Pôrodník a gynekológ Anthony Levatino vyštudoval lekársku fakultu v roku 1976 a bez akýchkoľvek pochybností podporoval potraty. Dôrazne podporoval potratové „práva“ a veril, že potrat je rozhodnutím, ktoré majú urobiť žena a jej lekár.
„Veľa ľudí seba samých neidentifikuje ako pro-life alebo pro-choice, mnohých sa táto téma nedotýka osobne; nemá to vplyv na ich životy tak, ako by som si želal. Ak už nikde inde, kiežby aspoň vo volebnej miestnosti,“ povedal Levatino vo svojom prejave pre Pro-Life Action League. „Ale keď je človek pôrodníkom a gynekológom, nemôže si len tak povedať ,Som pro-choice‘. Je to oveľa osobnejšia vec, pretože práve vy ste tým človekom, ktorý robí potraty, a vy budete musieť urobiť rozhodnutie o tom, či to urobíte alebo nie.“
Levatino sa naučil ako robiť potraty v prvom a druhom trimestri. Pred tridsiatimi až štyridsiatimi rokmi sa potrat v druhom trimestri vykonával pomocou fyziologického roztoku, čo bolo nebezpečné.
V rovnakej dobe Levatino spolu s manželkou bojovali s neplodnosťou a zvažovali adopciu. Vedeli však, aké ťažké je adoptovať si novorodenca.
„Vtedy som mal prvýkrát určité pochybnosti o tom, čo robím. Veľmi dobre som totiž vedel, že jedným z dôvodov, prečo je ťažké nájsť deti na adopciu, je, že lekári - ako ja - ich potratom zabíjajú,“ povedal Levatino.
Napokon si v roku 1978 adoptovali dcéru Heather. Hneď po adopcii zistili, že čakajú dieťa. Už o 10 mesiacov sa im narodil syn.
Levatino popisuje svoj život z tej doby ako „dokonale šťastný“ a hovorí, že aj napriek prvotným výčitkám, ktoré kvôli potratom mal, sa vrátil naspäť do práce a ďalej ich vykonával.
V roku 1981 po ukončení svojej atestácie sa Levatino dostal do pôrodnícko-gynekologickej ambulancie, ktorá tiež ponúkala potratovú službu. V tom čase bola najčastejšou metódou vykonávania potratov v druhom trimestri soľná infúzia. Pri nej však existovalo riziko, že sa dieťa narodí živé. Okrem toho boli takéto postupy drahé, ťažké a vyžadovali si, aby si matka prešla pôrodom. Levatino a jeho partneri sa sami školili vo vykonávaní potratov takzvaným D&E postupom [D&E = angl. skr. Diletation and evacuation. Pri tejto metóde sa roztiahne krčok maternice, dieťa sa roztrhá a kúsok po kúsku sa vyberá von, pozn.prekl.], ktorý sa používa dodnes.
Vo svojom prejave opísal, aké to je vykonať tento – teraz už rutinný – postup:
Vezmete si nástroj, ktorý sa volá Soferove (potratové) kliešte. A podstatou procedúry je, že dieťa doslova roztrháte na kusy. Odsávajú sa len tekutiny. Zvyšok tvorí skutočné trhanie dieťaťa. To sa vykonáva kúsok po kúsku pomocou potratových nástrojov [...]. [Ide teda o] postup, z ktorého sa vám úplne dvíha žalúdok.
Počas nasledujúcich štyroch rokov Levatino vykonal 1200 potratov. Viac než 100 z nich pritom vykonal v druhom trimestri prostredníctvom D&E postupu.
Potom sa však všetko zmenilo. V jeden krásny júnový deň v roku 1984 si rodina užívala čas doma spolu so svojimi priateľmi. Vtom Levatino začul škrípanie pneumatík. Deti boli na ulici a Heather zrazilo auto.
„Nedalo sa jej pomôcť,“ vysvetlil. „Urobili sme všetko, čo sme mohli. No napokon zomrela ešte v ten večer na ceste do nemocnice a to doslova v našom náručí.“
Po istom čase sa musel Levatino vrátiť do práce. A jedného dňa sa, prvýkrát od nehody, v jeho kalendári objavila D&E procedúra. Vlastne o tom príliš nepremýšľal, ani sa nad tým neznepokojoval. Mala to byť preňho rutinná procedúra, ktorú predtým robil už mnohokrát. No tentoraz to tak nebolo.
„Začal som potrat, vzal som Soferove kliešte a doslova som vytrhol ruku alebo nohu a uprene som sa na to zadíval. A prišlo mi zle,“ vysvetlil. „Ale viete, keď už potrat začnete, nemôžete len tak prestať. Ak nedostanete všetky kúsky von - a doslova si ich musíte na boku stola poskladať dokopy - [...], pacientka dostane infekciu, začne krvácať alebo zomrie. A tak som zaťal zuby a ten potrat som dokončil.“
No keď Levatino potrat dokončil, začínal pociťovať, že jeho srdce sa mení:
Prvýkrát v živote som sa po všetkých tých rokoch, po všetkých tých potratoch, na to naozaj pozrel. Mám na mysli, že som sa naozaj pozrel na tú kašu na boku stola, ktorá bola niekoho synom alebo dcérou. A videl som len toto. Nedokázal som vidieť, aký skvelý som lekár. Nevidel som, ako som tejto žene pomohol v jej kríze. Nevidel som 600 dolárov v hotovosti, ktoré som práve zarobil za 15 minút. Jediné, čo som videl, bol niečí syn alebo niečia dcéra. A potom, čo som stratil svoju dcéru, mi to pripadalo úplne, úplne inak.
Levatino prestal vykonávať potraty v druhom trimestri, ale ešte niekoľko mesiacov naďalej vykonával potraty v prvom trimestri.
„Nás lekárov všetci stavajú na piedestál a všetci nás považujú za veľmi múdrych, a pritom sa od iných neodlišujeme,“ povedal.
Uvedomil si, že zabitie dieťaťa v dvadsiatom týždni tehotenstva je to isté, čo zabitie dieťaťa v deviatom či dokonca druhom týždni tehotenstva. Pochopil, že nezáleží na tom, aké veľké alebo malé dieťa je, ale že vždy ide o ľudský život. Od februára 1985 už neurobil žiadny potrat a hovorí, že v žiadnom prípade už nikdy potrat nevykoná.
Pevne trval na tom, že sa nikdy nepripojí k pro-life hnutiu, pretože médiá vykresľovali zástancov pro-life ako bláznov. Nakoniec ho však pozvali na jednu pro-life akciu, kde na večeru priniesol každý niečo z domu. Tam stretol [pár] ľudí a uvedomil si, že sú to inteligentní dobrovoľníci, ktorí svoj čas trávia obranou nenarodených.
Krátko nato začal Levatino otvorene hovoriť proti potratom a to najmä mladým ľuďom. Detailne im pritom popisoval, aký potrat v skutočnosti je.
Levatino tiež svedčil pred Kongresom a žiadal americkú vládu, aby potraty zákonom zakázala.
Prevzaté so zvolením Live Action News.