúci zo stredoveku. Založil ho ctený Guy de Montpellier v regióne Provence na juhu Francúzska. Mal slúžiť chorým a núdznym a na svoju dobu prišiel s priekopníckym nápadom – časť charitatívnej práce totiž vykonávali nezasvätení, obyčajní ľudia. Založenie nového rádu nakoniec schválil pápež Inocent III. Rád Ducha Svätého sa stál známy vďaka nemocniciam, ktoré boli postavené po celej Európe. Mužské zastúpenie v ráde sa časom zmenšilo, až sa napokon jeho pozostatky pridali k zdravotníckemu personálu. Ženská vetva však existuje do dnešného dňa.
Rád zriadil aj iné inštitúcie, napríklad školy, v ktorých sa vzdelávali deti chudákov. „Aby ľudí posúvali stále dopredu, rozvíjali nielen ich intelekt, ale aj ducha,“ povedal Preising.
V znamení pro-life poslania, ktoré mal mať rád v 21. storočí dosiahla aj jeho verzia z 13. storočia v súvislosti s bojom za ochranu života veľké úspechy. Rádová nemocnica v Ríme ako prvá zaviedla hniezda záchrany. V minulosti ich nazývali „valce pre najdúchov“ (matky do otvoru vo valci vložili nechcené dieťa a následne valec pootočili, aby sa dieťa dostalo do rúk, ktoré sa oň mali postarať, pozn. prekl.). Preising tieto hniezda záchrany nazýva „okienkami života.“ V podstate ide o bezpečnostné schránky pre bábätká, do ktorých mohli matky anonymne vložiť dieťa, aby oň bolo postarané.
„Rád sa rozšíril po celom svete a mal viac než 1000 členov,“ povedal Preising. V 19. storočí však spoločenstvo na základe komplikovaných príčin úplne zaniklo. Preising si myslí, že zánik rádu má nadprirodzený pôvod: „Členovia rádu nezostali verní svojmu pôvodnému poslaniu.“
Duch Svätý však nepovedal svoje posledné slovo. V polovici 20. storočia si knihu o Ráde Ducha Svätého prečítal istý muž. Kazimierz Krucz cítil Božie volanie, aby tento rád obnovil. Krucz bol vtedy mníchom, no nakoniec sa z neho stal kňaz, ktorý o schopnosť rozlíšiť dobré od zlého často prosil v modlitbe. Modlieval sa vo farnosti, kde slúžil, pri soche Panny Márie v požehnanom stave.
Pre poľského kňaza bola situácia v krajine od polovice osemdesiatych, takmer až po začiatok deväťdesiatych rokov nepriaznivá. Poľsko mali pod palcom totalitné režimy – najskôr nacisti, potom komunisti. Nikoho teda neprekvapí skutočnosť, že jeho sen o oživení Rádu Ducha Svätého sa mohol uskutočniť až začiatkom 90. rokov, na konci Kruczovho života.
Jeho farnosť v severnej časti mesta Gdansk sa dovtedy stala pro-life destináciou. „Farnosť sa stala útočiskom, ktoré poskytovalo ochranu života. Mohli sem prísť slobodné matky a dostalo sa im pomoci pri výchove detí. Nachádzali sa tam aj okienka života (hniezda záchrany). Oživenie Rádu Ducha Svätého teda začalo tu, v meste Gdansk,“ dodal Preising. V roku 1999 túto oblasť navštívil aj svätý Ján Pavol II.
Pred blížiacou sa smrťou v roku 1998 začal Krucz znovu spomínať obnovu spomínaného rádu. Vo farnosti bolo vtedy veľa seminaristov a jeden z nich, Wieslaw (Wesley) Wisniewski cítil volanie, aby pri obnove rádu pomohol. Tento mladý muž čoskoro prevzal úlohu kňaza vo farnosti, ktorá bola azylom pre záchranu života. Wisniewski sa napokon stal prvým predstaveným Rádu Ducha Svätého.
„Aká je vaša úloha v ráde?“ opýtal som sa. Luke Preising a Jan Plottke si vymenili vzájomné pohľady, akoby si práve uvedomili dôležitosť svojo postavenia. „Sme prví povolaní tohto rádu.“ Rád Ducha Svätého má v skutočnosti 14 členov: prvých päť povolaných, medzi ktorých patria Luke a Jan, ďalej štyria novici, štyria postulanti a otec Wesley, predstavený. Spolupracujú s nimi ďalší dvaja kňazi, rovnako ako aj obyčajní ľudia. Tí väčšinou nepochádzajú z Gdanska.
