Napriek strachu, ktorý šíria populační „panikári,“ svet nestojí pred emografickou katastrofou. Vyvracajú to najnovšie údaje pochádzajúce z Populačnej sekcie OSN, ktoré poukazujú na niekoľko tendencií indikujúcich opak týchto obáv. Nižšie je uvedený stručný prehľad niekoľkých zistení z nedávnej Revízie prieskumu svetovej populácie za rok 2015.
Podľa Populačnej sekcie OSN sa počet obyvateľov na Zemi v súčasnosti odhaduje na 7,3 miliardy. Očakáva sa, že toto číslo do roku 2050 vzrastie na 9,7 miliardy a do roku 2100 na 11,2 miliardy. Za posledných 25 rokov sa svetová populácia zvýšila o dve miliardy. No napriek rapídnemu nárastu svetovej populácie sa v tom istom období znížilo percento hladujúcich ľudí v rozvojových krajinách z 24% na 14%. Privítanie ďalších štyroch miliárd ľudí do rodiny obyvateľov teda nemusí spôsobiť demografickú katastrofu.
V skutočnosti vyzerá byť budúcnosť pre ďalšie generácie svetlejšia, a to najmä v chudobnejších a menej rozvinutých krajinách. Úmrtnosť novorodencov a detí celosvetovo klesá. Do roku 2100 sa v menej rozvinutých krajinách úmrtnosť detí mladších ako päť rokov zníži až o 82% a v najmenej rozvinutých krajinách o 80%.
Generácie budúcnosti sa budú môcť tešiť aj na podstatne dlhšiu životnosť. Prirodzená dĺžka života sa pri narodení v raných 50. rokoch 20. storočia odhadovala na 48 rokov u žien a 45 rokov u mužov. V súčasnosti je to u žien 73 rokov a u mužov 68. K roku 2100 sa prirodzená dĺžka života žien zvýši na 82 a vek mužov na 82, pričom v rozvinutých krajinách bude toto číslo pre ženy ešte vyššie – 92 rokov.
Výzvy 21. storočia nepramenia ani tak z preľudnenia ako skôr z poklesu pôrodnosti a vyššieho počtu starnúcich rovesníkov s porovnateľne menším zastúpením rovesníkov medzi mladými ľuďmi. Do roku 2100 bude v krajinách s vysokým a stredným príjmom počet osôb závislých na inej osobe (teda dospelí nad 65 rokov a mladí pod 20 rokov) predstavovať polovicu celkovej populácie, viac ako 37%, ktoré sú v dnešnej dobe.
Kým v rokoch 2015 – 2020 počet úmrtí v Európe prevýši počet narodených detí o 3,2 milióny, v priebehu polstoročia sa toto číslo zvýši štvornásobne. V Japonsku a v desiatich európskych krajinách klesne do roku 2050 počet ich obyvateľov o 15%.
Celkovo bude teda demografia sveta v roku 2100 vyzerať celkom inak ako vyzerá dnes. Mnohé výviny sú pozitívne – ako napríklad úmrtnosť detí a vyššia dĺžka života človeka, kým iné sú výzvami – rastúca závislosť (jednej osoby na druhej), pokles populácie na niektorých územiach a vyživovanie jedenástich miliárd ľudí.
Človek šíriaci paniku ohľadom populácie by sa nás snažil presvedčiť, že svet je preplnený až priveľkým množstvom ľudí, ktorí nesmierne zaťažujú životné prostredie a zdroje. Je pravda, že všetci na tejto planéte, ktorú voláme naším domovom, zdieľame obmedzené zdroje; no hlad a chudoba na tomto svete sú zapríčinené najmä nedostatočným vývojom, občianskymi nepokojmi alebo konfliktmi a nesprávnym rozdelením bohatstva, nie nadmerným počtom obyvateľov. Hoci chátranie životného prostredia je naliehavým problémom, veľký podiel na ňom má nesprávna likvidácia odpadu; také konanie spoločností, aby boli za každú cenu ziskové; nedostatočná výstavba miest a ich nadmerný živelný rast a tzv. kultúra plytvania, ktorá prevažuje v rozvinutých krajinách.
Nech sú výzvy pred nami akékoľvek, riešením nemôže byť nanútenie zníženia počtu obyvateľov tým, že ženy zaplavíme nechcenou reguláciou pôrodnosti a potratmi. V poslednom storočí sme boli svedkami početných zneužití ľudských práv a integrácie žien a mužov:
Čínska politika jedného dieťaťa na rodinu. Od roku 1979 sa presadením tejto politiky znížil počet obyvateľov krajiny približne o 400 miliónov, pričom nespočítateľné množstvo z nich bolo zbavené života potratom. Slogan plánovania rodičovstva v Číne hovorí: „Keby krv tiekla ako voda v rieke, bolo by to lepšie, ako keby mal byť počet obyvateľov čo len o jedného vyšší.“
V Indii bolo v rokoch 1975 – 1977 násilne sterilizovaných vyše 11 miliónov mužov a žien. Denník The Indian Express písal o prípadoch, kedy boli muži pred západom slnka políciou zhromažďovaní do ulíc a posielaní na kliniky, kde boli hromadne sterilizovaní.
Sterilizačné kampane v Peru v 90. rokoch sterilizovali viac ako 300 000 žien, z ktorých väčšina bola domorodá a prinútená úplatkami alebo odmietnutím poskytnutia základných služieb. Ženy v mnohých prípadoch so sterilizáciou nesúhlasili a zákrok im bol vykonaný násilne.
Programy Populačného fondu OSN (UNFPA) a Agentúry USA pre medzinárodný rozvoj (USAID) bežne zahlcujú ženy antikoncepciami, ktoré nechcú, pričom mnohokrát im ich dávkujú bez ich súhlasu. Ženy by nemali byť nútené súhlasiť so sterilizáciou a pilulkami na ukončenie tehotenstva, nemali by byť podplácané či ovplyvňované inými násilnými spôsobmi. Každý človek by mal mať zaručené právo na úplnú informovanosť o súhlase s akýmkoľvek zákrokom, ktorý mu vykonajú, rovnako ako o možných vedľajších účinkoch, právo na profesionálnu lekársku radu a prístup k informáciám v jazyku, ktorý je pacientovi blízky. Namiesto toho, aby sme cez svoje západniarske hodnotové okuliare rozhodovali, čo je pre nich najlepšie, ženám by malo byť povolené, aby samy určovali veľkosť svojich rodín bez toho, aby na ne niekto tlačil alebo ich nútil. Smerom k ďalšej časti 21. storočia zanechajme zneužívanie ľudských práv posledného storočia a dovoľme ľuďom, aby boli sami tvorcami svojej budúcnosti.