Kedy sa z práva na samovraždu stane povinnosť umrieť? Európa tieto hranice opäť posúva.
„Čo by ste urobili, keby ste boli psychiatrom a pacient s chronickou depresiou by vám povedal, že chce zomrieť?“ Túto otázku nedávno položil Charles Lane z Washington Post.
V Spojených štátoch by sa reagovalo - aspoň zatiaľ - použitím kombinácie terapeutického dialógu a liekov na zmiernenie pacientovej bolesti a toho, čomu psychiatri hovoria „samovražedné sklony“. A ak by to bolo nutné, zvážila by sa i hospitalizácia vášho pacienta.
No – ako hovorí Lane čitateľovi – v Belgicku „by ste mohli predpísať tomuto zraniteľnému, zúfalému človeku smrteľnú dávku tiopentalu sodného“.
Ďalej Lane čitateľom hovorí, že medzi rokmi 2007 až 2011 na túto belgickú kliniku prišlo žiadať eutanáziu sto ľudí. Hoci väčšina z nich mala klinicky overenú depresiu, neplatilo to o všetkých. Niektorí z nich boli schizofrenici, iní mali Aspergerov syndróm - čo je forma autizmu.
Z toho, čo sa stalo v štyridsiatich ôsmich prípadoch, až mrazí: „Doktori sa uspokojili s tým, že [títo] pacienti mysleli vážne tvrdenie, že ich choroba je ,neliečiteľná‘ a ,neznesiteľná‘, a ponúkli im smrtiacu injekciu; Tridsiati piati z nich sa na to podujali.“
To isté sa deje v susednom Holandsku. Istá klinika tam v roku 2012 usmrtila 11 ľudí, ktorých jedinou sťažnosťou bolo, že sú „unavení životom“.
Lane tento trend právom charakterizuje ako „zlovestný“. Pre časopis Journal of American Medical Association, bioetici Barron H. Lerner a Arthur L. Caplan povedali, že sa zdá, že správy z krajín, ktoré ironicky nazývajú „nízkymi krajinami“, „potvrdzujú obavy, kam by tieto postupy mohli viesť“.
Lane to komentuje slovami: „To je ešte mierne povedané.“
A píše: „To, čo je ohľadom eutanázie v Európe pozoruhodné..., je jej tendencia expandovať, ktorá sa objaví hneď potom, čo sa prelomí tabu týkajúce sa lekárom asistovaného usmrtenia v prospech tvárnejších pojmov, akým je napríklad ,autonómia pacienta’“.
A ako varoval belgický profesor práva Étienne Montero: „To, čo sa najprv prezentuje ako právo, sa neskôr stane istým druhom povinnosti.“
Nedávno som vám rozprával o programe eutanázie, ktorý prebiehal v Tretej ríši pod heslom Aktion T – 4. Medzi rokmi 1939 a 1940 bolo sedemdesiattisíc postihnutých a chorých ľudí - ktorých nacisti považovali za „nehodných toho, aby žili život“ - vyhladených, t. z. zavraždených v psychiatrických nemocniciach celej Ríše.
Ak nad tým teraz premýšľate, nehovorím, že to, čo sa v súčasnosti deje v Európe, je to isté, čo sa dialo v rámci Aktion T-4. Pozerajúc sa však na to z niektorých dôležitých hľadísk, je to pravdepodobne ešte horšie.
A to preto, že zatiaľ čo nacisti zabíjali schizofrenikov a ľudí s autizmom, neviem o tom, že by zabíjali ľudí, ktorí mali len depresiu alebo boli „unavení životom“. Zdá sa, že moderní Európania sú pevne odhodlaní rozširovať definíciu toho, kedy je život nehodný žitia.
Ba čo viac, na rozdiel od roku 1940, [dnes voči takémuto konaniu] neexistuje žiadna skutočná opozícia. Hitler musel pozastaviť Aktion T - 4 kvôli tomu, že sa proti nemu postavili ľudia ako Lothar Kreyssig, sudca v Brandenbursku a člen cirkvi augsburského vyznania a münsterský biskup August Graf von Galen, ktorý tento program verejne odsúdil v sérii kázní, ktoré boli vytlačené a rozšírené.
Tieto odvážne činy vyburcovali proti programu celú verejnú mienku, čo v Tretej ríši vyústilo do zriedkavého víťazstva ľudskosti.
To, čo Lane nazýva „šmýkačkou“ smerujúcou k eutanázii, v súčasnosti pokračuje s nezmenšenou silou. A to nielen v Európe, ale aj v Spojených štátoch. Ako napísali Lerner a Caplan, toto všetko „by nás malo prinútiť, aby sme popremýšľali“ o tom, kam smeruje takzvané hnutie „asistovaného úmrtia“.
A tu je pomôcka: na to, aby ste celú skupinu ľudí označili ako takých, ktorí nie sú hodní života, nepotrebujete vysoké vojenské topánky a hnedé košele.