„Sme povolaní k životu a k láske, ako o tom píše Ján Pavol II. v encyklike Evanjelium života,“ povedal Preising. Mladík jasne zdôraznil, že táto významná pro-life encyklika z roku 1995 tvorí kľúčový dokument rádu. „Sme na strane slobodných matiek a na strane ochrany života – od počatia až po prirodzenú smrť.“ Obidvaja muži si uvedomujú, že boj za život je aj bojom za správne chápanie ľudskej sexuality. „Chceme mladých ľudí naučiť, aby boli v otázke svojej sexuality zrelí a zodpovední.“
Všetci piati seminaristi sa narodili v Poľsku, Jan Plottke však prežil väčšinu svojho života v Austrálii a Luke Preising strávil mnoho rokov za hranicami Poľska. Traja ďalší „bratia“ (členovia Rádu sa takto medzi sebou nazývajú) žili pred vstupom do spoločenstva v Ukrajine a člena, ktorý pochádza z Chile, s Poľskom nič nespája.
„Naším poslaním je slúžiť celému svetu, nielen ľudom v Poľsku,“ potvrdil Preising.
Rád v súčasnosti sídli v dvoch mestách, v Krakove a v Gdansku. Týchto päť krakovských seminaristov popri školských povinnostiach (zostáva im pár rokov k ukončeniu vzdelania a ku kňazskej vysviacke) dáva dokopy rád a začína aktívne pomáhať ľudom.
Presing pripúšťa, že po finančnej stránke to nie je veľmi jednoduché. „Sme ako novorodenci,“ povedal. Majú málo peňazí, no tvrdia, že „Boh si vždy našiel ľudí, ktorí boli ochotní nám pomôcť.“
Tu je jeden príklad z minulého roka. Počas deviatich dní pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého prosili členovia rádu Boha, aby im našiel v Krakove nejaký dom. Krátko nato im jeden človek, ktorý si o nich prečítal v novinách zavolal s tým, že im chce darovať svoj opustený dom na farme. Renovácia spomínaného domu je takmer hotová.
Mladíkov som sa spýtal, ako sa chcú priblížiť k dnešnej mládeži, ktorá, zdá sa, beznádejne tápe vo všadeprítomnom opare sexu. Preising prežil väčšinu svojej mladosti ako ateista a až neskôr „sa dostal do konfrontácie s neuveriteľným faktom, že Boh existuje.“ Úprimne mi odpovedal:
„K mladým sa treba prihovárať jazykom, akým oni sami rozprávajú a zmeniť ich mentalitu.“ Slovami človeka, ktorý hovorí na základe vlastnej skúsenosti pred obrátením, tento seminarista hovorí: „Mladí ľudia sa zodpovednosti boja, pretože v hĺbke svojho srdca cítia strach. Prihovárať sa k nim s optimizmom a priviesť ich od kultúry smrti ku kultúre života je veľkou výzvou.“
Keď som počul, ako hovorí o jazyku mladých, spomenul som si na časť zo Skutkov apoštolov (Sk 2,6), kde evanjelista Lukáš píše o tom, ako Duch Svätý vnukol apoštolom, aby išli hlásať ľudu a „každý (z davu) ich počul hovoriť svojím jazykom.“ Vyzerá to tak, že ľudstvo znovu potrebuje, aby sa ho Duch Svätý dotkol novým spôsobom a napravil škody, ktoré napáchala sexuálna revolúcia.
Po legalizácii „manželstiev“ rovnakého pohlavia v Írsku a najnovšie aj v Spojených štátoch amerických to vyzerá tak, že prílivová vlna sexuálneho, antropologického a náboženského chaosu, ktorá sa zdvihla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia znovu naberá na sile. Nech už sú tieto ciele akokoľvek veľké, Luke Preising a Jan Plottke sa očividne nenechajú odradiť.
„Duch Svätý je Boh“ dodal pohotovo Preising. „Nie je malou časťou Boha – hranica medzi nimi je nekonečná.“
Webstránku Rádu Ducha Svätého nájdete tu. Jej anglickú verziu preloženú prekladačom Google nájdete tu. Finančné príspevky sú vítané, viac informácií nájdete tu. V prípade otázok spojených s výberom povolania, alebo akýchkoľvek iných otázok, kliknite na tento odkaz.