Kardinál Walter Kasper má ako každý správny Nemec neobvyklú vytrvalosť. Je odhodlaný bojovať ako pes s kosťou so všetkými prekážkami, aj keby to boli ostatní už dávno vzdali.
Hlavnou témou je samozrejme Sväté prijímanie pre rozvedených kresťanov. Aj keď sa o tomto návrhu hovorilo na synode o rodine, podobné plány chystal Kasper a jeho prívrženci už desaťročia.
V nedávnom rozhovore pre francúzsky denník Le Figaro sa kardinál George Pell vyjadril, že súčasná synoda o rodine bola javiskom „teologickej bitky“ medzi Walterom Kasperom a Jozefom Ratzingerom.
V roku 1993 vydali traja nemeckí biskupi – Walter Kasper, Karl Lehmann a Oskar Saier – pastorálny list, v ktorom hlásali potrebu dialógu v stanovení predpisov prijímania eucharistie v „niektorých prípadoch“ tvrdiac, že „by mala existovať pastorálna prispôsobivosť v posúdení jednotlivých prípadov.“ Biskupi tento list prečítali vo všetkých kostoloch troch diecéz horného Rýna.
Biskupi v liste navrhovali, aby o prijímaní rozhodovali ľudia, ktorých sa to týka po konzultácií s miestnym kňazom. „Kňaz bude rešpektovať úsudok jednotlivca, ktorý vznikol po podrobnom zvážení vlastného svedomia, ak je veriaci rozhodnutý, že jeho prijímanie schvaľuje aj Boh.“
Na biskupský list ihneď reagovala Kongregácia pre doktrínu a vieru, vedená kardinálom Jozefom Ratzingerom. Kardinál niekoľkokrát zavolal troch nemeckých biskupov do Vatikánu, pričom 14. októbra 1994 poslala Katolícka cirkev všetkým biskupom list s názvom O Svätom prijímaní pre rozvedených a znovu zosobášených veriacich.“
Tento list potvrdil tradičný zákaz prijímania eucharistie pre ľudí žijúcich v neobvyklých zväzkoch. „Rešpektujúc slová Ježiša Krista, Cirkev potvrdzuje, že nový zväzok nemôže byť platný, ak bol predchádzajúci manželský zväzok platný.“
„Rozvedení ľudia, ktorí podstúpia občiansky obrad, sa nachádzajú v situácii, ktorá je v protiklade s Božími zákonmi. Práve preto nemôžu dostať prijímanie, kým táto situácia pretrváva,“ píše sa v liste.
Napriek jednoznačnosti tohto listu ostal kardinál Kasper neoblomný v jeho pláne.
O sedem rokov neskôr, v roku 2001 si kardinál Jozef Ratzinger a Walter Kasper znovu protirečili – tentokrát v jezuitskom magazíne America. Aj keď sa zaoberali otázkou hierarchie miestnych farností a všeobecnej Cirkvi, základom diskusie bola znovu otázka pastorálneho postoja voči disciplíne Katolíckej cirkvi.
Kardinál Kasper sa vo svojej eseji s názvom O Cirkvi zastal miestnych farností, zdôrazňujúc rôznorodosť pred jednotou, flexibilitu pred univerzálnou doktrínou. „Ako biskup veľkej diecézy som si všimol, ako sa objavil a postupne zväčšoval rozdiel medzi univerzálnymi rímskymi normami a potrebami našej miestnej farnosti.“
Kasper sa netajil svojím hnevom voči Ratzingerovi a voči ťažkopádnosti doktrinálnej kongregácie. „Keď biskup presadzuje normy tak, ako to čakajú rímski vedúci, jeho pokusy sú často bezvýsledné a kontraproduktívne,“ tvrdí Kasper. K takýmto prípadom zaradil „etické témy, svätú disciplínu a ekumenické praktiky.“
Neskôr v tom istom roku reagoval kardinál Ratzinger svojim vlastným článkom, ktorý vydal istý žurnál s názvom „Miestna farnosť a univerzálna Cirkev.“ V ňom Ratzinger zopakoval princíp, podľa ktorého je „všeobecná Cirkev (ecclesia universalis) napriek svojej tajomnosti realitou, ktorá ontologicky a časovo predchádza jednotlivé miestne farnosti.“ Tento princíp je ostro kritizovaný Kasperom.
Ratzinger podotkol, že hlavnou myšlienkou svetských dejín je „spoločné zhromaždenie, spájanie ľudských bytostí skrz Kristovo telo, jednota ľudstva a skrz ňu aj jednota celého Božieho stvorenia.“
„Jestvuje len jedna manželka, jedno Kristovo telo, a nie mnoho manželiek, či mnoho tiel,“ napísal. Práve preto trval na tom, že veriaci by mali pocítiť jednotu Cirkvi v jej disciplíne a doktríne.
„Ľudia pokrstení v Berlíne sú rovnako privítaní v Ríme, v New Yorku, v Kinshase, v Bangalúre, či kdekoľvek inde – ako by boli pokrstení na tom danom mieste. Nikto nemusí vyplniť formulár o zmene adresy, keďže sa jedná o tú istú cirkev,“ povedal.
Potom, čo kardináli zvolili Jozefa Ratzingera za pápeža, Kasper uznal, že jeho pokusy sú márne, a preto sa téme veľmi nevenoval v období od 2005 do 2013. Avšak keď pápež Benedikt vo februári rezignoval a na jeho miesto zvolili jezuitu Jorgeho Bergoglia, Kasper oživil svoju kampaň za prijímanie pre rozvedených. Keďže už nemal v ceste svojho „nepriateľa“ , na ktorého mieste teraz sedel potenciálne progresívny pápež, Kasper si uvedomil, že jeho plán by sa mohol konečne vydariť.
V rozhovore pre Commonweal v máji 2014 Kasper znovu predniesol svoj návrh z roku 1993 – úplný a nezmenený. K svojmu pastorálnemu nápadu pridal aj doktrinálny argument, podľa ktorého rozvedení veriaci nemusia žiť v cudzoložnom vzťahu. O téme civilne znovu zosobášených sa Kasper vyjadril nasledovne: „Nedokážem posúdiť, či ide o cudzoložstvo. Preto si myslím, že ich rozhrešenie je možné.“
Toto vyjadrenie je v súlade s jeho ďalším rozhovorom pre taliansky denník Corriere della Sera, v ktorom prirovnáva Kristove slová o manželstve k stvoreniu v Genéze. Podľa neho sú ľudia, ktorí „fundamentálne“ interpretujú Ježišove slová o manželstve rovnakí ako tí, ktorí ešte stále veria, že svet bol stvorený za šesť dní.
Na otázku či sa Nový zákon dá vnímať fundamentálne, Kasper odpovedal kladne.
Boh stvoril svet za šesť dní, ale nikto to už dnes neberie doslovne. Učenie o tom, že manželstvo sa nedá rozdeliť je jednoznačné, avšak mnoho Ježišových prikázaní dnes interpretujeme v niektorých situáciách inak.
Zaujímavé je, že dokument CDF z roku 1994 sa vzťahoval na „pravdivosť Ježišových slov,“ ktoré odzneli v Mk 10:11-12: „On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ Toto je veta, ktorú podľa Kaspera nemôžeme chápať doslovne, ak sa chceme vyhnúť „fundamentalizmu.“
Kasper taktiež zdôraznil, že eucharistia nie je len pre dokonalých. „Na každej omši odznie: a odpusť nám naše viny. Eucharistia je pre hriešnikov a tými sme všetci,“ povedal.
Napriek tomu sa však zdržal komentára ohľadne cirkevného učenia o rozdieloch medzi smrteľným a všedným hriechom, predovšetkým, čo sa týka prijímania.
Katolíci veria, že nie všetky hriechy majú rovnakú váhu či následok na naše duše. Práve preto rozlišujú „smrteľný hriech,“ ktorý oddeľuje kresťana od cnostného života, od „ospravedlniteľného hriechu“, ktorý nemá podobné následky. V Katolíckom katechizme sa píše, že „ten, čo si je vedomý svojho smrteľného hriechu nemôže dostať prijímanie (...) bez toho, aby bol najprv oslobodený od viny“ (č. 1457). Toto očividne neplatí pre tých, ktorí si uvedomujú svoje ľahké hriechy.
Naďalej ostáva nejasné, či kardinál Kasper uspeje vo svojom celoživotnom odhodlaní sprístupniť prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným veriacim. Môžeme si však byť istí, že ide o muža, ktorý sa skalopevne drží svojho názoru bez toho, aby ho čo len raz spochybnil.